Aj napriek tomu, že som si na tento rok dal záväzok obmedziť takéto “nezmyselné výlety”, zase raz som sa nechal zlákať lacnou letenkou a zaletel si na deň do Rigy.
9.2.2024
V práci to dnes balím skôr, tak aby som pekne stíhal pred letom ešte návštevu salónika a neskorý obed. Aj keď som pôvodne mal rezervovaný lístok na autobus, opätovne zvíťazila lenivosť a pohodlnosť a na letisko sa presúvam autom. Aby som aspoň trochu pred svojou peňaženkou ospravedlnil tento panský výstrelok, namierené mám premiérovo na Tom Parking, namiesto obligátneho Mazuru, ktorý hlavne pri krátkych víkendových výletoch ekonomicky nedáva takmer žiadny zmysel. Tom, spolu s konkurenčným Tiger Parkingom ponúkajú oproti Mazuru hlavne výraznú finančnú úsporu, nevýhodou je však nutnosť presunu na letisko vlakom. Treba si teda hlavne pri neskorých večerných, resp. nočných príletoch skontrolovať, či sa na parkovisko ešte okrem taxíku máte ako dostať. Pri finálnom dueli Tom vs. Tiger už potom ide čisto o pohodlie. Tiger ponúka viac lokalít a konkrétne parkovisko jeho parkovisko P2 je možné platiť aj Wizz kreditmi. Zároveň sa Tom aj Tiger P2 nachádzajú pri vlakovej stanici Kaiserebersdorf, odkiaľ to na letisko 3 zastávky, ktorá vlak prekoná za 9 minút, čo je inak v realite rovnako dlho ako to trvá shuttle busu z Mazuru na terminál. Čo sa týka Kaiserebersdorf, tu má navrch jednoznačne Tom, z ktorého to je na stanicu 75 metrov, z Tigra treba obchádzať budovy, čo sa natiahne na 600 metrov. Posledným rozdielom je cena, ktorá je v prípade Tigra na úrovni 5,99€, Tom sa pohybuje na úrovni 6,49€, resp. 8,49€ za deň podľa sezóny. Toľko ku krátkej anabáze zdôvodnenia môjho výberu parkoviska, na ktorom zamykám auto presne o 15:05:47 a padám na stanicu, aby som stíhal vlak o 15:09. Aj vďaka polohe parkoviska doslova cez ulicu to s prehľadom stíham aj s nákupom lístka počas chôdze.
Vďaka krátkemu presunu a úplne prázdnej security tak už o 15:34 vstupujem do salónika, kde moju pozornosť upútajú nugátové gule. Sladký obed som nemal už ani nepamätám, tak že prečo nie.
O 10 minút neskôr už viem prečo. Totálne odrovnaný prísunom cukru sa snažím dostať naspäť do normálu dúškom alkoholu, ale ani to nepomáha. Nezostáva mi nič iné, ako sa pár minút po ohlásení boardingu odplahočiť ku gejtu. Vyhekovaný exit mi zaručuje miesto v bine, tak aspoň nemusím mať podvedomý stres, že by som si musel ruksak šupnúť pod sedadlo. Nástup nakoniec až tak pif paf nie je, v spotenom nástupnom tuneli strávime snáď 15 minút a po usadení sa mi aspoň náladu napraví komická situácia. Pepík sediaci na strednom sedadle vedľa mňa má svoju frajerku v exit rowe v rade pred nami a keď poprosí slečnu sediacu v uličke, že sa chce postaviť a presadnúť si, tá ho začne poučovať, že to teraz nemôže robiť a má sedieť, tam kde sedí. Evidentne ju v duchu vysmeje a presadí sa a konsternovaná slečna začne úpenlivo študovať safety card. To už si dávam slúchadlá a púšťam si podcasty, ktoré ma sprevádzajú celým letom. Pri pristávaní ma pozitívne prekvapí prítomnosť snehu. To, že v Rige bude zima som očakával, ale sneh veru nie. Keď som tu bol naposledy +- presne v tomto období pred 4 rokmi, po snehu nebolo ani stopy. Ale je pravda, že vtedy bolo aj o poznanie teplejšie.
Po vstupe do terminálu prichádzam na životné zistenie, že za to, či letisko pôsobí príjemne alebo nie, z veľkej časti môže to, či sú terminály osvetlené hnusným nemocničným neónovým svetlom, alebo – ako v tomto prípade – príjemným tlmeným svetlom. To v kombinácii s použitím množstva dreva a nevtieravou hudbou spôsobuje to, že z toho mám hneď lepší pocit. Zostáva už len dúfať, že už im na security nekúruje s prebaľovaním kozmetiky do ich vlastných sáčkov, ako naposledy. Dozvieme sa zajtra. V rámci pokračovania ekonomického piatku sa dokonca zmôžem aj na MHD namiesto taxíku. Šesť euro k dobru.
Z nostalgie som bookol OK Hotel, ktorý sa mi do pamäte zapísal príjemnou polohou hneď pri zastávke a bohatými raňajkami. Žiaľ, raňajky od korony nejak prestal ponúkať a dokonca aj zmizol z Bookingu, tak som poprvé v živote využil Hotels.com. Vystupujem na Slokas Iela, cvaknem zasnežené ulice, zabočím za roh a už som aj v hoteli.
Na recepcii nikoho, tak mám konečne možnosť cinknúť na ten typický hotelový zvonček. K môjmu sklamaniu to ničomu nepomôže, tak som nútený volať na jedno z uvedených čísel, ktoré mi našťastie prinesie vytúženú recepčnú. Tá nazrie na moje osobné údaje, pripraví ma o 40€ a zato ma odmení kľúčom od izby. Tá neurazí ani nenadchne, je však celkom veľká, má všetko čo človek očakáva, kúpeľňa je nová a výhľad môže byť. Za tie peniaze sa nie je na čo sťažovať.
Po krátkej pauze vyrážam do ulíc s cieľom niekde sa najesť, ale po návšteve supermarketu z tohto nápadu schádza. Dobieha ma únava po celom týždni a vlastne už takto večer ani nič ťažké jesť nechcem. Na večeru tak nakoniec beriem šalát a vraciam sa chillovať na izbu.
