Rusko 2021

Deň 8 – Z Murmansku cez Zapoljarny až do Niklu

19.6.2021

Ráno sa zobudím a neprší. Neuveriteľné. Len som pospal teda solídne a vypadnúť sa mi podarí až pred desiatou. Pôvodne som síce chcel z Murmansku ísť rovno dopreč, ale toto počasie mi vnuklo nápad ísť predsa len aspoň Aljošu pozrieť keď som už teda tu.

10:20 už za občasných slnečných lúčov vzhliadam 35 a pol metra do výšky na pamätník Obrancov sovietskej arktídy počas veľkej vlasteneckej vojny ako znie jeho oficiálny názov. Okrem mňa sú tu len pracovníci zveľaďujúci okolie, bohužiaľ ma nemá kto odfotiť, tak to zo smotrovacej ploščadky musím dať na selfietarda. Ešte k tomu prihodím jednu panorámu mesta a pomaly už je čas vyraziť.

Poučený zo včera dnes nenechávam nič na náhodu a odstavím to pred prvým supermarketom čo mám po ceste nakúpim čo telo na výlete potrebuje – víno a čipsy. Na výpadovke z mesta ešte zadelím sosisku na Lukoile a potom mi už nič nebráni konečne nabehnúť na pôvodný itinerár.

Za slnečného doobedia prekračujem Kolský záliv po moste s originálnym menom “Most cez Kolský záliv” (Мост через Кольский Залив). Až do roku 2009 držal prvenstvo ako najdlhší most za polárnym kruhom na svete, o to ho v spomínanom roku pripravil takmer 4 kilometrový železničný Most cez Juribej (Мост через Юрибей). Ak si ale odmyslíme vláčiky, tak je to stále najdlhší cestný most za polárnym kruhom (1,6km, resp. 2,5km ak sa berie do úvahy celá mostná konštrukcia). Moja spanilá jazda trvá iba 15 minút, našťastie nie z dôvodu poruchy, ale predo mnou sa rozprestiera pekný výhľad na záliv a keďže aj počasie stále praje, bola by škoda nevyužiť to a tento moment si nezvečniť.

Nasleduje hodina jazdy po prekvapivo dobrých cestách a ďalšiu zastávku mám v Doline slávy, ležiacej na pravom brehu rieky Zapadnaja Lica (Западная Лица). Odparkujem to vedľa expedičnej Delicy a nato, že sa jedná o pietne miesto to tu paradoxne srší životom. Práve tu sa v roku 1941 odohral krvavý boj, kedy nemci v rámci operácie Silberfuchs 6. júla 1941 prekročili rieku a v početnej prevahe či už vojakov alebo techniky spustili ofenzívu na Murmansk. Podarilo sa im však postúpiť iba 2-3 kilometre kedy prišiel protiútok od 52. pešej divízie pod velením plukovníka Veščezerského. Rieka Litsa tvorila frontovú líniu až do roku 1944 a toto údolie dlho nieslo názov Údolie smrti. Pri tých 7 tisícoch, čo sú tu pochovaní sa ani je čomu čudovať. Zoznam mien na žulovom pamätníku vyzerá byť nekonečný a pozostatky sa aktívne hľadajú dodnes.

Z tohto smutného miesta pokračujem ďalších 20 kilometrov kedy sa scenéria okolo mňa zrazu zmení, stromy zmiznú a za oknami už je to tá tradičná nehostinná severská krajina. Auto odstavím pri ceste a spravím si krátku fotoprechádzku, počas ktorej skoro padnem do dobre zamaskovaného potoka.

Chleba sa začne lámať o 8 kilometrov ďalej, kedy prichádzam na vojenský checkpoint. Aby som objasnil situáciu, v Rusku stále funguje niečo ako prihraničná oblasť a v tomto prípade sa checkpoint so zátarasou nachádza už pekných 100 kilometrov od hranice so skazenou Gejropou. Rusi nemajú občianske preukazy, aby zmiatli západniarov majú tzv. vnútorné pasy, oficiálne Pas obyvateľa Ruskej federácie (Паспорт гражданина Российской Федерации). Ak by ste očakávali, že tento dokument vám umožní slobodne sa pohybovať po vlastnej krajine, tak ste na omyle. Do týchto prihraničných oblastí potrebujete ako obyvateľ Ruska cestovný pas, aj keď nikam do zahraničia necestujete. Tí, čo v danej oblasti bývajú alebo tam vlastnia nehnuteľnosť, resp. majú iné oprávnenie sem “cestovať” o tom majú vystavený extra dokument.

