Rusko 2017

Deň 3 – Teriberka & Murmansk

13.9.2017

Na to, že matrac na železných priam väzenských posteliach mal hrúbku asi 3 centimetre som sa vyspal prekvapivo dobre. Prvýkrát som sa zobudil na dôchodcu krátko po šiestej, vonku už úplné svetlo, ale ešte hodinku sme pospali. Raňajky nás tu žiadne nečakajú, tak netreba strácať čas. Až teraz si uvedomím, že konečne je vlastne vidno kde sme. Počasie typicky seversky chladné, zatiahnuté, ale aspoň že neprší.

Hodíme veci do auta a trochu sa prejdeme po okolí. Nikde nikoho a drevené domy majú svoje najlepšie časy už dávno za sebou. Tentokrát už tou lepšou cestou vyjdem na hlavnú, ktorá je tiež iba ujazdená hlina a cez most a popri cintoríne lodí, kde sa ešte neskôr chceme zastaviť si to cez centrum dediny namierime k vodopádu.

Cesta je hrboľatá a nič extra, ale stále prejazdná aj bežným autom. Posledný úsek je ale strmý kopec s veľkými jamami, kde mi v istých chvíľach prešmykujú 3 zo 4 kolies, ale nič s čím by si Pajero neporadilo. To sa už pred nami rozprestrie výhľad na jazero Male Batareskoje.

Z toho ústi vodopád rovno do Barentsovho mora. A na ten sme sa sem prišli pozrieť. Vonku je poriadna kosa, navyše solídne fúka. To už je pekne za hranou našich odevov. Inak tu sa natáčala ďalšia scéna zo spomínaného filmu. Poprechádzame sa po okolí, prsty mám však po chvíli úplne skrehnuté, tak sa vraciame zohriať sa do auta a pomaly sa vraciame do dediny. Cestou späť prechádzame okolo morského pobrežia, kde si spravíme krátku prestávku. Tu je našťastie vietor minimálny.

V dedine zaparkujeme pred potravinami, už by sa patrilo aj naraňajkovať. Tie otvárajú až o desiatej, máme teda 15 minút čas, tak sa ideme prejsť. Spravíme si kolečko pomedzi domy, stretneme aj zopár ľudí. Je ich tu málo, všetci sa asi poznajú, tak sa poctivo zdravia a my sa adaptujeme na tento zvyk. Pekné je, že aj takto na konci sveta majú knižnicu, dokonca hneď vedľa je aj banka. Tá ale funguje vo veľmi obmedzenom režime. Obídeme barák, kde na druhej stranu už pred desiatou má jeden pán solídne nakúpené a pomaly sa vraciame k potravinám.

Tu kupujeme nejaké plnené pečivo s včerajším dátumom spotreby, vodu a ruskú čokoládu na dodanie energie. Cestou k cintorínu lodí si spravíme zastávku pri starom rozpadnutom móle, kde ma vytrúbi kamionista na Kamaze, lebo som auto nechal na 4 svetlá na prázdnej ceste a potom ešte pri nápise do dediny. Poučený týmto gestom, parkujem pri lodiach tak, aby som nezavadzal, keď náhodou raz za 10 minút niekto prejde naokolo.


Na tomto mieste sa nachádzajú vraky 12 lodí pravdepodobne zo začiatku 20. storočia, ktoré tu nechali napospas osudu. Vtipná je hlavne zvuková kulisa, na opačnom brehu totiž niekto peckuje Invaders Must Die. Samotný úpadok Teriberky prišiel až v 60tych rokoch, keď začalo rybárskych lodí pribúdať a bolo pre ne jednoduchšie dostať sa na otvorený oceán. Pobrežný rybolov sa tak stal oveľa menej dôležitým a aby toho nebolo málo, tak v Murmansku otvorili nový komplex na spracovanie rýb, ktorý vytlačil malé podniky v Teriberke mimo “biznisu”. Trochu sa to začína zlepšovať od vzniku Leviathana, to je koniec koncov dôvod prečo sme tu aj my. Ale stále to je iba ospalá zabudnutá dedina na konci sveta, kam nevedia ani poriadna cesta. To bohate ilustruje situácia z marca 2017, kedy bola Teriberka kvôli množstvu snehu na ceste 12 dní odrezaná od dodávok potravín a vody.

