20.6.2021
Budím sa sám od seba o 6:30, ale dnes toho na pláne veľa nemám, tak sa len otočím na druhý bok a budím sa až po ôsmej. Na raňajky si spravím kávu a pekne v pokoji si ju na terase pri raňajkách vypijem.
Pobalím veci, rozlúčim sa a namierim si to do Niklu kúpiť vodu. Pri vstupe do mesta míňam cintorín, kde to praská vo švíkoch. Či je dnes nejaký špeciálny deň netuším, podľa internetov je dnes akurát tak Deň pracovníkov v zdravotníctve. To by bol veľmi čierny humor, keby sa pripomínal na cintorínoch. V Magnite vybavím čo potrebujem a do navigácie zadávam hlavný cieľ dnešného dňa – Kolský superhlboký vrt. Ale k tomu sa ešte dostanem. Vybavený opúšťam mesto a pokračujem 16 kilometrov po hlavnej ceste. Prvú odbočku som zámerne minul, pohľad na satelitné snímky totiž sľubuje, že odtiaľto je to tá najkratšia cesta. Nemusím snáď pripomínať, že toto je Rusko, čiže to čo by bola v iných krajinách atrakcia svetového významu, je tu úplne zabudnutá opustená bezvýznamná kravina v strede pustiny, kam by asfalt očakával len ten najväčší optimista. Koniec koncov tá cesta vôbec nie je taká zlá ako som čakal.
Zrada príde o 4 kilometre ďalej, keď prichádzam medzi haldy vyťažených hornín. Kľučkovaním medzi bagrami sa mi to nejak nezdá a radšej sa teda spýtam, či sa tadiaľto k vrtu vôbec dostanem. Jasné že nie, cesta tu je zasypaná a posielajú ma naspäť na hlavnú a mám ísť tou prvou odbočkou, ktorú som pôvodne zamietol. Tak teda otočka a 10 kilometrov naspäť. Táto odbočka vyzerá oveľa menej prívetivo, ale netreba sa zľaknúť. Tristo metrov mierneho offroadu a potom sa napájam na celkom slušnú šotolinu, po ktorej pokračujem 10 kilometrov k finálnej odbočke. Zrada číslo 2, cesta je zasypaná a toto je teda terminálne štádium pre Hyundai. Smutne tak pozerám na Land Cruiser obsadený rodinkou, pre ktorý takéto prekážky nič neznamenajú.
Pohľad na mapu prezrádza, že bez pár metrov sú to odtiaľto k vrtu takmer 4 kilometre, to znamená 4km tam, 4km naspäť + čas strávený na mieste, reálne to vidím tak na 2, prinajhoršom 2 a pol hodiny. To zrovna nie je málo. Zapínam teda mozog a naľavo si všimnem ešte jednu cestu, odkiaľ to vyzerá na výraznú úsporu. Iba 2 a pol kilometra je omnoho priaznivejší údaj, tak štartujem Solaris a presúvam sa a niekoľko kilometrov západnejšie.
Pred tým, čo sa mi práve stane sa vrátim trochu do minulosti. Pár rokov dozadu so mnou jedno auto vypieklo veľmi nepekným spôsobom. Ono sa totiž zamklo s kľúčom vo vnútri. Ale nie s položeným kľúčom vo vnútri, ono sa zamklo naštartované s kľúčom v zapaľovaní. Od tohto momentu, ktorý sa mi vryl hlboko do pamäte a spôsobil to, že teraz mám úzkosť kedykoľvek keď som mimo auta a keď je kľúč vnútri vždy sťahujem okno alebo aspoň nikdy nezatváram dvere, sa mi nikdy nič podobné nestalo. Auto som odparkoval na krajnici, páčkou otvoril kufor, zobral veci zo zadnej sedačky, auto podvedome zamkol a strčil ich do kufra. Lenže kľúč ma nejak tlačil vo vrecku, tak som si ho položil do hornej odtokovej hrany (ešte že tak), zobral si čo potrebujem a zavrel kufor. Už v momente zabuchnutia som si uvedomil čo sa stalo. Vymkol som sa v strede ničoho. Čis-tý re-tard.
