Kazachstan 2018

Deň 8 – Kurčatov

10.5.2018

Raňajky v cene nie sú, to už by chcel človek príliš veľa. V každom prípade v hotelovej reštaurácii majú aj raňajkové menu, tak to vyriešime omeletou a palacinkami. Káva nás nakopne a na izbe pobalíme ruksaky, ktoré nechávame na recepcii s tým, že poobede si ich vyzdvihneme. Počasie je také pofidérne, plno mrakov a ťažko sa odhaduje či treba aj bundu alebo nie, ale nakoniec teda beriem a neľutujem. Z hotela zabočíme na hlavnú cestu kde nás s hukotom minú tri hasičské auta smerom do centra. My máme namierené na avtovokzal Sulu, odkiaľ jazdí jeden autobus denne do neslávne známeho mestečka Kurčatov. Sulu míňame po našej ľavici a potiahneme to k nákupnému centru Kazyna, pred ktorým sa všetci tí hasiči zhromaždili. Žiadny požiar ako druhé Kemerovo sa ale našťastie nekoná.

Od nákupáku to popri rušnom hlavnom avtovokzale stočíme k Sulu, kde nám teta bez ďalšieho vysvetlenia povie, že autobus dnes jednoducho nejde a že si máme zobrať taxi. Milé. Hlavne, že ešte pred týždňom, keď som sa na dnešný deň dvakrát z domu dopytoval, tak sa dušovali, že na 100% pôjde.

Tak ale keď sme už tu predsa, si nenecháme Kurčatov prekĺznuť pomedzi prsty a oslovujem prvého taxikára s ceduľkou. Cena je 1 500 na osobu jedným smerom s tým, že ešte treba ďalších dvoch. Samozrejme tu nebudeme čakať do aleluja a teda za 6 000 tenge za každý smer môžeme vyraziť hneď. Rýchla zmena plánu, odnavigujem ho teda najprv k hotelu, kde platím ďalšiu noc (už za novú cenu samozrejme 🙂 ) a skočím hodiť ruksaky do rovnakej izby (aj upratať stihli medzičasom). Na výpadovke z mesta míňame obrovský islamský cintorín a potom začína dobrú cestu striedať zlá a takto je to stále dookola. Po hodine a pol už prichádzame do samotného mesta a dohadujeme si, že o dve hodiny od Akimatu (budova miestnej samosprávy) pôjdeme naspäť.

Kurčatov bol za Sovietskeho zväzu uzavretým mestom a spomedzi nich jedným z najstráženejších. Dôvodom bola blízkosť Semipalatinskej jadrovej strelnice, resp. Semipalatinského jadrového polygónu (Семипалатинский ядерный полигон), kde bolo medzi rokmi 1949 až 1989 vykonaných najmenej 468 jadrových skúšok, pri ktorých bolo odpálených najmenej 616 jadrových a termonukleárnych zariadení, vrátane 125 atmosférických (z toho 26 pozemných skúšok, 91 bômb zhodených z lietadla a 8 výbuchov v horných vrstvách atmosféry), 343 skúšobných explózií pod zemou (z toho 215 v štôlniach a 128 vo vrtoch). Previedli sa taktiež desiatky hydronukleárnych a hydrodynamických testov (takzvaných „neúplných štiepnych reakcií“). Celková kapacita jadrových bômb testovaných v rokoch 1949 až 1963 v Semipalatinskej oblasti dosiahla 2 500-násobok sily bomby Little Boy, zvrhnutej na Hirošimu. Mimo polygónu sa dostalo 55 rádioaktívnych oblakov z pozemných a atmosférických výbuchov a čiastočne aj z 169 podzemných testov. Týchto 224 explózií spôsobilo rádioaktívnu kontamináciu východnej časti Kazachstanu. Tak praví wikipédia.

Ono pôvodne celá táto návšteva Kurčatova mala vyzerať inak, v pláne bol aj samotný polygón, len z dôvodu môjho čoraz častejšieho flákania prípravy výletov, som aj to málo informácii čerpal z roku 2011, kedy sa to ešte dalo aj na vlastnú päsť. Dnes sú možnosti v podstate dve, prvou je napísať email do Národného nukleárneho centra Kazachstanu, ktorí robia nejaké exkurzie a modliť sa aby vám niekto odpísal, alebo za nekresťanské peniaze využiť služby niektorej z cestoviek. Napríklad taký caravanistan si účtuje 365$ na osobu (resp. 390$ cez víkend) pri dvoch ľudoch. A to sa bavíme o jednodennom výlete, v cene ktorého nie je ani len obed. Na toto sme sa samozrejme vykašľali a aj keby nie, zistil som to neskoro, processing time na všetky povolenia majú 21 pracovných dní. Takže nakoniec z toho ostala dvojhodinová vychádzka po meste. Prejdeme si námestie a potom uličky medzi bytovkami s vidinou, že by sme sa aj najedli. To sa nakoniec podarí na prízemí akejsi miestnej polikliniky, kde opäť zadelíme soljanku a ja si dám aj manty.

Po jedle sa ospalými ulicami vyberáme smerom k Akimatu. Okolo pamätníka vojakov osloboditeľov sa zatúlame k jednej z mnohých opustených budov.

Po krátkom prieskume rozpadnutého interiéru sa už presúvame na extraction point. Tu na najčestnejšom mieste má sochu samotný Igor Vasilievič Kurčatov, sovietsky fyzik a vedúci sovietskeho programu na výrobu atómovej bomby.

Ujo štartuje Toyotu Picnic a cestu naspäť do Semipalatinsku využívam na poobedného šlofíka. Krátko po piatej nás už vyhadzuje pred hotelom a my sa popri Štátnej zdravotníckej univerzite vyberáme smerom k ostrovu Polkovnici, kde sa nachádza pamätník obetiam nukleárnych testov, ktorých bolo v Semipalatinsku viac ako dosť.

Štúdie vykonané na mieste odkedy bola oblasť uzatvorená uvádzajú, že rádioaktívny spád priamo ovplyvnil zdravie asi 200 000 miestnych obyvateľov rôznymi typmi rakoviny a abnormalitami štítnej žľazy. Onedlho už prechádzame most na samotný ostrov, ktorý slúži pre miestnych ako taká relaxačná oblasť s lesom a cyklocestami. Pamätník z roku 2002 znázorňuje matku chrániaciu svoje dieťa, nad ktorou stúpa oblak v tvare hríbu. Okolo je upravený park s lavičkami a takmer žiadni ľudia.

Pomaly sa vraciame naspäť a hneď za mostom je reštaurácia Staraja Meľnica (Старая Мельница). Tvári sa to trochu snobsky, ale pred vchodom vás čašník s cigou v papuli ani nepozdraví a vnútri nie je ani nohy a dusno ako v saune. To si dáme rovno otočku a skončíme v čínskej reštaurácii o 200 metrov ďalej, kde je rovnaký počet návštevníkov a pre zmenu zase vlhko. Na večeru objednáme tanier ryže, ktorá je fakt výborná, ale mäso sú samé šľachy, to sa nedá ani poriadne jesť. Dotlačíme sa radšej ešte jedným tanierom ryže a spláchneme to dvoma pivami.

Na vytrávenie si dáme prechádzku na most, že pozrieme západ slnka nad Irtyšom, ale sme pomalí a prichádzame už keď je slnko za horizontom.