10.2.2024
Sám od seba sa budím tesne pred ôsmou akurát na ukážkové brieždenie. Po pár cvakoch sa však vraciam do perín a ešte hodinku potiahnem.
Sám som si povedal, že sa nebudem nikam naháňať, koniec koncov, toto nie je moja prvá ani posledná návšteva Rigy. Dám sa dokopy a na dnešný deň stanovím vcelku jednoduchý a primitívny plán. Začnem ho v automobilom múzeu, potom sa vrátim do centra, kde sa trochu poloudám a deň zakončím na trhu. Easy peasy vybavené. Samotné múzeum má jednu nevýhodu, ktorou je poloha. Leží na úplnom okraji mesta a aj keď sa tu dá samozrejme dostať MHD, len zo samotnej vlakovej stanice je to tam na 30 minút+. Nehovoriac o tom, že kým by som sa dostal na samotný druhý breh, moja cesta by sa hravo natiahla na hodinu. Ekonomika musí ísť bokom a namiesto autobusu si po vkročení do mrazivých ulíc počkám na Bolt.
Ten ma za desinu o 20 minút neskôr vyhadzuje rovno pred vchodom tejto najväčšej zbierky automobilov na celom Baltiku. Ešte skôr ako sa pustím do prehliadky autíčok sa však potrebujem naraňajkovať, čo som si nerozumne nechal až do múzea. Nie, že by tu taká možnosť nebola, ale ceny lokálneho bistra sú všetko, len nie priaznivé. Skončím teda na šaláte so zemiakmi a sleďom (ktorého je tu ako šafránu) a trojeurovom americane, ktoré je reálne espresso doliate horúcou vodou. Nič moc.
Wikipedia síce uvádza, že Rīgas motormuzejs vzniklo v roku 1989 na popud Lotyšského klubu veteránov (áut, nie vojakov), ale pravdou je, že idea na jeho vznik je oveľa staršia. Klub veteránov sa totiž sformoval už v roku 1972 a idea na založenie múzea bude ležať niekde na počiatku 80tych rokov. Šiesteho júla 1986 bol totiž položený základný kameň stavby samotnej budovy, ktorá bola dokončená o dva a pol roka neskôr, dva dni pred koncom roka 1988. Na deň narodenia Vladimíra Iljiča, 22. apríla 1989 sa konalo slávnostné otvorenie a do konca roka prešlo jeho bránami cca 75 000 návštevníkov. Po 8789 dňoch (24 rokoch v zrozumiteľnejších jednotkách) dennodenného používania však už budova nevyhovovala požiadavkám a brány múzea sa na 3 roky kvôli rekonštrukcii zavreli. Tento krátky súhrn nás privádza do súčasnosti. Po chabých raňajkách si bundu odkladám do skrinky a pri turnikete pípam 10 eurový lístok. Samotné múzeum má tri poschodia, začína sa na tom prostrednom, kde sú sústredené vozidlá od konca 19. storočia po 30te roky 20. storočia.
Odtiaľto plynule prechádzam na vrchné poschodie, kde sa nachádza zbierka áut z druhej polovice 20. storočia, či už tých západných, ale najmä teda vozidiel z bývalého post komunistického bloku. Ako veľmi popisovať návštevu múzea podľa mňa nemá zmysel. Jednak to tú návštevu nijak extra nepriblíži, ani to človeka na to miesto neprenesie, tam treba jednoducho ísť. Na čo sa však zmôžem, je že sem hodím link, kde sa dá prečítať viac: https://en.wikipedia.org/wiki/Riga_Motor_Museum a ešte to, že sem dám zopár mojich záberov:
Rolls-Royce “Silver Shadow” z roku 1966, ktorý rozbil osobne Leonid Brežnev počas svojej jazdy Moskvou v roku 1980.
