7.3.2016
V noci sa budím totálne smädný. V byte idú radiátory na plné pecky a nedajú sa vypnúť. Do toho mi z tých včerajších pív a prekúreného bytu treští hlava. Utešujem sa tým, že už je asi nadránom a už to nejako vydržím. Nedarí sa mi zaspať, tak pozriem na mobil a je len 2:58. Paráda! S premáhaním vstanem, cez obývačku sa dostanem na náš zasklený balkón a tam dokorán otvorím okno. Hneď naproti je spálňové, tak aj to. Onedlho už začínam pociťovať závan čerstvého vzduchu a teplota veľmi pomaly klesá, tak sa snažím spať. Ráno sa ukazuje, že budík na siedmu bol až priveľmi optimistický, ešte vyše hodiny nám trvá vstať. Dávam si hneď jeden brufen, aby som dokázal fungovať a odšoférovať tých dnešných cca 300 km. Janka je na tom ešte horšie. Bolí ju hrdlo a má plný nos. Rýchlo sa pobalím a dám si ešte sprchu. Pokým sa Janka sprchuje skočím zameniť prachy na benzín a ubytovanie. Cestou sa zastavím aj v lekárni, kde kupujem Strepsils. Tie tu inak ako aj ostatné lieky (a samozrejme aj cigarety, čí dámske vložky) predávajú na kusovky. V potravinách kupujem pečivo na raňajky a vraciam sa na byt.
Janka sa medzičasom aj pobalila, tak sa už len naraňajkujeme v kuchyni a môžeme vyraziť. Majiteľovi odovzdávame kľúče, ktorý nám ešte popraje šťastnú cestu. Veci naložime do auta a sadáme do kolosu s trojlitrovým šesťvalcom a vrháme sa do ulíc Biškeku. Do navigácie volíme ako cieľ dedinu Burana.
Pri nej sa nachádza jedna z must see pamiatok Kyrgyzstanu a to 25 metrový minaret. Pôvodne bol takmer dvojásobne vysoký, ale v 15. storočí prišlo zemetrasenie a vrch sa zrútil. Nakoniec ju v 70tych rokoch zrekonštruovali, aby sa nezrútil aj zvyšok a dnes je to jedna z najčastejšie fotených stavieb v krajine, ktorú určite nájdete na pohľadnici. K veži je to z Biškeku ľahko cez 80 kilometrov. Najhoršie sú prvé kilometre v meste. Na navigáciu kvôli slnku nie je poriadne vidieť a premávka je nevyspytateľná.
Po nejakých 20 minútach sa mi podarí konečne sa vymotať z mesta a už uháňame po okreskách. Blbé je, že presne neviem aká je kde rýchlosť, keďže značky chýbajú, ale snažím sa to prispôsobovať ostatným, resp. Pre istotu ísť trochu pomalšie. Vpravo sa ťahá pohorie Ťan Šan a na zasnežené kopce je parádny pohľad.
Onedlho sa cesta začína tiahnuť popri hranici s Kazachstanom. Plot s ostnantým drôtom je doslova 5 metrov od cesty. Míňame aj pár hraničných priechodov. Onedlho už zabáčame do mestečka Tokmok. Tu sa chvíľu premávame spleťou jednosmeriek, kým sa nám konečne podarí napojiť na hlavnú cestu. Ešte pár semafórov a mesto nechávame za sebou.
Po okreskách pochybnej kvality sa pomaly blížime k cieľu. GPS nie je zrovna aktuálne a tak nás vedie iba do centra dediny, tak sa chvíľu obávam, či ideme vôbec dobre a či vežu nájdeme. Pochybnosti sa rozplynú ako vchádzame do dediny a na jej konci vpravo vežu zahliadneme. Parkujeme v tieni stromov a cez vysokú kovovú bránu, ktorú z každej strany lemuje asi meter vysoký múr vstupujeme do areálu. Ten práve opúšťajú decká s učiteľkou, tak nás každý pozdraví 🙂 Vzápätí si nás všimne teta s lístkami, ktorá nesedí v žiadnej búdke, ale voľne sa korzuje po areáli a tak nás hneď skasíruje.
