Kyrgyzstan 2016

Deň 5 – Karakol & Jeti Oguz

8.3.2016

Oproti prekúrenému bytu v Biškeku sa nám dnes v tejto chladnej izbe spalo výborne. Budík opať zo tri razy o desať minút posunieme, kým sa nám z teplých perín podarí vytrepať. Balenie je veľmi rýchle, keďže sme skoro nič nevyberali. Zato odchod pomalší. Je niečo po ôsmej, slnko už začína ohrievať vzduch, ale vonku nikde nikoho, komu by som odovzdal kľúč a kto by za nami zavrel bránu.

Skúšam klopať na dvere, ktoré vedú do reštiky, ale nič. Našťastie vo vedľajších mi otvorí rozospatá Kirgizka v pyžame, ktorú som evidentne zobudil. Tak jej strčím kľúč do rúk a ukazujem, že potrebujem výjsť. Naštastie ma pochopí a o chvíľu už za nami zatvára železnú plechovú bránu. Rozmýšľame, že skočíme na raňajky do reštaurácie kde sme včera večerali a kde nám aj zabezpečili nocľah. Dvere majú síce otvorené, ale nikde nikoho a tretíkrát im klopať na dvere už tiež nechceme. Spravíme si aspoň pár fotiek v okolí a raňajky budeme riešiť formou potravín smerom do Karakolu, ktorý je našim dnešným cieľom. Je to nejakých 130 km, čiže krátko po obede by sme tam mali byť aj s prípadnými prestávkami.

Cestu nám zľava lemuje pohorie Ala Too so zasneženými vrcholkami, kam sa človek chce stále pozerať. Cesta je hrboľatá, čiže ideme nejakých 60-70 max. Bumpy roads 🙂 Onedlho opäť stojíme a fotíme pasúce sa kone pri mäkkom rannom svetle. Paráda.

V jednej z dedín sa zastavujeme a v malom obchode si kupujeme na raňajky čerstvé pečivo a džús. O niekoľko kilometrov ďalej, keď minieme asi 5 dobrých miest, kde sme mohli zastaviť a najesť sa, konečne nachádzeme jedno, kde je aj lavička. Zabočím teda tam a idem parkovať a v tom momente spod lavičky vyštarutje natešený psík. Je jasné, že tu by sme sa v kľude nenajedli, tak mu hádžeme kúsky žemle a pokračujeme ďalej v hľadaní. Nakoniec to odstavíme na krajnici s pekným výhľadom na hory.

Najedení potrebujeme vyriešiť problém č. 2, čo je natankovať. Každú chvíľu totiž začne svietiť rezerva a už dlho nebola žiadna pumpa, kde by mali 95ku. Tá je iba na väčších pumpách. 92ka by asi bola tiež OK, ale nechcem to riskovať. Ako na zavolanie sa o dve zákruty ďalej zjaví moderná pumpa. Tankovanie tu funguje spôsobom, že poviete obsluhe stojanov (na väčších pumpách), z ktorej pištole chcete tankovať (každá má svoje číslo) a pracovník Vám ju strčí do hrdla nádrže. Idete dnu a poviete číslo stojana a sumu, za ktorú chcete tankovať. Následne sa pozeráte ako Vám pracovník natankuje a zaplatíte alebo si môžete pokecať s nadšenou a milou obsluhou ako ja. Kirgizi radi vidia turistov a sú ešte radšej ak ich pozdravíte po rusky alebo kirgizsky a nesnažite sa komunikovať iba po anglicky. Sú veľmi zvedaví odkiaľ ste, ako sa vám Kyrgyzstan* páči, čo ste už videli a podobne. Za 63 litrov zaplatím 2268 KGS (36/liter), kúpim ešt dve kávy a môžeme pokračovať.