Samozrejme prvou myšlienkou je rozbiť okno, kameňov je našťastie v okolí viac ako dosť, ale ešte predtým treba skúsiť vymyslieť iný plán. Medzi kufrom a zadným sklom je celkom medzera, hlavne pri rohoch. Keby som odstránil tesnenie okna, kľúč by sa dal celkom ľahko vytiahnuť. Začnem sa obzerať po okolí auta a zrak mi padne na hrdzavý drôt. A vtedy mi dopne, na kľúčoch je ten kovový krúžok (tak je to vraj spisovne, ja to od mala volám karička), keby sa mi podarilo drôt ohnúť a prestrčiť, možno by sa dali silou vytiahnuť. Kľúč potiahnem ku kraju a po pár pokusoch sa mi ho podarí zaháknuť. Len medzera je príliš malá, ale to sa už dá vyriešiť jednoduchou pákou. Nájdem ten najploskejší kameň, medzeru zväčším a víťazoslávne vytiahnem. S čistou stratou 20 minút sa tak vyberám do kopca a po chvíli strácam auto z dohľadu, zato sa v diaľke začína objavovať komplex schátralých budov. Dva a pol kilometra pustinou počas ktorej prekročím dva rozvodnené potoky zvládnem za slabú pol hodinku a to už prichádzam k cieľu.
Kolský superhlboký vrt začal písať svoju históriu počas studenej vojny v roku 1970. Na rozdiel od iných vrtov, ktoré boli vykonané za účelom hľadania ropy alebo geologického prieskumu, cieľom tohto bol iba výskum litosféry na hranici geologického Baltského štítu, ktorý sa ponára pod sedimenty východoeurópske platformy. Zároveň je tu blízko povrchu takzvaná mohorovičićova diskontinuita, čo je prechod medzi zemskou kôrou a plášťom. Skrátka ideálne miesto, kde vŕtať.
Hĺbka hlavného cieľa bola stanovená na 15 000 m a 6. júna 1979 bol prekonaný svetový hĺbkový rekord, kedy sovieti pokorili hranicu 9 583m, ktorý dovtedy držal vrt Bertha Rogers v okrese Washita v Oklahome v Spojených štátoch amerických. V roku 1983 vrt prekonala 12 000 m vŕtanie bolo na približne rok zastavené pre početné vedecké a slávnostné návštevy.
Toto obdobie nečinnosti mohlo prispieť k poruche, ktorá nastala po obnovení vŕtania – 27. septembra 1984, pri vŕtaní do 12 066 m sa časť vrtnej struny s dĺžkou 5 000 m skrútila a zostala zaseknutá v otvore. Vŕtanie bolo neskôr znovu spustené z hĺbky 7 000 m.
Vrt dosiahol terminálnych 12 262 m v roku 1989. Očakávania boli jasné do konca roku 1990 to malo byť 13 500 m a do roku 1993 finálnych 15 000 m. Teploty v tejto hĺbke však dosahovali takmer dvojnásobok toho, čo sa čakalo (180 °C namiesto 100 °C), navyše neočakávané zníženie hustoty a väčšia pórovitosť spôsobili, že skala sa chovala podobne ako plastelína a ďalšie vŕtanie bolo v tomto momente považované za nerealizovateľné. Do toho prišiel rozpad sajuzu a bolo vymaľované.
Aj keď vrt nedosiahol požadovaný cieľ, zbytočný rozhodne nebol. Počas týchto 22. rokov bolo urobených cca 12 000 nových objavov v geológii. Jedným z nich bolo to, že život na Zemi mohol vzniknúť približne o 1,5 miliardy rokov skôr, než sa do tej doby predpokladalo. V hlbokých vrstvách, ktorých vek prevyšuje 2,8 miliardy rokov, bolo zase objavených 14 druhov skamenelých mikroorganizmov.