Poslednú zastávku si spravíme o kúsok ďalej a to opäť asociovanú s filmom. Odstavím to za mostom (na moste sa predsa stáť nemá), aby sme si pozreli miesto, kde sa nachádzal dom hlavných protagonistov. Pomyselný teriberský checklist je týmto kompletný a my sa môžeme vydať 130 kilometrov späť do Murmansku. Cesta sa cez deň nezdá taká nekonečná ako po tme, aj výhľady sú celkom pekné. Dva krát sa aj zastavíme.

Keď prechádzame okolo základne Severomorsk-3, tak vidíme stíhačku, ktorá ide na pristátie. Po cca 2 hodinách jazdy už prichádzame do mesta. Vo Foursquare som našiel v južnej časti reštauráciu so solídnym hodnotením, tak sa necháme odnavigovať priamo tam. Už by sa patrilo aj obed dať. Carskaya okhota (Царская охота) je síce umiestnená v spodnej časti paneláku pri hlavnej ceste, ale vyzerá solídne. Pri vstupe musíme bundy odovzdať do šatne, ktorú obsluhujú veľmi milý dôchodca a potom si nás berie na starosti čašníčka, ktorá vie po anglicky a usádza nás pri stole pri okne. Výber jedál je s obrázkami a aj po anglicky, bohužiaľ je až príliš obsažný.  Keby som si mal prezrieť celú ponuku, tak tu zostarnem. Objednáme teda nealko pivo a čaj za buržujské ceny (4€ a 3€) a zatiaľ sa snažíme vybrať jedlo. Po piatej strane kapitulujeme s tým, že si dáme soljanku a vareniki, som predsa v Rusku.Čašníčka trochu popletie objednávku a namiesto dvoch polievok donesie iba jednu, ale nakoniec je to dobre, lebo už po polievke som sa cítil najedený.

Jedlo bolo veľmi dobré, samozrejme vykúpené na miestne pomery vysokou cenou, ale verím tomu, že nejaká babka v zástere v ušmudlanom bistre by navarila ešte lepšie. Murmansk nato, že to je momentálne 300 tisícové mesto nemá až tak veľa highlightov, ktoré chceme vidieť, takže človek nemá pocit, že sa stále niekde musí hnať a aj tak mu stále niečo uniká. Hlavne keď mi v podstate stačí to, že som tu, čokoľvek navyše už bude iba príjemný bonus. Tým najväčším však mala byť polárna žiara, na ktorú je na dnes a zajtra veľmi vysoká pravdepodobnosť. Bohužiaľ cez blbé mraky nie je vidieť nič. Pôvodný a zároveň veľmi optimistický plán na dnes ešte počítal s návštevou Niklu na otočku, ale z Teriberky sme sa vytrepali neskoro a teraz by to už bolo na hrane zdravého rozumu a hlavne iba čisté vozenie. Tým pádom máme okrem zajtrajšku na Murmansk aj dnešný večer, čo sa rozhodneme využiť a vezieme sa k dominante mesta – 35 a pol metrov vysokej soche vojaka, ktorému nikto nepovie inak ako Aľjoša. Potrebujeme však ešte vybrať peniaze, tak to odstavím pri prvej banke na ktorú cestou natrafíme. Bankomate je prázdny. Nevadí, o pár križovatiek ďalej už vyberám a pokračujeme cez poobednú špičku ďalej. Všade prítomné šedé paneláky dotvárajú ponurú jesennú atmosféru, na výlet fajn, ale žiť by som tu nechcel.

Po pár minútach parkujeme neďaleko monumentu a minútu nato ako vystúpime z auta začne pršať. Yes. Aľjoša, oficiálne pomník Obrancov sovietskej arktídy počas veľkej vlasteneckej vojny vážiaci cez 5000 ton tu stojí od roku 1974. Pred ním horí večný oheň a sú tu povešané vence k oslave ukončenia 2. svetovej vojny. Okrem nás tu je ešte jeden chlapík, ktorý ma požiada aby som ho odfotil a potom rýchlo zdrhá pred dažďom.