Prečo to ale spomínam v súvislosti so mnou je, že aj ja potrebujem povolenie nato, aby som sa do tejto oblasti dostal. Ono je to v prípade EU občana trochu pritiahnuté za vlasy. Potrebujem totiž permit od FSB nato, aby som sa dostal k hranici Nórska (čo síce nie je EU ale princíp je rovnaký aj v prípade Fínska o pár km južnejšie), veď čo keby som chcel ujsť naspäť domov. Permit našťastie mám, vybavilo ho za mňa zadarmo ubytovanie v Nikli. Teda nemám jeho fyzický originál, ten má Sergej, ktorý to celé zariaďoval a nebolo to zrovna jednoduché. FSB má totiž na schválenie alebo zamietnutie povolenia 30 pracovných dní, čo mne bohužiaľ o 2 dni nevychádzalo a do stredy som nevedel, či sa sem vôbec dostanem. Hlavne vo svetle toho, že ešte pred koronou dvom zahraničným turistom po sebe permit bez udania dôvodu zamietli. V mojom prípade všetko dopadlo dobre a aj keď permit fyzicky nemám, mám jeho fotku vo Whatsappe, tak verím, že všetko dobre dopadne. Prichádzam na rad, odovzdám pas a vojakovi ukazujem permit v mobile. Odfotí si EČV, s pasom odchádza do búdky a po chvíli sa vracia, že všetko je charašo.

Hneď za checkpointom prekročím rieku Titovka a stočím to doprava, kúsok odtiaľto by sa mal nachádzať vodopád. Cesta sa z deravej asfaltky po chvíli mení na mierny offroad a po jednom kilometri to radšej odstavím. A dobre že som, zákruta za rohom je už čisto pre 4×4. Vtipne pôsobí teda označenie parkingu k vodopádu na Google mape o pol kilometra ďalej. Z tejto lúky už pomedzi stromy počuť masívny prietok vody a cez strmý lesík sa vyberiem dole. Odtiaľto z kameňov je už na vodopád parádny výhľad a musím priznať, že som veľmi príjemne prekvapený. Jednoznačne jeden z tých pôsobivejších, ktoré som počas života videl a navyše tu nikto nevyberá v strede lesa parkovné, ako je vo zvyku v Slovinsku. Počas tých 20 minút čo tu strávim zažijem prietrž mračien a hneď nato ostré slnko. To sa to tu už ale začne príliš plniť ľuďmi, čo je pre mňa pokyn na odchod.

Nasledujúcu krátku zastávku mám pred tabuľou vojenského mestečka Sputnik, kde si neodpustím “handfie”. Počas prejazdu radšej neprovokujem a s mobilom nešaškujem, nerád by som dostával nepríjemné otázky o západných agentoch, tak len spoza okna obzerám odparkovanú vojenskú techniku.

22 kilometrov pred mojím prvým dnešným regulérnym cieľom, ktorým je mesto Zapoljarnyj (Заполярный) začínajú remonty ciest a silný dážď.

Po ďalšej polhodine prichádzam vytrasený do mesta a odstavím to “v centre” na ulici Krupskoj. Po daždi ani stopy, tak sa to rozhodnem využiť na prechádzku aj keď som sem pôvodne prišiel s cieľom iba sa najesť. Reálne sa do takýchto lokalít hodí skôr zatiahnutá šedá obloha, ktorá umocní ten depresívny dojem bezmocnosti, niekedy našťastie alebo bohužiaľ, v tomto prípade skôr bohužiaľ mi svieti slnko. No ale radšej si teda beriem dáždnik.

Už cestou do mesta mi do oka padla krásna mozaika na dome mládeže. Tak si tak vykračujem až žačne pršať. Aby som mal aspoň jednu fotku zo Zapolarneho, tak tu trapoším s mobilom a dáždnikom, našťastie z pizzerie Čilentano práve niekto vyšiel a ide mojím smerom. Nedá sa nič robiť, treba sa prekonať, tak poprosím o fotečku, ktorá nakoniec vyjde lepšie ako som čakal. Спасибо.

Na pizzu ale nemám chuť, tak to cez sídlisko strihnem smerom k niečomu, čo sa tvári ako avtovokzal. Tu sa nachádza kafe Happy, ale ja som príliš happy nebol, lebo mali plno. No nič, najem sa teda v Nikli. Štartujem mašinu a onedlho Zapoljarnyj nechávam za sebou a čakajú ma – ak to vydrží – posledné slnečné kilometre.