Projekt bol oficiálne ukončený v roku 1995 a odvtedy to tu celé chátra a hrdzavie. Smutnou bodkou za týmto všetkým je osobný príbeh geológa a neskôr samozvaného strážcu vrtu Juriho Smirnova. Ten kvôli nemu opustil manželku a do konca svojho života sníval o tom, že tu jedného dňa vznikne múzeum. Od jeho smrti v júni 2018 prešli 3 roky a žiaľ, vyzerá to, že jeho želanie sa asi nesplní.
O tomto vrte sú na YouTube desiatky videí, žiaľ väčšina z nich sa venuje skôr legendám o výkrikoch z pekla ako realite. Výnimkou je solídny dokument kanálu tajomnych5, ktorý sa drží faktov: https://www.youtube.com/watch?v=xbCvR-9uq1A
Popozerám budovy v pokročilom štádiu rozkladu a za rohom si všimnem, že toyoťáci sú ešte tu, aj keď sa očividne zberajú na odchod. Za opýtanie ale nič nedám, tak sa nesmelo prihovorím, či by ma cestou naspäť nezobrali na hlavnú kde mám odparkované auto. Jasné, nie je probém a ešte ma aj odfotia pri vrte a nemusím trapošiť so samospúšťou.
Hlava rodiny síce na prvý pohľad vyzerá nebezpečne, ale opäť sa presvedčím, že dávať na prvý dojem sa nie vždy oplatí. Udivený, že som sa trepal až zo Slovenska sem kvôli zakrytej diere v zemi mi ešte poradí, že cestou na Murmansk za Titovkou by malo byť opustené raketové silo. Je vraj vidieť na vrchole kopca z hlavnej cesty a určite tam musím ísť. Počas jazdy Land Cruiser J100 niekoľkokrát demonštruje svoje offroadové schopnosti a na svoje si príde aj uzávierka. Hyundai je našťastie celý, vyberiem veci z kufra a už sa ho radšej rozhodnem pre istotu nepoužívať (kufor, nie auto).
Na Rosnefte pri Zapoljarnom autu doprajem 20 litrov benzínu a sebe veľkú čiernu kávu. O 10 minút neskôr sa počas jazdy zapozerám na bieloruské EČV predomou až si nevšimnem výtlk a káva, ktorú zvieram medzi nohami sa mi vyleje na sedadlo. Našťastie nie celá, iné dlhé nohavice tu už nemám. V jazde tak pokračujem sedením na uteráku s vyhrievaním pusteným naplno. Za checkpointom na Titovke začínam vyhliadať kopce, ale nikde nič nie je, až tomu prestávam veriť. Nakoniec spozorujem objekt, ktorý odpovedá popisu až o 48 kilometrov ďalej. Podľa mapy to vyzerá sľubne, tak odbáčam z hlavnej a o pol kilometra prichádzam k zátarasu so zákazom vstupu. Pár metrov vľavo je ale malá lúka pri transformačnej stanici, s autom sa teda presúvam tam, nech tu nesvieti ako vo výklade. Samozrejme, keď som už tu, tak sa nenechám odradiť nejakým zákazom a k silu to doklepem peši. Pohľad na mapu mi ponúka dve možnosti, pokračovať po ceste, čo však hneď zavrhujem. V prvom rade, bude ma vidno na kilometre ďaleko a približne v polovici trasy sú nejaké budovy. S najväčšou pravdepodobnosťou opustené, ale načo zbytočne riskovať.
Vyberám sa teda priamo cez malý lesík, budem krytý a zároveň je táto trasa významne kratšia. Po prekonaní lesa sa ocitám na otvorenom priestranstve, prekonávam prvý deravý plot a potom druhý, ktorým počas ZSSR prúdila elektrina. Samozrejme stále neviem, či je to ono. Na mape akékoľvek označenie absentuje, ale pozostatky plotov prezrádzajú, že som asi správne. Prekonám posledné metre burín a som na mieste.