*(viem, že v slovenčine je to oficiálne Kirgizsko, ale Kyrgyzstan sa mi proste páči viac)

Prichádzame do mestečka Tyup. Cesta je tu rozbitá a ako vychádzame z pravotočivej zákruty vidíme fízlov ako merajú. V pohode, ideme tak 35-40, viac sa tu na tej rozbitej ceste ani nedá ísť a keďže tlmiče už neslúžia tak ako by mali, skákali by sme v aute ako na trampolíne. Ale hovno. Fízel hneď ako nás vidí, tak na nás máva, že máme zastaviť. Ako zastavujeme a blížime sa k druhému, ten na nás mieri radarom. Prvý príde ku mne, či viem, že tam bola 40-tka a či viem koľko som išiel. Hovorím, že nie presne, ale nie rýchlo. Vraj 64! No to určite, ty idiot pomyslím si. A už ma aj volá pozrieť si fotku. Na nej je len môj ksicht na celú obrazovku, evidentne odfotený, až keď nás odstavili, lebo pri 64 by s takýmto zoomom ani nestíhal sledovať moju tvár. Pod tým bolo uvedené 64 km/hod. Vodičák a doklady od auta dáva šéfovi tejto trojky, ktorý sedí v aute. A ten znova, že som šiel 64 na 40-tke. Už mi je úplne jasné o čo tu ide, tak sa pýtam koľko. Nebudem sa tu naťahovať s troma idiotmi. Hovorí mi, že 1 000 somov. To je nejakých 12,50 €. Tak ja že dobre. Všimli si, že za sklom máme kameru tak najprv ma pošlú preparkovať auto pred nich a až potom mám nacupitať s peniazmi. Liter si strčí do vačku a podáva mi ruku, že nech ideme šťastlivo. Šťastlivejšie by sme išli bez tej vyfabulovanej pokuty. Úplne sme pri tom aj zabudli, že máme kávu, tak to odstavujeme na prvej križovatke za mestom, kde si ju vypijeme. Odteraz pôjdem cez každú dedinu a mesto 40 a môžu ísť doriti.

Ako sa blížime ku Karakolu stojíme ešte dvakrát. Prvýkrát si vybehnem odfotiť stádo pasúcich sa oviec a druhýkrát, keď sa pred nami otvorí výhlad na hory.

V meste sme onedlho a aj najpriek tomu, že naša navigácia tu pozná iba dve ulice, náš hotel Madanur trafím na prvý raz podľa toho čo si pamätám z prezerania google máp. Ubytovávame sa a chvíľu oddychujeme na izbe.

IMG_20160308_124628

IMG_20160308_124934

Horšie to je s našim dnešným a zajtrajším programom, ktorý neexistuje. V Karakole a okolí je totiž niekoľko rôznych miest, kam by sme chceli ísť a nie je zrovna jednoduché ich nejak logisticky v tak krátkom čase, ktorý máme k dispozícií zoradiť. Chceme sa aspoň minimálne prejsť ulicami Karakolu, to by sme mali stihnúť dnes alebo zajtra, potom sú tu horúce pramene v Ak Suu a Altyn Arashan. Ak Suu by mali byť normálne dosiahnuteľné, horšie to je s Altyn Arashan, ktoré sú už v horách. O ceste mám len kusé informácie, ktoré som si doma zisťoval samozrejme na poslednú chvíľu, mala by tam viesť cesta len pre 4×4. Ale kde presne pramene sú a koľko to k nim môže trvať netuším.