Najlepší výhľad na mesto je práve odtiaľto. Pekne vidno kopec posiaty panelákmi, centrum, aj prístav s ľadoborcom Lenin, kam máme namierené zajtra. Ešte pred 102 rokmi tu dole nebolo takmer nič, v roku 1916 získalo status mesta iba malé osídlenie pri železničnej trati. Pár mesiacov sa mesto volalo Romanov na Murmane po dynastii Romanovcov, ale po Leninovej veľkej októbrovej revolúcii bolo pomenované Murmansk.

Pomaly sa nám blíži čas odovzdania auta, tak sa vraciame do mesta, ale cestou sa ešte stavíme pri ocenáriu, ktoré je po ceste. Zajtra sa sem chceme prísť pozrieť na tulene, tak aby sme vedeli, kedy treba prísť a nechodili sem zbytočne. Predstavenia sú o 11:00, 15:00 a 17:00 okrem pondelkov a utorkov. Môže byť. Pri trati nájdem pumpu, kde musím ísť najprv povedať do búdky, že idem tankovať a chcem plnú, aby mi pustili stojan a potom sa len pozerám ako v útrobách Pajera mizne 60 litrov. A to sme prešli len 309 kilometrov. Podľa prepočtu priemernej spotreby som tam tankol tak o 10 litrov viac než som to dostal.

Zaparkujeme pri hoteli Vash Dom, ktorý sa nachádza exkluzívne asi 500 metrov od pomyselného centra mesta a železničnej stanice a ideme sa ubytovať. Hotel je typickým predstaviteľom ekonomického ubytovania. Nachádza sa na štvrtom poschodí obytného domu, kde sú 4 byty, z toho 3 slúžia ako hotel, s tým že v jednej izbe jedného z nich je recepcia. Za 22€ na noc ale máme slušnú izbu s dobrým výhľadom, čisté povlečenie (ktoré si síce musíme obliecť sami 😀 ) a teplú vodu v kúpeľni, čo viac človek potrebuje? Vyplatím tetu a potom skočíme do supermarketu kúpiť nejaké pivo & čipsy™ na večer.

O pol ôsmej sa nám s pomocou telefónneho hovoru nakoniec podarí s chlapíkom z požičovne nájsť. Obzrie auto, všetko OK, ale potom mi hovorí, že máme 9 kilometrov cez limit a to bude stáť 45 rubľov (60 centov prosím pekne). Podávam mu stovku, samozrejme mi nemá vydať. Tak mu hovorím, že to už je fakt smiešne, že sa tu naťahuje o centy a má tam o 10 litrov viac benzínu než ako mi odovzdali. Ale jasne, predával mi to iný chlapík, on len vidí v papier FULL. No tak sa už strať aj s tým autom. Pomaly sa začína ozývať hlad, tak sa ideme prejsť večernými upršanými ulicami, či nám niečo nepadne do oka. Prichádzame na hlavné námestie Ploščaď Piať Ugrov, t.j. Plocha piatich rohov (Площадь Пять Углов), ktorému dominuje budova Hotela Azimut, ktorá je s výškou 72 metrov najvyššou budovou za polárnym kruhom.

Kúsok od námestia objavíme bistro s názvom Tea Spoon, kde už takto neskoro toho síce veľa nemajú, ale zopár blinov sa ešte nájde. Dám si s ikrami a rybou, takto na večer celkom ľahké a chutné jedlo. Kalórie máme v pláne doraziť na izbe pivom a čipsami 😉

To by ale nebolo Rusko, keby sme po príchode do hotela v kuchyni nestretli popíjajúcich rusov v počte 4 kusy, ktorý nás už volajú k stolu. Výhovorky typu, že aj osprchovať sa treba neplatia, máme sa zastaviť potom. Tak zo slušnosti tak činíme. Donesieme si ale vlastné pivo, na vodku naozaj nemáme chuť. Pravdepodobne triezvy párik odchádza po 5 minútach, zostávajú dvaja, nazvime ich Andrej a Sergej, kedže mená som už samozrejme stihol zabudnúť. Andrej je veselej povahy, alkohol na ňom príliš nebadať , je výrečný a jeho ruštine je dobre rozumieť. Sergej už má uhnuté výrazne viac, ťažký jazyk a neustále sa opakuje. Po pive to strategicky radšej balíme a zvyšok večera dopijem pivá radšej na izbe.