Kazachstan 2018

Deň 10 – Astana

12.5.2018

Talgo vlak má jedinú nevýhodu a tou je, že som neprišiel nato, kde sa dá nastaviť intenzita prúdenia vzduchu. To znamená, že spať aj s minimom alkoholu v krvi vo vydýchanom prostredí sa rovná bolesti hlavy. Navyše mi prestal ísť na SIM karte internet (problémy prvého sveta). Do Astany na novú železničnú stanicu Nurly Žol (Nurly Zhol/ Нурлы Жол) prichádzame s 10 minútovým meškaním a po vystúpení chvíľu stresujem, že som v kupé zabudol peňaženku, ale iba som si ju dal do iného vrecka.

Megalomanská stanica otvorená pred necelým rokom pri príležitosti Expa 2017 nás víta prezamestnanosťou a premotivovaným personálom. Zamestnanci s vysielačkami stoja pri každých dverách, pri každom konci eskalátora a tvária sa, ako keby vo vás práve odhalil agenta, ktorý prišiel rozvrátiť Nursultanov režim. Aspoň WC tu majú pekné.

Raňajky vyriešime vo food courte, kde sa to síce tvári ako u nás v nákupných centrách, ale bližší pohľad hneď odhalí aj samsy na pulte. A kávu spravili naozaj dobrú. Bonusom je výhľad na panorámu mesta, ktorá ešte pred pár rokmi neexistovala. Medzitým aj predajňu Beeline otvorili, tak zadotujem novú SIM.

Pri opúšťaní stanice som už z tých zamestnancov natoľko paranoidný, že keď mi pri východe jeden zatarasí cestu preventívne už zapínam foťák, že som nič strategicky dôležité nezaznamenal. A on mi iba chce podať ruku a privítať ma v Astane 🙂 Zo stanice aj máme snahu zobrať autobus, aj prídu dva, ale skôr ako sa stihneme spýtať, či idú do mesta, tak vodič vždy zavrie dvere a ide preč. Yandexom teda privolám bielu Nexiu a onedlho už so šoférom, ktorý pravdepodobne celú cestu volá s frajerkou brázdime široké bulváry tohto umelého mesta.

Vyhodiť sa necháme pred symbolom Astany, 105 metrov vysokou vežou Bayterek, ktorá ma zhmotňovať príbeh o mýtickom strome života, medzi ktorého vetvy nakládol vajce čarovný vták šťastia Samruk. Vo “vajci” vo výške 97 metrov je umiestnená vyhliadka, kam rovno zamierime.

Obligátny sken batožiny pri vstupe, zakúpiť lístky a s debatychtivou seniorkou už trielime výťahom smerom nahor. Na vyvýšenej plošine uprostred, má najčestnejšie miesto odtlačok ruky prezidenta. Buď sa Nursultanovi po presťahovaní hlavného mesta do Astany zväčšila ruka, alebo tieto odtlačky robia nejakí figuranti, lebo oproti tomu v Almate je tento tak o pol centimetra v každom smere väčší. V každom prípade vložím svoju dlaň na tento magický bod, nasmerujem svoj pohľad na prezidentský palác a niečo si zaprajem.

Pomaly sa nám blíži aj check-in time, tak sa z Baytereku peši presúvame do nákupného strediska Keruen, ktoré priamo susedí s troma vežiakmi Severnoe Siyaniye, v ktorých sa nachádza náš apartmán. V supermarkete spravíme malý nákup, zdravý obed, vodu, džús a presúvame sa na roh k RBK Bank, kde sa máme stretnúť na odovzdanie kľúčov.

S 15 minútovým meškaním konečne prichádza chlapík a my sa útrobami vežiakov, ktoré vyzerajú ako OD prior 1992 presúvame do toho prostredného na 34. poschodie. Poukazuje čo a ako, ktorý kľúč kam patrí, vyplatím mu izbu a odchádza. Výhľad je parádny, len keď som rezervoval apartmán, čakal som som nejaký kuchynský kútik, ale nič.

Smutne teda na posteli obedujeme – Janka rukami, ja používam vrchnák ako lyžičku. Keď sa nejeme Janka otvorí skriňu a čo že je vnútri? Drez a kompletné kuchynské vybavenie. Retardi. Dáme sprchu na osvieženie a cez WIZZ aplikáciu spravím check-in, len nato, aby mi to napísalo, že sorry, aj tak treba papierovú. Našťastie katakomby tohto rezidentského komplexu ukrývajú všetko možné, od potravín, kvetinárstva a kaderníctva až po printovú službu, kde nám za pár drobných boarding pasy vytlačia.

Skočím ich ešte hodiť na izbu a konečne môžeme vyraziť do ulíc. Míňame Bayterek a dostávame sa na námestie umiestnené medzi obytné domy, ktorému dominuje veľká fontána, ktorá by mala “spievať”, ale okrem striekania vody nič iné nerobí.