Potom tu máme Jeti Oguz, čo je prírodná pamiatka a jedno z odporúčaných miest. Je to sedem do červena zafarbených skál, ku ktorým sa viaže niekoľko legiend. Pôvodne som myslel, že Jeti Oguz si dáme zajtra ráno pri odchode z Karakolu. Pohrávam sa však s myšlienkou ísť zajtra skoro ráno do dediny Enilchek. Tá bola založená pri cínovej bani a v čase najväčšieho rozkvetu tu žilo až 5 000 ľudí. Lenže ako skolaboval Sovietsky zväz, tak sa baňa zavrela a dnes tu žije asi 20 rodín. Enilchek leží v 2 500 m.n.m., čo je skoro o kilometer vyššie, ako momentálne sme (1 700 m.n.m.), čo zaručuje sneh a určite aj pekné výhľady. Problémom je, že dedina je 140 kilometrov opačným smerom ako potrebujeme zajtra ísť, čiže 300 km navyše aj s nejakým blúdením a bez záruky, že cesta bude prejazdná. Pri ideálnych podmienkach 5-6 hodín tam aj späť. A ešte by nám aj prepadli raňajky. Nie sme momentálne v stave robiť takéto závažné rozhodnutia a radšej ako sedieť na izbe a strácať čas rozmýšľaním čo a kedy sa zoberieme a ideme pozrieť Jeti Oguz teraz.

Ešte predtým si to ale zamierime do centra, aby sme sa najedli. To je o pár ulíc ďalej. Pri obchoďáku zabáčam doľava a hneď tu sú zo štyri reštaurácie. Aspoň už neskôr nemusíme hľadať. Ako prvú skúsime tú s názvom Fakir. Vnútri zistíme, že sa jedná o táckareň. Janka by si rada dala plov, ale teta nám hovorí, že práve vydala posledný. Tak si teda dáva kuracie mäso so syrom a vajíčko, ktoré je pripravené ako zemiaková placka s niečím, čo sa ponáša na ryžu, ale je to hnedé a ja kuracie asi soté s kôprom a ryžou. Na pulte ešte vidím vyloženú nejakú polievku s ryžovými aj normálnymi rezancami, tak sa na ňu pýtame a vraj je to nejaký lokálny šmak, tak si to samozrejme dávam tiež. Teta ma varuje, že je pikantná, ale nad tým sa po tréningu z práce a mojich obľúbených nongshim polievkach pousmejem. Polievka je na studeno a je naozaj mierne pikantná, ale len tak aby sa nepovedalo. Ale inak výborná. Druhé nám tiež chutí.

IMG_20160308_145132

IMG_20160308_145419_postcard

Najedení môžeme vyraziť. Na wifi ešte pre istotu načítam google mapy, človek nikdy nevie. Ku skalám je to nejakých 30 km, čo by nemalo trvať dlho. Z Karakolu sme vonku o chvíľu, potom už iba rovno a jedna odbočka vľavo. Prechádzame popri dedine, cesta sa mení na prašnú a onedlho už sa vynoria červené skaly.

Slnko nesvieti zrovna ideálne. Teda je ideálne, ak je cieľom mať fotky s vyblitými farbami, ale tak čo už. Parkujeme to pri zatvorenom obchode uprostred „námestia“.

IMG_20160308_162025

Pre lepší výhľad si vyjdeme kamenistou cestou na protiľahlý kopec. Cestou míňame stádo malých kôz. V lete to musí byť pecka, ako sa týchto sedem sýtočervených skál dvíha zo zelenej trávy. Jedna z nich hovorí o chamtivosti 7 synov starého chána, ktorí začali proti sebe bojovať kvôli 7 býkom, až ich čarodejník premenil na 7 skál, aby predišiel smrti bratov. Ako kráčame prefrčí popri nás auto s dvoma turistami na zadných sedadlách a o pár minút nás míňa teta s malým chlapcom. Spravíme si zopár fotiek a schádzame dole.

Tu začne Janku prenasledovať jedna malá koza až k autu. Nechce si dať povedať a stále neodchádza. Vyplaší sa až na naštartovanie. Na chvíľu to ešte odstavíme pri jednej z červených strmých stien, ale v tieni už začína byť pekná kosa.