O 26 kilometrov neskôr sa podo mnou začne rozprestierať mesto, ktoré mám na svojom ZSSR “bucket liste” už asi 13 rokov. Auto odstavím vedľa cesty a priamo predo mnou sa nachádza továreň Kola MMC patriaca najväčšiemu producentovi niklu na svete – spoločnosti Norilsk Nickel («Норильский никель») z Noriľsku, ktorý je na tom spomínanom bucket liste už dve desaťročia na prvom mieste. Ako v prípade Noriľsku aj v prípade Niklu to v okolí továrne vyzerá ako vyzerá. Na rozdiel od Noriľsku má však Nikeľ, resp, jeho obyvatelia to šťastie, že hranice Nórska sú čo by človek kameňom dohodil. Na sibíri môžete písať akurát tak na lampáreň a aj to v prípade, že vás už omrzel život, lebo je dosť možné, že sa už nezamestnáte. A keďže Nóri si dary v podobe oxidu siričitého evidentne nevážia je továreň nútená modernizovať a znižovať jeho emisie. Medzi rokmi 2001 a 2016 to zvládli znížiť o 46% a do roku 2025 to má byť až o 90% menej voči roku 2015.

No dosť bolo enviromentálneho rozjímania, treba jesť. Na mape nájdem Kafe Berloga s lákavo vyzerajúcimi jedlami, tak je rozhodnuté. Keď o pár minút parkujem na blate vedľa vchodu, pred ktorým vidím vyštafírovaých maturantov neveštím nič dobré. Zdanie neklamalo, privátna párty mi spraví škrt cez plán a ja rýchlo pozerám alternatívy. Kafe s milým názvom Severjajanočkka (СЕВЕРЯЯНОЧККА) tiež nevyzerá zle. O dva bloky ďalej a 5 minút neskôr tak už nesmelo parkujem priamo pred vchodom. Zvonku to vyzerá, ako keby bolo zatvorené, ale našťastie nie je. Hneď sa ma ujme proaktívna teta, usadí ma k oknu s výhľadom na môj kórejský strieborný šíp a predostrie mi ponuku. Veľa toho na výber zrovna nemajú a rezňu so zemiakmi neodolám. K tomu americano a malinovka a hneď je lepšie na svete. Neviem či je to blízkosťou nórskych hraníc alebo len povahová črta ale táto pani vie, ako robiť biznis. Prozákaznícky prístup na jednotku a sama od seba ponúka koláče z ich vlastných višní a treba teda povedať, že tie boli luxusné. A čerešničkou na torte je WC, ktoré je tak čisté, že by sa tu snáď dalo jesť aj z podlahy. Som ohromený. Pred odchodom si ešte chcem kúpiť dva na neskôr a opäť prejaví svojho obchodného ducha a keďže má posledné tri, tak že nech zoberiem všetky a ešte, že musím ochutnať aj mäsové čebureky. Vybavené.

Jedlo hodím do auta a idem popozerať čo mi toto mesto okrem pocitu zadosťučinenia ešte vie ponúknuť. Neprejdem ani 20 metrov a narazím na niečo, čo by som tu vážne nečakal. Obchod so suvenírmi. Ešte väčšie prekvapenie ma však čaká dnu, vidím, že tu majú aj magnetky a keď sa pýtam kde sú tie s nápisom Nikeľ, tak prosím pekne sú vypredané. O pár metrov ďalej zase predávajú streetfood z hipsterského karavanu. Okolo detskej knižnice, ktorej vchod vyzerá ako vystrihnutý z protiatómového bunkru (a nezachráni to ani veselá maľba na stene) sa vyberám smerom k továrni. 

Tu na rozdiel od centra stoja rodinné domy. Polovica z nich je síce opustených, ale tie zvyšné vyzerajú solídne. Len ťažko povedať, čo je lepšie, bývať rovno v baráku pri továrni s bordelom všade naokolo alebo bývať v paneláku s rozdrbanými spoločnými priestormi o niečo ďalej. Výhra nie je ani jedno. Pomedzi domy, garáže a malé námestie sa vraciam späť smerom centrum.

