1.8.2018
Po výbornom, ale krátkom spánku opäť balíme veci. Pri výťahu si všimnem jedného pána s cigou, ako vychádza na vonkajší balkón. Hneď sa teda odveziem na najvyššie 14. poschodie a píšem ostatným, nech sa tiež prídu pozrieť na výhľad.
Popozeráme Astrachan z jedného najvyšších miest v meste a Nadežda nám poukazuje, čo kde je. Napr. že namiesto obludného obchodného domu rovno pred nami tu ešte nedávno bol príjemný park. Odubytovávame sa, nechávame ruksaky na recepcii a lúčime s Jegorom, ktorý odchádza na maršrutku. Ja medzičasom privolávam taxi, ktorým sa necháme odviezť do centra na hlavný ostrov. Mesto totiž leží vo vrchnej časti delty Volgy a rozprestiera sa až na jedenástich ostrovoch. Vystupujeme na rohu Komunistickej a Esplanadnej a peši sa vyberáme smerom ku Kremlinu. Po zanedbanej ulici míňame typické polorozpadnuté dvory a miestnu vedeckú knižnicu a onedlho sme už v úplnom centre na Kirovej, ktorá slúži ako pešia zóna. Tu to už vyzerá celkom solídne.
Aj kávu na terase by sme dali, ale nejak tu okrem jednej burgrárne so sedením vonku, ktoré je aj tak obsadené, nič nie je. Pri Bratskej záhrade, ktorá je akýmsi centrálnym mestským parkom prechádzame okolo uniformovaných chlapíkov, ktorí si tu nacvičujú vystúpenie pri príležitosti 1. sv. vojny a to už sa pred nami začína ukazovať miestny Kremlin. Ten je rovnako starý ako samotné mesto, s jeho výstavbou po vzore toho moskovského sa začalo už v roku 1558 po anexii Astrachanského chanátu.
Dnes táto bývalá pevnosť slúži čiastočne ako múzeum. Vnútri komplexu je okrem pár znudených predavačiek suvenírov dosť mŕtvo. Prejdeme si to z jednej strany na druhú a keď sa tu chceme pozrieť do jednej z veží, tak nás posielajú kúpiť lístok zas niekam úplne inam, tak sa nato vykašleme.
Z tejto oázy pokoja vypadneme smer rušná ulica a rýchlo vymyslím trasu smerom k brehu Volgy. Po imitácii chodníka popod múr Kremlinu sa dostávame až na námestie Lenina. To je celkom kompaktné s fontánou a upravenými trávnikmi, určite príjemnejšie ako tie slovenské vydláždené pece. Aj napriek soche Vladimíra Iljiča v jeho strede.
Schladím sa pol litrom kvasu a presúvame sa k jazeru Lebedinoe (Лебединое). Tu okrem prázdneho “domu” pre labute v jeho strede a opustených lodiek pre deti takmer nikto nie je. Popri budove riaditeľstva lokálnej odnože Lukoilu, ktorý sa v tejto oblasti zaoberá výrobou surového uhľovodíka sa posúvame čoraz bližšie k najväčšej európskej rieke.
Tu sa opäť ukazuje tá lokálna realita – nevyasfaltované ulice, domy držiace pokope pomaly silou vôle a podobne. A to sme pár desiatok metrov vzdušnou čiarou od hlavnej mestskej promenády.
Popod niekoľko rokov nedokončený skelet hotela prichádzame k rieke. Pokým za námestie si Astrachan zaslúži pochvalu, tu je tomu presne naopak. Pred rekonštrukciou tu bola alej stromov a teraz len vyprahnutá dlažba s lampami. Preto tu asi v lete cez deň ani nikto nie je. Vo výhľade na Volgu v celej svojej šírke nám bohužiaľ tiež bráni ostrov, ktorý tu rieka obteká.
Tu to rovno zapichneme to do reštaurácie Akvatorija na “lodi” a rovno zabijeme dve muchy jednou ranou. Konečne káva a rovno objednáme aj zubáča (судак) so zeleninou na obed. Ten je tu veľmi rozšírený a dostať ho takmer v každej reštaurácii. Pôvodne sme sa aj pohrávali s myšlienkou na jesetera, ale zaplatiť 20€ za 200 gramov ryby sa mi fakt nechce.
Naďa však príde s nápadom, že by sme vlastne mohli dnes cestou k nej na dedinu (kde budeme spať) kúpiť celého jesetera a večer ho spraviť na grile. Výborne! Výborný obed spláchneme kávou a po ulici Nikolskaja so starými nízkymi domami sa dostávame k jednému malému nenápadnému domu, ktorý ani nie je nijak označený. Práve tu sa však narodil otec Lenina, Iľja Uljanov.