Prehliadku ukončujem na najnižšom podlaží, kde sa okrem požiarnych a nákladných vehiklov nachádza aj zopár produktov lotyšského závodu Rīgas Autobusu Fabrika, ktorý počas sovietskej okupácie, ako už je z názvu patrné, produkoval najmä autobusy. Okrem toho však z jeho výrobných liniek vzišlo aj niekoľko iných typov vozidiel, z ktorých jednoznačne najznámejšia je van RAF-2203 a jeho variácie, ktoré je možné na cestách stretnúť dodnes. Zlatým klincom mojej návštevy múzea sa stane niečo, čo dúfam nezakladá novú tradíciu na výletoch. Pri nástupe do interiéru vystavenej maršrutky si opäť si riadne drbnem hlavu a moje jediné šťastie je, že ďalšia krvavá rana sa mi vytvorí cca centimeter od tej stále celkom rozsiahlej chrasty z Madeiry.
Toto neklamné znamenie, že by som to tu mal po tej hodine a pol ukončiť ma vyženie späť na mráz, kde smutne zisťujem, že najbližší autobus ide o 20 minút.
Nič sa nedá robiť, iba opäť privolať Bolt a nechať sa odviezť do centra. Vyhodiť sa nechám na dohľad Chrámu Kristovho narodenia, avšak namiesto obdivovania tejto sakrálnej stavby sa vyberám ukojiť nepodmienenú fyzickú reakciu organizmu vyvolanú nedostatkom potravy. Tým myslím samozrejme obed.
Jeden blok odtiaľto sa nachádza jedna z prevádzok siete LIDO Vērmanītis, čo je niečo na štýl Puzaty Chaty. Tí, čo boli na Ukrajine, budú vedieť. V eurosajuze prirodzene s úplne inými cenami, ale s tým treba počítať. Každopádne soljanka padne vhod a mletý biftek so zemiakmi ledva dotlačím. Obligátna kávička po jedle nesmie chýbať, aj preto sa obed natiahne na hodinu.
Nebudem klamať, do tých -7 s vysokou vlhkosťou, ktorá preniká až do kostí sa mi nechce. Sedieť do večera tu ale samozrejme nebudem, tak mi nezostáva nič iné, ako sa do ulíc predsa len vydať. Zlaté kupoly chrámu nakoniec pozdravím len z diaľky a o pár minút prichádzam sa okraj starého mesta, ktoré je jasne ohraničené mestským kanálom – umelo vybudovaným ramenom rieky Daugava. To už sa nachádzam na malom námestí, ktorého dominantu tvorí Monument nezávislosti, pod ktorým pochoduje hore dole čestná stráž.
Staré mesto, ktoré je inak svojou veľkosťou veľmi podobné tomu bratislavskému (takým veľmi rýchlym meraním na mape má to rižské cca 580 x 830 metrov a bratislavské 580 x 660 metrov), je už doslova čo by človek kameňom dohodil. Po pravej strane sa ako paralela s Hviezdoslavovým námestím rovnako nachádza prevádzka McDonalds, tu však má práve sešlost nejaká skupina premotivovaným pánbičkárov, ktorá na mňa hneď začne pokrikovať “Jesus is great!” ked si všimne, že sa pozerám ich smerom. Pred konfrontáciou radšej ujdem.
Vďaka nepriazni počasia je tu fakt ľudoprázdno, čo sa vždy zmení akonáhle sa rozhodnem pre nejaký záber. Vtedy sa ľudia začnú pred objektívom zrazu neviem odkiaľ kotiť. Centrum Rigy si rovnako ako pred 4 rokmi opäť prechádzam bez plánu a prípravy a tak to aj vyzerá. Reálne to znamená to, že si cvaknem vežu kostol Sv. Petra a potom to stočím prudko doprava na najväčšie námestie v centre, ktoré sa rozprestiera pred Rižškým dómom, čo je vlastne evanjelická katedrála s 90 metrov vysokou vežou z roku 1270, ktorá je dominantou mesta. Za ňou je učupené malé bezvýznamné námestie Herdera (na Google mapách chybne uvedené ako Hedera), kde si strihnem selfie do albumu a pokračujem k asi najfotogenickejej budove celého starého mesta.