Na veži sú ešte ďalšie deti, tak sa zatiaľ chvíľu zašijeme v obchode so suvenírmi, kde kúpime dve magnetky a jeden ručne škrabaný kameň, na ktorom je zobrazená tvár. Neďaleko veže je pohrebisko s náhrobnými kameňmi, takzvanými Bal-bal (náhrobné kamene zobrazujúce mŕtveho alebo jeho nepriateľa, ktorý mu musí po smrti slúžiť).
Deti sa za ten čas z veže spratali, tak môžeme ísť. Hore vedú strmé schody v klaustrofobicky úzkej chodbe, chvíľu v úplnej tme. Zhora je tu pekný výhľad na Ťan Šan. Janku tu chvíľu spovedá jeden Kirgiz. Výhľad si užijeme do sýtosti.
No je čas, aby sme boli sýty aj my. Schádzame dole, čo je tiež celkom náročné a ešte si spravíme pár záberov.
Spomínaný Kirgiz sa pri nás ešte zastaví a pýta sa či sa s ním môžeme vyfotiť. Jasné, že môžeme. A aj s jeho kamošom. Po týchto záberoch nakopneme mašinu a vraciame sa do Tokmoku, kde sa zastavujeme na obed. Dáme si pelmeni a kávu.
Konečne najedení môžeme pokračovať. Blížime sa k pohoriu Ala-Too. Vedie tu na tunajšie pomery kvalitná cesta. Dáme si tu aj krátku pauzu na jednom parkovisku – rozumej kvázi rovná inak neupravená plocha.
Pokračujeme pokojne ďalej, až zrazu na nás máva policajt. Vraj tam bola 60tka (čo asi aj bola, ale ja som si ju nevšimol). Išli sme 87. Policajt pozre vodičák, techničák a pýta sa nás kam ideme. Pokutu nám nedáva, len nám nakoniec popraje “šťastlivo” a my môžeme ísť. Tak prvý stret s miestnou políciou dopadol vysoko nad očakávania (veď ono sa nám to zajtra vráti). Onedlho prichádzame do mestečka Balychky, ktoré leží na pobreží jazera Issy Kul. Pomaly prechádzame mestom, neviem kde sa skôr pozerať. Či vľavo, kde sú krásne hory, či vpravo, kde je priezračné jazero. Za mestom to odstavíme na krajnicu, aby sme si mohli spraviť pár fotiek.
Do cieľa nášho dnešného nocľahu – Bosteri to už nie je ďaleko. Slnko nám pomaly zapadá, tak ešte párkrát kde tu ešte stojíme kvôli fotkám. Prichádzame do mesta Cholpon-Ata, ktoré je hlavným letným strediskom jazera. Sú tu sanatória, hotely a penzióny (väčšina z nich nie zrovna lacná). Za Sovietskeho zväzu sem mierilo mnoho hromadných zájazdov z ostatných zväzových republík Povozíme sa po takom veľkom výbežku, kde by človek podľa mapy čakal najväčší ruch, ale okrem aspoň 20 rokov rozostavaného hotela, pár domov a zopár rozostavaných ďalších tu nič nie je.
Tak pokračujeme ďalej do Bosteri. Ubytovanie máme rezervované cez Booking v hoteli Asman už asi tri mesiace. Do navigácie dávam GPS súradnice uvedené na Bookingu, ale to nás dovedie akurát tak na prašnú cestu k nejakému domu. Chvíľku sa okolo vozíme, ale vôbec ho nevieme nájsť. Stretneme tu jednu staršiu pani, tak sa jej pýtame, či náhodou nevie, kde hotel je, ale ani len netuší. Pýta sa či nemáme telefónne číslo, tak jej dáme to, čo máme na rezervácii. Zavolá tam, ale dostávame zmätočné informácie, že hotel je zavretý a podobne. Tak sa poďakujeme a pokračujeme v pátraní.