Predomnou je obrovská, dnes už značne deravá plechová hala a vedľa nej malá murovaná budova. Tá predpokladám slúžila ako obslužná a technická, vnútri ale nezostalo takmer nič. Pohľad do haly ma však presvedčí, že som tu správne. Neviem teda či to bolo raketové silo, alebo na čo vlastne to tu slúžilo, ani po následnom pátraní doma o tomto mieste neviem nájsť akékoľvek bližšie informácie (edit. tonkotravel nakoniec vykutral, že sa jedná o nedokončené alternatívne veliace stredisko Severnej flotily). Ak by však niekoho zaujímali súradnice, nachádza sa priamo tu: 69.17363944196697, 32.320244668291856. Pohľad z okraja dole nie je veľmi príjemný a celé to tu má taky mierne surreálny nádych. Vietor sa pohráva so zvyškami plechového obloženia konštrukcie a ja hľadím do útrob niečoho, čo ešte pred 30+ rokmi bolo miesto strategického významu. Samozrejme, takýchto miest je v exZSSR xy, ale vždy to má do seba niečo viac keď je dané miesto opustené a vlastne by ste tu stále nemali byť, ako keď sa nachádzate niekde vedľa sprievodcu s cukrovou vatou v ruke.
No nič, videl som čo som vidieť chcel, čas pobrať sa naspäť. Týmto výstupom som vlastne uzavrel program svojho výletu a po naštartovaní Solarisu mi už nezostáva nič iné, ako sa vybrať smer letisko. Akoby aj počasie vedelo, že je po všetkom a krátko pred mestom vojdem do hustého ďažďa. V Murmansku sa v tankovacej politike ani po tých pomaly 4 rokoch čo som tu nebol nič nezmenilo, platí sa vopred a tak Rosneftu darujem symbolický liter a pol paliva na mňa.
Pred letom do Piteru sa ešte potrebujem najesť, čo si ale nechávam do Murmanši, nech som hneď vedľa letiska. Cestou sa z dažďa stane pomaly monzún, že ani na cestu nie je vidieť ale k ospalej reštike Chutorok (Хуторок) to dám bez ujmy. Z dôvodu nedostatku času môžem na nejaké vyváranie zabudnúť a dám len rybaciu polievku ucha, ktorá je však famózna.
Na pofidérnej pumpe pred letiskom odovzdávam auto, obhliadka v daždi je promptná, ale všetko našťastie v poriadku a 5000 rubľový depozit sa mi vracia v plnej výške. Polovicu z neho utratím na letisku na podarunky domov a potom už len počkať kým sa otvorí checkin a prekotúlať sa cez kontrolu.
V kafe si kúpim čaj s nádejou, že mi pomôže aspoň trochu sa v lietadle prespať. Nepomohol, v Smartavii sa mi nedarí oka zažmúriť a rozbitý krátko pred jednou hľadám kapsule na petrohradskom letisku. Tie sa mi podarí úspešne lokalizovať vo verejnej časti a keďže do odletu mám ešte 5 hodín to znamená, že minimálne 3 by som mohol v akom-takom komforte prespať.
Rezervované nemám nič, tak tam len nakráčam a už po minúte strácam nervy so spomaleným recepčným. To, že niekto dostane prácu na medzinárodnom letisku a nevie ani slovo po anglicky ešte dokážem akceptovať, ale že mu každý pohyb trvá pol minúty ma v momente ako chcem čo najskôr spať naozaj vytáča. Vyplatím 1600 rubľov za 3 hodiny + extra poplatok za vankúš a deku a dostávam svoju osobnú kapsulu s tvrdým nepohodlným gumovým matracom.
Z názvu kapsulový hotel nie je pravdivé ani jedno slovo. V skutočnosti sa jedná o drevené, čo drevené, preglejkové búdy bez aktívnej ventilácie (je tu len pasívne odvetranie v strope), kde je vrchol techniky LED pás. Oproti tomuto vyzerajú kapsule čo som videl na Vnukove ako z roku 2567. Ale tak čo už, zaplatené to je, unavený som, tak sa vyspím aj tu.