Kyrgyzstan 2016

Deň 3 – Biškek

6.3.2016

Aj keď sa pri časovom posune neodporúča podľahnúť spánku, tak ako sme to urobili my včera, ale počkať až kým je noc a ísť spať až vtedy, budíme sa v regulérnom čase oddýchnutí a plní energie. Posledné dni pred odletom som sa začal obávať toho, že dva dni na Biškek sú zbytočne veľa a ukázalo sa to ako pravda. Prerezervovávať všetky izby a auto, ktoré nám ma Sergej pristaviť dnes večer o ôsmej pred hotel sa mi však už nechcelo, tak som to nechal tak. Oš bazár sme si teda nechali na dnes, v každom prípade, dá sa potom zvoliť miernejšie tempo a človek sa nemusí za ničím hnať. Tak sa neponáhľame ani ráno a z izby vypadneme až o desiatej. K bazáru, teda trhu je to necelých 5 kilometrov, času máme habadej, tak sa nebudeme voziť, ale prejdeme si to peši, aspoň viac uvidíme. Namierime si to ku stanici, teda vyjdeme si na prechod ponad koľaje popozerať sa na vlaky, možno aj nejaký pôjde. Nejde nič, je tu úplne mŕtvo, sem tam okolo nás niekto prejde. Je odtiaľto trochu vidieť hory, ale tiež nič extra kvôli slnku.

No nič, schádzame zas dole a po ulici Moskovská sa vyberáme na západ smerom k trhu. V podstate stačí ísť takmer stále rovno. Onedlho prechádzame okolo miesta, kde je aspoň trochu rušno a je tu aj bufet. Ešte sme nič neraňajkovali, tak si tu nachvíľu sadneme. Dáme si nejaké pečivo a kávu. Káva je opäť instantná, inú už tu čakať nikde ani nebudem. Keď sa pri bufete začnú pristavovať ľudia v nemocničných odevoch, tak si konečne všimneme, že tu je nejaká klinika materstva, alebo takého niečoho, jednoducho niečo s deťmi.

Pokračujeme ďalej rovno, o pár ulíc ďalej sa posunieme o jednu ulicu severnejšie, nech to nemáme také jednotvárne. Postupne začína ľudí na chodníkoch pribúdať, čo je neklamný znak toho, že trh je blízko. Na chodníku pred panelákmi sa objavujú prvé predavačky s jedlom, kvetmi a všeličím iným.

Ale až ako vyjdeme z podchodu popod hlavnú cestu nastane naozajstný ruch. Na každom kroku niekto niečo predáva alebo opravuje a cez ľudí sa treba predierať. Je tu snáď celé mesto. Keď sa nám konečne podarí dostať sa z úzkych uličiek s čínskym tovarom prichádzame k obrovskej krytej hale, kde sa už predáva iba jedlo. Stred haly je prázdny, to čo sa tu predávalo asi už skončilo, predsa len je už po dvanástej. Po bokoch je však ešte plno stánkov s koreniami, ovocím, zeleninou alebo pečivom. Je tu dokonca asi 20 metrový chladiarenský pult, kde majú snáď 50 druhov šalátov.

Chvíľu sa tu len tak bezcieľne ponevierame a potom si začneme raziť cestu von. Vychádzame na druhej strane trhu, kde sú odparkované autá a z ampliónu tu vykrikujú pravdepodobne nejaké perfektné akcie, ktoré je hriech zmeškať. Trh pokračuje opäť za cestou, je tu potom ešte ďalšia budova, pravdepodobne s oblečením, ale davov máme už dosť. O kúsok ďalej by podľa mapy mala byť rieka, ale keď k nej prídeme, je to iba taký trápny potok v betónovom žľabe.

Obchádzame poslednú budovu trhu a namierime si to smerom späť do centra. Začíname pomýšľať na obed, tak pozeráme, kde sa najesť. Ono by sa bolo kde, ale zas si vymyslíme, že keď je tak teplo, tak by sme radi jedli na nejakej terase. Terasa zatiaľ žiadna, až sa dostávame k pre mňa krásnej budove Národnej filharmónie. Aby dostatočne vynikla, tak je pred ňou veľké námestie, kde dokonca nájdeme aj lavičku, ktorá je v tieni.

Chvíľu tu len tak sedíme a rozmýšľame čo s tým obedom. Spomenieme si na jednu reštauráciu s terasou neďaleko námestia Ala Too, okolo ktorej sme včera takmer šli, tak sa zhodneme, že ak nič nenájdeme ideme tam. No a nenájdeme. Trochu sa však pred vchodom zarazíme, stojí tam asi 5 čašníkov, všetci v bielych košeliach, tak prídu obavy, aby to nebola nejaká predražená reštaurácia s európskou kuchyňou. Potom si všimneme stoly, pri ktorých sa sedí v tureckom sede, resp. s vystretými nohami pod stolom, tak zahodíme obavy za hlavu.