Podarí sa nám nájsť ulicu a dokonca podľa fotky aj budovu, ktorá vyzerá ako hotel Asman, ale je tu úplna. Zájdeme na pumpu, ktorá je poblízku a tam sa Janka ešte raz pýta, či nevedia kde je ten hotel. Potvrdia nám však, že je to tá budova, ktorú sme našli. Rozhodneme sa tam teda zavolať, aj napriek tomu, že nemáme kirgizkú kartu a roaming je drahý. Dvihne to nejaký chlap a lámavou angličtionu povie, že hotel je zatvorený a že s bookingom vôbec nespolupracujú. Paráda. Odhliadnúc od toho sme ešte nevečerali, čo nám v rozmýšľaní ako ďalej tiež nepomáha.
Vraciame sa teda smerom na Cholpon-Ata, kde je najväčšia šanca sa najesť a nájsť ubytovanie. Narazíme na budovu, ktorá vyzerá ako reštaurácia. Parkujeme, vchádzame dnu a nikde nikoho. Janka teda klope najprv na jedny dvere, za ktorými si malý chlapec kopec loptu a pritom kuká telku. Ten jej prekvapený prstom jej ukáže jej na druhé dvere. Klope teda na druhé, kde natrafí asi na pani domu. Zisťujeme, že kuchyňa ešte fičí, tak si dávame Manty a zelený čaj k tomu. Jedlo je výborné.
Teta k nám ešte pošle jednu z jej dcér (asi 10-11 ročnú), ktorá sa pravdepodobne učí po anglicky a tá sa nás pýta okiaľ sme, ako sa nám tu páči a podobne 🙂 V reštaurácií je wifi, tak sa mi na bookingu podarí nájsť penzión Kalinka za 22 €. Načítam si google mapu, zaplatíme, rozlúčime sa a vydávame sa do mesta s vidinou sprchy a spánku. Najprv nás ta google mapa pošle niekde úplne doriti za domy, kde sú samé kríky a bordel a keby bol človek trochu paranoidný, tak by každú chvíľu čakal, že na neho z tej húštiny vyskočí nejaký magor. Vraciame sa na hlavnú ulicu, že to teda skúsime na ďalšej možnej odbočke. Medzi týmito dvoma ulicami nás zastaví policajt. Dávam mu doklady, pozrie na ne a pýta sa: “Roman pil?” Hovorím: “nepil.” A kým si stačí niečo vymyslieť strčím mu pred tvár mobil s mapou, že hľadáme túto adresu. Hneď na všetko zabudne a radí nám kadiaľ máme ísť. Tentokrát to už vyzerá nádejne, ale hovno. Sú tu akurát tak oplotené domy so zavretými bránami. Jeden z nich je penzión Maksat, ktorý má aj zvonček. Janka skúša zvoniť, ale nikto sa samozrejme neozve. A po Kalinke ani stopy.
Vonku je úplna tma, je aj dosť hodín a my nemáme kde spať. Veľa možností nemáme. Rozhodneme sa teda vrátiť do reštaurácie, kde sme večerali s tým, či nevedia o nejakom ubytku. Prepadneme ich tam nepripravených, že nás znova vidia 😀 Už je doma aj pán domu. Vysvetlíme im našu situáciu a hneď na to niekam volá. Nakoniec sa to skončí happy endom. Posiela s nami svojho syna, ktorý nám ukazuje cestu. Odvezieme sa späť do Cholpon-Ata, kde nám našli a vybavili dobrú izbu aj s kúpeľnou za 1 300 SOM. Za vybavenie a za to, že šiel s nami a že vôbec máme kde spať mu dávame 300 SOM. Najprv ich nechce prijať, ale trváme na tom. Ešte ho hodíme späť do reštiky a cestou naspäť sa zastavíme v malým potravinách po čipsy a pivko.
Chalan, ktorý nás ubytovával nás už čaká pred vchodom, aby sme auto zaparkovali vo dvore za bránou. Unavení a radi, že máme kde spať si dávame sprchu a zatiaľ čo Janka už ide spať, ja ešte chvíľu píšem.