Na dedinu sa potrebujeme predzásobiť hotovosťou, tak mi bankomat o dve ulice ďalej príde vhod. Po moste pre peších, ktorý je celý ovešaný zámkami prekračujeme rieku Kutum a vchádzame do starej štvrte, kde má väčsina domov svoje najlepšie časy už dávno za sebou.
Tu sa chvíľu túlame, až sa dostávame ku kostolu Kazanskej ikony Matky Božej (Церковь Казанской Иконы Божией Матери). Odtiaľto to už stočíme pomaly smerom späť k hotelu. Novú budovu Divadla opery a baletu dokončenú len v roku 2011 obchádzame zozadu a postupne sa dostávame až k mostu cez Volgu.
Ako prechádzame okolo kontajnerov, ku ktorým niekto položil vedro plné zavíjajúcich psích šteniatok. Svedkom tohto trápenia našťastie nie sme ani tri minúty a už ich aj jeden chlap berie. Ja som medzičasom privolal taxi, z ktorého o pár minút vystupujeme pred obchoďákom rovno oproti hotelu. Naďa medzičasom zavolal otcovi, ktorý nás cca o hodiun vyzdvihne. My zatiaľ v supermarkete spravíme nákup, treba víno, koňak a podobné večerné pochutiny. V regále ma tu pobaví slovenská minerálka Sulinka.
Zvyšný čas zabíjame vo food courte popíjaním kávy. Tu už prichádza Fjodor, tak sa zoznámime a vyzdvihneme ruksaky z hotela. Namierené máme o 70 kilometrov južnejšie do dediny Kirovskiy (Кировский), kde Nadežda vyrástla a jej rodičia tu bývajú dodnes. Približne v polovici cesty zastavujeme na jeseterej farme Astrakhanskaya Fishka (Астраханская фишка) kúpiť večeru.
Kúpa jesetera podlieha prísnym pravidlám. Ku každej rybe dostanete potvrdenie s pečiatkou a podpisom, ktoré si pre vlastné dobro musíte uschovať pre prípad kontroly. Tie zrovna nie sú úplne zriedkavé a ak vás chytia s jeseterom bez bumážky máte veľký problém. To tu je totiž pomaly na úrovni trestného činu. Jeden známy našich ruských hostiteľov, ktorého takto chytili vo vlaku si potom posedel dva dni v cele na policajnej stanici, až kým sa podarilo dodatočne vybaviť potvrdenie, ktoré akože niekde zabudol. Do dediny, ktorá je poslednou na ceste prichádzame podvečer.
Tú po rozpade Sovietskeho zväzu postihol podobný osud ako mnohé iné (spomínal som už v prípade Teriberky). Za čias socializmu tu fičal vo veľkom rybolov a spracovanie rýb, ale dnes sú z továrni ruiny. V posledných rokoch sa to ale znova obracia k lepšiemu. V okolí sa otvára veľa nových hotelov, ktoré sa popri ponuke ubytovania špecializujú na rybárske výlety a turistov, ktorí sem z tohto dôvodu chodia, je každým rokom viac. Zoznamujeme sa aj s Nadeždinou mamou a tá nás hneď usádza k stolu a začína servírovať večeru. Výborná polievka a ryba sa nedá odmietnuť. K tomu sa hneď otvorí fľaška červeného a hneď je svet krajší.
Ubytovanie máme vybavené v domčeku hneď cez rieku. Vzdušnou čiarou to je asi 30 metrov, treba to však obísť až cez most. Ten je parádny, máme kúpeľňu, vonkajší gril s posedením, mólo, aj strážneho psa. Jedinou nevýhodou je, že už zopár hodín nejde voda a nevie sa kedy znova pôjde. Ale veď nevadí.
Dohodneme čas večernej grilovačky, ja zanesiem veci na pranie oproti a okúpem sa v rieke, ktorá síce vyzerá mierumilovne ale má celkom silný prúd. Ja ešte skočím odovzdať oproti veci na pranie a ako sa zotmie tak s Jankou začneme chystať oheň a vonkajšie sedenie. Keď je všetko prichystané prichádzajú ostatní, okrem Nadeždy aj jej brat so ženou Oľgou a ich malou dcérou Varvarou.
Zrazu sa z ničoho nič začne invázia hmyzu s ľúbezným názvom Jepice obecná (Ephoron virgo). Tieto biele mušky sú v sekunde všade, vo vlasoch, v rybe, v každom jednom pohári a pomaly sú schopné vletiet človeku aj do úst keď rozpráva. Rýchlo teda zapálime také dymové hlúposti proti hmyzu a postupne sa to začína zlepšovať. Po 20 minútach už je hrozba definitívne zažehnaná a my si môžeme vychutnať príjemný večer s výborným jedlom a pitím. Na sklonku dňa – keďže nám ešte stále nejde voda – dostaneme ponuku ísť sa umyť k rodičom do pravej ruskej banye. A to sa neodmieta. Síce bez vetvičky, ale umytí sa tak môžeme uložiť na spánok.