IMG_20160306_140125

Janka si objednáva plov a ja si dávam beshbarmak (Beşbarmaq), čo je kirgizské národné jedlo a v preklade to znamená päť prstov, lebo by sa malo jesť jednou rukou. No ale ja ho budem jesť príborom 🙂 Je to v podstate varené mäso (v jedálnom lístku písali, že konské), ktoré je jemne nasekané a zmiešané s varenými rezancami a korenené s cibuľovou omáčkou. Nebolo to zlé, ale druhýkrát by som si to už asi nedal. No a Jankin plov, to je viac menej niečo ako rizoto, je to buď ryža alebo bulgur osmažená na oleji a potom uvarená v korenenom bujóne. Je ich veľmi veľa druhov a môže obsahovať zeleninu, ovocie, rôzne druhy mäsa atď. Jedinou nevýhodou tejto reštaurácie je, že tu nepredávajú žiadny alkohol a pivko by bodlo. Ale to nevadí.

IMG_20160306_141436_postcard

Najedení sa okolo budovy parlamentu dostávame na námestie, kde práve stíhame výmenu stráží. Odtiaľto ideme pozrieť Lenina, teda jeho sochu, ktorá mala pôvodne výsostné miesto priamo tu na námestí pred múzeom, ale presunuli ju dozadu za budovu. Tu teraz Vladimír dohliada iba na menšie, menej rušné námestie.

Hneď za rohom námestia je burgáreň, kde som si naozaj chcel dať burger, ale po prvé práve som jedol a po druhé nie som predsa blb, aby som v Kirgizstane jedol hamburgery. Tak si tu dáme aspoň čapované pivo.

Počas požívania pív nám píše Tomáš, tak sa dohadujeme, že sa o šiestej stretneme na rohu ulíc Sultána Ibrahimova a Moskovská. To sú nejaké dve hodiny, tak sa vraciame trochu si oddýchnuť na izbu.

Janka si nachvíľu aj pospí a nejakých 20 minút pred šiestou ideme a stíhame to takmer presne. Tomáš nás vedie do reštaurácie okolo ktorej keď sme pred chvíľou išli, tak som si myslel, že toto musí byť už fakt posh. Vyzerá to tu asi o 4 triedy luxusnejšie ako tam, kde sme boli na obed, aj keď je pravda, že sme neboli dnu.

IMG_20160306_185726

Menu v angličtine aj s obrázkami a ceny úplne v pohode. Vďaka neskorému obedu nie sme až tak extra hladní, tak si dáme polievky. Janka soljanku a ja nejakú miestu, ktorej názov si už nepamätám, ale vyzerá takto:

IMG_20160306_182638

A je super. Majú tu aj pivo, tak čo viac si priať. Zakecáme sa až tak, že zabudneme sledovať čas a osem hodín je o pár minút. O ôsmej nám má Sergej priviesť auto a to už peši nestíhame. Nehovoriac o tom, že chceme ešte zameniť peniaze. Rýchlo platíme a vonku odchytávame jeden čakajúci taxík, ktorý nás vezie kilometer a niečo za 53 somov (68 centov). Až mi je to blbé, že som zobral taxík, ktorý na niekoho čakal na takú krátku trasu, tak mu dám 70.

Osem hodín preč a Sergej nikde. Idem teda bližšie k domu, aby som chytil wifi, či náhodou niečo nepísal, keď tu sa z tmy zrazu vynorí naša stará známa z včerajšieho rána a zas do nás, že prečo to tu fotíme a kto sme a čo tu chceme, či sme Američania. Už len čakám, kedy nás obviní zo špionáže. Hovoríme jej, že tu bývame, ale evidentne tomu nechce pochopiť, tak jej poviem, že sme turisti, ukážem jej fotku z námestia a k tomu dodám, že sme Slováci, predsa Slovania. Predstavím sa menom a ľady sa definitívne prelomia. Nasratý výraz vystrieda úsmev od ucha k uchu „Slovania?“ a už sa aj zoznamujeme a Janku div, že nevyobjíma. Teta sa volá Marta a tá asi včera ani zaspať nemohla ako už musela konšpirovať. Marta je teda celá happy a odchádza domov aj s dvojlitrovým pivom v plaste, ktorý si nesie v igelitke.

To už prichádza Sergej s Mitsubishi Pajero, ktoré sme si rezervovali na jeho webe www.avtoprokat.kg. 4 dni za 13400 KGS aj s navigáciou. Platím mu v eurách, keďže sme peniaze nestihli zameniť. Sergej hneď na internete pozrie aktuálny kurz, vychádza to na 170 €. Mám len 200 € a on mi nemá vydať, tak mu ich dávam a dohodneme sa, že potom mi vráti 30 pri odovzdaní auta. Depozit za auto je 300 € v hotovosti. Na kapote pod svetlom pouličných lámp podpíšeme zmluvu, ktorá je celá v azbuke a neprečítal som si z nej nič a dostávam do ruky doklady a kľúč. Auto mi zaparkuje pred barákom a odchádza. My s Jankou sa ešte prejdeme do potravín, kde pokúpime zasa pivo a čipsy.