Melngalvju nams alebo zrozumitelnejšie Dom čiernohlavcov (House of the Blackheads) nie je žiadne sídlo ľudí s upchatými nosnými pórmi, ale vizuálne podmanivá (hlavne podvečer) budova z 14. storočia, postavená pre bratstvo čiernohlavcov – nemeckých kupcov, ktorých pomenovanie pochádza z čiernych pokrývok hlavy, ktorými sa identifikovali. Pred budovou je nahrnutá malá kopa snehu, kde si s inými turistami pomôžem a navzájom sa odfotíme, čo korunujem tým, že cestou dole skončím na riti.
Pýcha predchádza pád.
Mojou poslednou zastávkou, ktorá sa nachádza o necelý kilometer smerom na juhovýchod je legendárny mestský trh, ktorý sa nachádza v 4 budovách, ktoré niektorí mylne uvádzajú ako bývalé hangáre pre vzducholode. To je ale iba čiastočná pravda, v Rige sa totiž hangáre pre vzducholode nikdy nenachádzali a už vonkoncom nie na okraji starého mesta. Tento najväčší trh v Európe, ktorý je mimo iného zapísaný aj na Zozname svetového dedičstva UNESCO ol postavený medzi rokmi 1924 až 1930. So vzducholoďami ho spája to, že železná konštrukcia, ktorá bola použitá na jeho výstavbu, bola demontovaná z originálnych hangárov pre vzducholode, ktoré sa nachádzali na leteckej základni Vaiņode, 31 kilometrov južne od mesta Skrunda. To samozrejme tomuto trhu na impozantnosti nič neuberá a aj preto je hojne navštevovaný ako miestnymi, tak aj turistami.
Ja mám v pláne zájsť si do prevádzky Siļķītes un Dillītes na chlieb s rybou a vodku, z čoho je nakoniec varené víno. Opäť som totiž zabudol na to, že toto bistro zatvárajú už o piatej (samotný trh končí o 18:00), čiže pol hodinu pred záverečnou je už všetko jedlo spratané. Vlastne to ani nie je na škodu, pri teplom vínku sa po tých mrazoch vonku sedí príjemnejšie ako pri vodke a keď ma vyženú strihnem si ešte jedno v bare vo vedľajšej budove.
O šiestej ma však už SBSkári spolu s ostatnými návštevníkmi definitívne vyháňajú do chladných tmavých ulíc. Ja si sám pred sebou zároveň priznávam, že sa mi už nikam nechce a vraciam sa na hotel vyzdvihnúť ruksak.
Na recepcii zase nikoho nie je, ale po telefonáte sa tety dočkám a o pár minút neskôr už stepujem na zastávke v začínajúcej fujavici.
V autobuse ma čaká posratý bezdomovec, ktorý strategicky sedí takmer v strede tak, aby sa to skoro nikde nedalo vydržať. To mám zato, že šetrím. Na letisku už má všetko rýchly, bezbolestný a očakávaný priebeh. Na kontrole už majú nové skenery, pri ktorých netreba vyberať tekutiny a jedinou starosťou personálu sú tak powerbanky, ktoré veľmi podrobne študujú. Zvyšný čas do odletu trávim v salóniku, ktorý je po mojom príchode úplne prázdny, ale jediným hosťom som asi len 10 minút. Inak veľmi slušne vybavený lounge, minimálne čo sa týka alkoholu a nealka a ani jedlo sa nedá zahanbiť.
Svoje mieste v lietadle zaujímam 15 minút pred plánovaným odletom, ale ten na čas žiaľ kvôli deicingu nestíhame. Odlet s 20 minútovou sekerou mi definitívne hatí stihnutie vlaku o 22:49 a môj príchod domov sa tak predlžuje o pol hodinu. Ale tak samozrejme radšej meškať ako umrieť, že hej.
Posledné pomyselné polienko mi vo Viedni na letisku hodí pod nohy OBB, keď vypraví vlak smerom na Wien-Floridsdorf z nástupišťa 3A, čo v ľudskej reči je ten najvzdialenejší možný bod. Vláčik ale prichádza na čas, auto ma poslušne čaká pár metrov od stanice a domov prichádzam s pocitom, že mám ešte pol víkendu pred sebou. Koniec.