Cez sídlisko sa dostávam do samotného srdca mesta, ktorým je námestie s kulturákom Voschod a večne živým Leninom čestne dohliadajúcim na remont, ktorý tu práve prebieha. Aspoň dúfam. Ľudia tu na mňa síce pozerajú trochu divne keď ich poprosím o fotku, ale čo už. Preskočím pár kaluží a popri salóne krasoty sa vraciam k autu.

Ošarpaný Nikeľ nechávam za sebou a o 10 kilometrov južnejšie parkujem pri lesíku. Kúsok odtiaľto tečie rieka, ktorá hlavne v transliterácii do angličtiny znie pomaly až japonsky – Shuonijoki (Шуонийоки). Meno má však pôvod v jazyku Sami a znamená močiar, resp. bažinu. Samozrejme nejdem sa pozerať na obyčajnú riečku, highlightom je vodopád aj keď v porovnaní s titovkou je to taký čajový odvar. Ale na druhej strane, keď si uvedomím, že 10 kilometrov odtiaľto je zašmudlaný depresívny otrieskaný Nikel a tu to vyzerá ako vo fínskom národnom parku, ten kontrast je až neuveriteľný.

No ale už je čas aj oddychovať, na mašine si ešte rýchlo spravím zastávku pri jazere Kuetsjärvi (Куэтсъярви) s panorámou komínov Kola MMC a o pár minút fičím popri hranici, ktorú lemuje dvojitý ostnaný plot.

A keby len plot, cca každých dvesto metrov sú kamery s detektormi pohybu a v dohľadnej vzdialenosti vždy strážna veža. Pritom samotná hranica leží vzdušnou čiarou až 2 kilometre odtiaľto. To asi preto, aby sem Barnevernet neprišiel kradnúť zocelené ruské deti. Z Orwellovskej cesty 47K-086 čoskoro odbáčam vpravo a po pár metroch už cez závoru prichádzam do rekreačného centra Gulfstream, kde som si na dnešnú noc bookol chatku. Hneď po príchode som uvrhnutý naspäť do reality, vo vedľajších dvoch chatkách priebeha regulérna ruská párty so šašlikmi, alkoholom a hlasnou hudbou.

Inokedy by ma to asi aj potešilo, ale teraz je tomu bohužiaľ naopak. No nič, musím sa tváriť neprístupne a snaď sa mi nikto neprihovorí, nadrbávať sa mi teraz nechce. Vo veľmi príjemnom domčeku, ktorý má dokonca aj chemický hajzel (keby som nevládal prejsť na ten normálny) zložím veci a vyplácam dohodnutý keš.

V tomto momente dostanem ponuku aká sa neodmieta – či chcem pripraviť súkromnú banyu. No jasné že chcem. Prihadzujem teda ďalších 3000 a že za cca také dve hodiny by to malo byť ready. Banyu som testoval už pred dvoma rokmi v Syktyvkare, ale tá bola verejná a v meste, toto je hneď pri jazere, čo je úplne iný level. Z chatky sa teda nenápadne vytratím s fľašou vína a šiškami a namierim si to k jazeru. Ako ideálny spot sa javí malé mólo, ale v momente ako na neho vstúpim ma začnú napádať vtáky. To je veľmi nepríjemné a hneď mi je jasné čo sa deje. Hlúpe vtáčiky s maličkými mozočkami majú naokolo miliardu miest, kde si spraviť hniezdo, ale z nejakého dôvodu sa rozhodli pre mólo, kde je najväčšia premávka. Po tom ako mi 3 krát ďobnú do šiltovky sa radšej sťahujem na pobrežie a pri gruzínskom Saperavi sa bavím na ďalších nešťastníkoch.

Krátko po deviatej prichádza chlapík, že banya je pripravená, tak v chatke zhadzujem prebytočné oblečenie a idem nato. Hlavne treba veľa piť, tak si prezieravo beriem aj čaj. Dostanem krátku inštruktáž čo kde je, ako regulovať teplotu a hotovo. Na hlavu nasadím erárnu čapicu a o pár minút sa už šľahám venikom. Je to teda úplne iný zážitok sa po každej seanse hodiť nahý do ľadového jazera ako sa oblievať vedrom. Pomedzi to sem tam priložím polienko do ohňa a čuť čuť cucnem vína, no večer ako sa patrí. Po necelých troch hodinách ozdravnú kúru ukončujem a za plného svetla sa po polnoci vraciam do chatky. Na moje počudovanie sú susedné chatky prázdne. Pri telke dorazím víno, zatiahem záves a oddýchnutý zaľahnem spať.

13 minút po polnoci


14 minút po polnoci