O kúsok ďalej je ďalšia fontána, o niečo zaujímavejšia, ale všetko je aj tak také umelé, nikde nikto, len sem tam prejde okolo nás nejaký človek. Námestie je ukončené prezidentským palácom Aqorda, ktorý vybudovala Mabatex group, založená bývalým kosovským ministrom zahraničných vecí Behgjetom Pacollim. Tu už nie je okrem policajtov a strážcov doslova nikto, tak to rovno stočíme doľava a popod “Dom ministerstiev” sa dostávame na autobusovú zastávku, odkiaľ volám taxi.

Objednávku príjme zas nejaký expert v čítaní mapy, lebo zastaví asi pol kilometra od nás a označí, že je na mieste. Dám mu 5 minút, či sa neprebudí, ale bez šance, tak jazdu aj za cenu storno poplatku ruším (ten mi neskôr vrátia naspäť keď to reklamujem, že neprišiel). Druhý pokus dopadne úspešne a SsayngYong nás po pár minútach jazdy vyklopí neďaleko Astanskej pyramídy, oficiálne Palácu mieru a dohody. Budovu navrhol Fosters and Partners a postavená bola za necelých 60 miliónov dolárov. Symbolizovať má priateľstvo, jednotu a mier v Kazachstane. Okolie tvorí rozsiahla voľná plocha, kde nie je absolútne nič, lemovaná masívnymi obytnými domami a celé to má taký sureálny nádych.

Aj sme sa chceli pozrieť dovnútra, ale A4-ka nalepená na dverách nám plán prekazila. Oproti pyramíde sú ďalšie “naj” – mešita Hazret Sultan, ktorá s mešitou Gypjak v Ašchabade súperí o titul najväčšej v strednej Ázii. Hneď vedľa je Monument Kazakh Eli, 91 metrov vysoký stĺp reprezentujúci nezávislosť Kazachstanu. Aby toho nebolo málo, tak ešte o kúsok vedľa je budova Národného múzea, kam tiež nejdeme.

Namiesto toho voláme opäť taxi s cieľom odviesť sa k druhému najväčšiemu ruskému kolesu v ex-CCCP (v Moskve majú o 5 metrov väčšie v priemere). Za celý čas v Kazachstane zatiaľ najlepší taxikár, úprimne sa zaujíma odkiaľ sme, kde všade sme v KZ boli, porozpráva ako slúžil v Almaty a že je tam oveľa krajšie, ale v Astane viac roboty, rodičia a celý natešený nám ešte pri odchode zatrúbi a zakýva. Keby sa dal dať väčší tip ako 15%, tak neváham ani chvíľu. Na turistov dáme jednu jazdu a pozrieme na mesto z výšky. Na skok od kolesa sa nachádza zase stožiar s národnou vlajkou, ktorý je s výškou 111 metrov jeden z najvyšších na svete. V týchto umelých mestách je fakt na každom kroku nejaká blbosť.

Od vlajky sa popri UFO budove cirkusu vyberieme smerom do mesta, ale po chvíli nás rovná nudná cesta odradí, tak naskočíme na prvý autobus ktorý príde. Ešte že šofér používa trasu na mobile, takže presne viem kade pôjdeme.

Predposlednou dnešnou zastávkou je totiž Royal Park Hotel & Spa, kde mi kolega z fóra akcniletenky.com Miro poradil zájsť na masáž. Autobus za neskorých slnečných lúčov opúšťame južne od Baytereku a zvyšnú cestu dáme po vlastných.

Po príchode do hotela ma mierne sklamú otváracie hodiny SPA, ktoré sú do ôsmej, ale masírovať európskych inostrancov sa asi neodmieta, tak ani pol hodinu po záverečnej neodmietajú. Janka sa ani na moje naliehanie nenechá prehovoriť, tak si túto 45 minútovú masáž (a mimochodom moju prvú v živote) užívam vo všetkej počestnosti sám (a nie, žiadne happy endy sa tu nekonajú 🙂 )Vymasírovaný sa vraciam do reality a na odporúčanie kolegu Antona sa presúvame neďaleko do nákupného centra Moskva, resp. Do panoramatickej reštaurácie Večné nebo, ktorá sídli na jeho vrchole.

Posh reštaurácia so šatňou, kde nás usadia pekne k oknu a my zadelíme koňak a Janka Pilaf a ja konské mäso. Paradoxne, tu sa neuplatňuje štandardných 10% ako service charge ako takmer v každom jednom podniku v krajine, ale tip sa necháva čisto na uvážení zákazníka.

Prijemne unavení sa ešte zastavíme v Keruen v supermarkete kúpiť koňak na večer, ale hneď nás zrušia, že po jedenástej žiadny alkohol. Smutne opúšťame chrám konzumu a šťastie ešte skúsime v malých potravinách v prízemí nášho kondomínia. Tu sa zákony až tak nectia, ale predavač nás poprosí, aby sme to hneď skryli do vrecka. Na izbe zisťujeme, že 3 ročný koňak od rovnakej značky ako ten 5 ročný je predsa len horší, ale vypijeme ho samozrejme aj tak 🙂 Spať ideme o pol druhej.