11.5.2018
Dnes sme to dali bez budíka a až tak veľa toho na programe nie je, tak sa v kľude naraňajkumeme a odubytovávame sa krátko pred jedenástou. Ruksaky opäť nechávame na recepcii a odchádzame na už spomínanú zdravotnícku univerzitu, v areáli ktorej sa nachádza anatomické múzeum, kde sú vo formaldehyde zdokumentované devastačné následky pôsobenia rádioaktivity na ľudské organizmy. Vstup do univerzity je na turnikety a samotné múzeum nie je bežným múzeom v normálnom zmysle slova, ale slúži skôr pre študentov pri výuke. Preto treba pri jeho návšteve zvoliť trochu iný postup ako býva bežné a netváriť sa príliš turisticky a rezervovane. Preto sa teda na vrátnici neohlásime spôsobom, či je tu múzeum a či by ho bolo možné navštíviť, ale rovno vrátnikovi hovoríme, že ideme do múzea a hotovo. To samozrejme môže a nemusí vzbudiť dojem, že už sme na návšteve dohodnutí, ale vrátnik hneď prichádza k turniketu a púšťa nás do budovy. Treba sa ešte zapísať do knihy návštev a potom nás posiela cez dvor do inej budovy. Tam si odchytíme tetu šatniarku, ktorá nám ukáže, kde múzeum je, ale to je samozrejme zamknuté. Spolu teda ideme na poschodie, kde vstúpi do vyučovacieho procesu, že sú tu nejakí inostranci, ktorí prišli do múzea. Jedna z doktorandiek sa nás teda neochotne ujme a odomkne nám dvere do miestnosti rozmerov väčšej obývačky, kde sú v nádobách naložené tie najväčšie bizarnosti spôsobené vplyvom rádioaktivity na tehotné ženy.
Nemám tú drzosť vytiahnuť foťák a tieto ľudské tragédie si tu zvečňovať, tak len foto z internetu. Za možnosť návštevy pekne poďakujeme a s pocitom, že štiepenie atómov je dobrým sluhom, ale zlým pánom sa vyberáme si trochu pozrieť aj samotné mesto. Doteraz som tu stále operoval s nesprávnym názvom Semipalatinsk (ktorý sa mi ale jednoducho páči viac a preto ho budem používať aj naďalej). Mesto sa totiž v roku 2007 premenovalo na Semey, aby sa zbavilo svojej “temnej” minulosti. Dlho nám to objavovanie nevydrží, lebo skončíme v prvej kaviarni na ktorú natrafíme.
Po káve prejdeme dve ulice a do svojich útrob nás zláka nákupné centrum Park city, kde v bankomate vyberiem ďalšie životne dôležité tenge a v potravinách kúpime nejaké čokolády domov a ploskačku 5 ročného koňaku na večernú cestu vlakom. Chvíľu posedíme v parku, ktorému dominujú ďalšie sochy udatných sovietskych bojovníkov a pri hoteli Semipalatinsk to stočíme doľava.
Prechádzame hlavnou cestou a pomedzi bytovky sa postupne dostávame k nákupnému centru, kde včera pravdepodobne horelo až k avtovokzalu. Okolie staníc vždy na betón znamená, že sa tam dá niekde najesť a ani teraz tomu nie je inak. Príjemná táckareň v suteréne ďalšieho obchodného domu nám zabezpečí prísun lagmanu a tekutého chleba. Toho je potreba sa potom zbaviť na miestnom WC, ktoré človeka hneď vráti do reality, že (post)sovietsky človek nerieši estetiku pokým to funguje.
Do večerného odchodu vlaku do Astany máme ešte čas, tak to na hotel po ruksaky zoberieme okľukou. Ako prekročíme železničnú trať začína tá pravá postsovietska realita, akonáhle ste už len kúsok mierne od centra, tak netreba očakávať asfalt na bočných uliciach. To vysvetľuje prečo sú v týchto krajinách vždy všetky autá nonstop zasraté a autoumyvárky sú tu také rozšírené.
Prechádzame okolo štadiónu miestneho futbalového klubu Spartak a starých drevených domov až ku pravoslávnej katedrále Vzkriesenia. To už začína pršať, tak sa teda rozhodneme okruh Semipalatinskom uzavrieť a vraciame sa na hotel.
Berieme ruksaky, privolám Ladu Grantu a po pár minútach jazdy vystupujeme pred hlavnou železničnou stanicou. Aj tu sa pri vstupe do budovy treba podrobiť skenu batožiny a prejsť cez bezpečnostný rám. Ešte šťastie, že žijeme v takej “bezvýznamnej” krajine, že tieto kraviny zatiaľ u nás nie sú potrebné. Na poschodí nájdeme miestnu stolovaja (reštaurácia/bistro), kde sa však ukáže, že stanica je non alcohol zóna. Asi preto tu nikto nie je 😛 Skončíme teda v bistre oproti, kde konečne zadelíme tradičné dovolenkové menu pivo & čipsy ™.
V správny čas, čo je tak po druhom pive a 15 minút pred príchodom vlaku sa už presúvame na nástupište. V Kazachstane jazdí veľa vlakov, podobných tým v Rusku či na Ukrajine, ale na túto cestu sme si dopriali to najlepšie čo je v ponuke a tým je vlak Talgo a rovno Grand Class, čo znamená vlastné kupé s dvoma posteľami s vlastným umývadlom, WC a sprchou.
Talgo samozrejme nie je žiadny sovietsky patent, sovietsky človek predsa nepotrebuje také západné buržoázne prežitky ako sprcha vo vlaku. Pochádza zo Španielska. Rovnako ako aj inde v ex-CCCP, aj tu má každý vagón vlastnú dežurnaju, ten náš má na starosti veľmi milá pani, ktorá sa nás hneď pýta, či je to naša prvá jazda týmto vlakom a po našej kladnej odpovedi poukazuje čo a ako.
Semipalatinsk opúšťame švajčiarskym štýlom presne o 18:49 a čaká nás necelých 14 hodín, pokým dorazíme do hlavného mesta. Máme tu aj obrazovku, ale nejak som neprišiel nato, ako tam niečo pustiť, resp. skôr nebolo ani čo, tak sa presúvame do reštauračného vožňa, ktorý máme luxusne hneď ako ďalší vozeň. Objednávame pivo a v rámci šetrenia sme chceli samsu, ale samsy net, tak dávame boršč s bohatou dávkou kôpru a čebureki, z ktorých sme sa príliš nenajedli. Ešte zadelíme po jednom pive a potom je čas presunúť sa do kupé, kde sa poprvé v živote sprchujeme vo vlaku.
Po sprche nastáva čas na koňačik, ktorý sa nehanbím označiť za zatiaľ najlepší koňak aký som v živote pil, nie že by som ich pil nejak veľa druhov, ale toto bolo fakt niečo, čo vo mne zanechalo veľmi pozitívny dojem. Nehovoriac o tom, že Janka, ktorá vôbec neobľubuje destiláty tohto typu skonštatovala, že chutí úplne vynikajúco.
