Rusko 2018

Deň 7 – z Kirovskeho k jazeru Baskunčak

2.8.2018

Ráno už konečne funguje voda, tak si človek aj návštevu normálneho záchoda môže dopriať (ešteže bola vonku kadibudka). O ôsmej nás už na brehu loďkou vyzdvihuje Naďa s otcom a ešte jedným chlapíkom a vyberáme sa na výlet do delty Volgy.

Jediným negatívom je počasie. Je zatiahnuté a celkom chladno a vyzerá to, že možno aj spŕchne. Takže z kúpania pravdepodobne nič nebude. Po pár minútach plavby už opúšťame Kirovskiy a mierime stále viac a viac na juh. Delta volgy je najväčšou riečnou deltou v celej Európe a je domovom pre mnoho druhov vodných vtákov a dravcov. V hojnom počte sa tu vyskytujú kapre, sumce a hlavne jesetere, ktoré je ale zakázané loviť. Po polhodine plavby prichádzame k obrovskej ploche zarastenej lotosmi indickými a dáme si tu na chvíľu pauzu.

Naspäť do dediny sa zase vraciame iným, o dosť užším ramenom. Neskôr sa ešte odvezieme na južný koniec dediny, odkiaľ nám Naďa spraví komentovanú vychádzku. Čo sa kedysi kde nachádzalo, ako to tu fungovalo a podobne. Dokonca tu stále majú aj sochu Lenina. Aj napriek tomu, že okolo neho rastie burina sa stále nájde niekto, kto sem nosí kvety. Pomedzi korzujúci sa dobytok prichádzame do tej “lepšej” časti, ktorú značí asfalt na ceste a skočíme ešte do miestnych potravín.

Pri moste sa rozdeľujeme. Naďa ide pomáhať chystať obed a my si zatiaľ zalejeme instantné cestoviny a pomaly sa pobalíme. Obed je hotový, tak sa lúčime so psom a opúšťame toto príjemné obydlie. To už je tu aj Oľga, ktorá sa dnes pridáva na náš výlet. Pred tým sa ale najprv treba najesť. Podaktorí (celá osádka okrem mňa) si doprajú aj víno. Ja teda aspoň kávu. Pred treťou sme všetci pobalení a pripravení. Fjodor mi odovzdáva kľúče od Matizu a môžeme vyraziť na našu epickú 420 kilometrovú cestu do dediny Nižný Baskunčak (Nizhniy Baskunchak/Нижний Баскунчак).

V Astrachane míňame letisko, ktorého logo sa nápadne podobá na to, ktoré používajú American Airlines. V centre dáme ešte rýchlu cik pauzu pred obchoďákom a postupne sa prepletieme mestom konečne na výpadovku.

Narozdiel od rána je tu počasie typicky letné a slnko sa na Matiz opiera tak silno, že klíma ani na vnútorný okruh nestíha. Ďalšiu pauzu máme až po 160 kilometroch na novej benzínke pri dedinke Khosheutovo (Хошеутово), kde doplníme tekutiny ako pre seba, tak aj pre Matiza. U znudenej tety v bistre, kde sme jediní zákazníci si objednáme boršč a tá nám donesie takú porciu, že po 10 minútach čo jem nemám pocit, že by z neho niečo ubudlo. Spláchneme ho limonádou z tarchunu a s doplnenými kalóriami usadám opäť za volant a pokračujeme.

Nie však na dlho, už po 40 kilometroch Naďa zavelí odbočiť do dediny Selitrennoye (Селитренное), na území ktorej sa kedysi nachádzalo hlavné mesto Zlatej hordy, čo bol chanát, ktorý vznikol ako súčasť Mongolskej ríše v roku 1241. My však hľadáme fake verziu tohto mesta, ktorú pred 6 rokmi postavili pre potreby natáčania filmu s prekvapivým názvom Horda (tam by som so svojim menom asi zapadol). V ľudoprázdnych uliciach nakoniec natrafíme na jedného miestneho a ten nám poradí okrem toho kde to je, aj ďalších 40 vecí, na ktoré sme sa nepýtali a nevie skončiť.

Pekne sa teda poďakujeme a pokračujeme po hlavnej, kde po pár kilometroch nachádzame odbočku vľavo a po poľnej ceste nás čaká ďalších 5 kilometrov. Cestou sa pristavíme pri troch pasúcich sa ťavách. Tuším to je vôbec prvýkrát čo vidím dvojhrbé ťavy.

O kúsok ďalej už prichádzame na parkovisko, kde sme jediné auto a peši sa vyberáme ku kulisám. Zaplatíme vstupné a prejdeme si túto vydarenú repliku. Hlavne teda oceňujem, že ju postavili doslova pár kilometrov od miesta, kde mesto predtým skutočne ležalo a nie niekde v bližšej dostupnosti Moskvy. Na prvý pohľad to vyzerá, že stavby sú naozaj z hliny, ale v skutočnosti sú z dreva a betónu a hlina bola použitá iba na povrchu.

Po prehliadke komplexu sa prejdeme ešte k brehu rieky Akhtuba (Ахтуба). Neskoré večerné svetlo a pokojná rieka, krásna kombinácia. Len netreba spadnúť z útesu, to by už taká pohoda nebola.

No ale treba pokračovať v jazde, pred nami je ešte cez 200 kilometrov. Zvyšok cesty ubieha celkom dobre. Teda až na občas veľmi nečakané defekty vozovky, chudák Matiz.

Posledný úsek od Akhtubinsku už vedie cesta rovná ako pravítko hneď vedľa železničnej trate. Takže človek vidí jasné svetlo lokomotívy už z niekoľkých kilometrov a akurát ho to mýli a myslí si, že ide auto v protismere. V Nižnom Baskunčaku sme o desiatej večer. Naďa volá Armanovi, cez ktorého rezervovala dom a ten o pár minút prichádza.

Zavedie nás k domu, ešte rýchlo prezistíme nejaké info ohľadom zajtrajška a môžeme si podeliť izby. Ja si konečne otvorím zaslúžené pivko a nerobím nič.

Zato ženy si zrazu zmyslia, že sú hladné. Lenže všetko naokolo je už zatvorené a v dome okrem pár cestovín bohvie, z ktorého roku nič nie je. Zasa sa teda volá Armanovi, či nemá na predaj nejaké vajcia a čaj a ten že teda nech prídeme, on už totiž nemôže prísť lebo si medzičasom vypil. Vycúvam auto na ulicu a odovzdám ho Oľge a ideme po vajcia. Janka ostáva variť cestoviny. O chvíľu už začnú zmätky a odbočíme do slepej ulice. Pri cúvaní sa podarí Oľge trafiť predným kolesom do jednej jedinej jamy, ktorá na ceste je a máme zábavu. Auto je položené na karosérii a vonku je tma ako v rohu a nikde nikto.

Najprv mi teda napadne dieru vystlať kameňmi, ale nájdeme asi tak 3. Tak nič. Vytiahnem teda zdvihák, že auto dáme hore a nájdeme nejakú dosku, ale našťastie idú z čista jasna okolo dvaja chalani, tak sa nám auto podarí z jamy vytlačiť. O pár minút a pár domov ďalej nám už Arman dáva vajcia a olej do daru a dúfa, že bude mať od nás na dnes pokoj. Vraciame sa na dom, ja si dám druhé pivo a zdvorilo odmietnem cestoviny s vajcom. Chudák Arman obdrží ešte jeden hovor, či náhodou nemá uteráky pre hostí (nemá) a neskôr ideme spať.