Slnko už začína zapadať, tak rozmýšľame čo ďalej. Cestou naspäť do mesta sa rozhodneme skúsiť tie horúce pramene v Ak Suu. Naša požičaná navigácia samozrejme Ak Suu nemá, tak musím zas kukať do mobilu. Prichádzame do Teploklyuchenky, kde treba odbočiť doprava a potom už ísť iba rovno. Cestou vezmeme „stopárov“ (v Kyrgyzstane štandardne ľudia zastavujú autá a vozia sa buď zadarmo alebo za úplatu, neviem, nezisťoval som). Turek a Kirgizka, napriek tomu, že ani jeden z nich neovláda angličtinu si zopár viet vymeníme a vysádzame ich pri malom sanatóriu, kde sú ubytovaní. Hovoria nám, že tu sú nejaké pramene, ale nie sme si istí, či toto je zrovna ono, tak ešte skúšame ísť ďalej. O kúsok vyššie je veľká budova, ale tu sú ubytované nejaké decká. Cesta síce pokračuje ďalej, ale jeden starý pán nám hovorí, že ďalej nič nie je a na otázku o prameňoch nám ukazuje budovu, kde sme vysadili tých dvoch. Tak to otočíme a zaparkujeme. Ono to nakoniec asi naozaj je ono. Len som si to predstavoval podobne ako Altyn Arashan, kde sú veľké betónové kade pre niekoľkých ľudí.

Tu je na prízemí niekoľko miestností, ktoré pozostávajú z malej predsiene s lavičkou a vešiakmi a miestnosti, kde sú dve vane. Ku každej je privedená jedna rúra z prameňa s extrémne horúcou vodou a samozrejme jedna studená. Na prvý pohľad to vyzerá dosť odpudivo, vane majú železité stopy od vody, steny majú popraskanú omietku a sú kompletné vlhké. Toto sú však tie momenty, kedy si človek povie, že sa sem možno už nikdy nevráti a keď je už tu, netreba byť sračka a skúsiť to. Zaplatíme teda 40 somov na osobu a vyfasujeme 3 deci chlóru v odrezanej PET fľaši. Ako zátka tu slúži štvorec gumy.

IMG_20160308_184538

IMG_20160308_184552

Nakoniec je to o dosť lepšie ako človek čaká. Voda je super a na prostredie sa rýchlo adaptujeme. Príjemný relax s návratom späť v čase. Ibaže je tu extrémne teplo. Ja to dlhšie ako pol hodinu nevydržím. Obliekať sa v teple a vlhku na špinavej dlážke je ako lowcostová skúška z ekvilibristiky, ale zvládnem to. Vonku sa nám medzitým zotmelo, sme už unavení a na nejaký ďalší dnešný program už nemáme síl. Vraciame sa do Karakolu a parkujem opäť pred Fakirom. Najesť sa ideme ale oproti do klasickej reštaurácie. Keď vchádzame tak dnu nikto nie je, tak sa pýtame, či je vôbec otvorené, ale naštastie áno. Janka si dáva vytúžený plov a ja šašlik s cibuľou. K tomu zelený čaj. Počas prípravy jedla sa podnik začína pomaly zapĺnať, zostane tu voľný snáď jeden stôl (z piatich, aby som zas nefabuloval nejaké megalomanské predstavy). Jedna z nevýhod je, že šašlik je hotový, až keď Janka doje, tak to máme na striedačku.

IMG_20160308_195408

Konečný účet je nejakých 350 somov vrátane servisu (4,5 €), paráda. Vraciame sa do hotela, ale ešte sa zastavíme v lekárni, keďže Janke choroba neprešla a trošku sa jej pohoršilo. Kupujem jej celé balenie Panadolu za 600 somov. Porovnajte si to s cenou večere. Pred hotelom sa snažím zaparkovať pekne súbežne s chodníkom, čo mi sťažuje taxikár, ktorý si to tu odstavil len tak ako mu prišlo a ani ho nenapadne sa posunúť, hlavne že vnútri pozerá do mobilu. Na recepcií sa zatiaľ vystriedala služba a pani mi hovorí, že mám ísť zaparkovať do dvora 😀 Tak idem. Na izbe ešte pri dvoch pivách naškrabem nejaké riadky do denníka, čo mi trvá vyše hodiny. Potom ma už bolí ruka a nemám čo piť, tak ideme spať.

IMG_20160308_213520