Po šnúre východných návštev a pracovných povinností som si tento výlet naplánoval ako individuálny reset, na ktorý som mal odísť iba tri dni po návrate z Ukrajiny. Bohužiaľ, keď sa na niečo človek veľmi teší, ako ja posledných 9 mesiacov, zvyčajne to dopadne veľmi smutne. Namiesto preletenia sa 45 ročným Antonovom 24 a degustovania ukrajinskej vodky som víkend strávil s naštrbeným zdravím konsternovaný v posteli dopovaním sa všetkými možnými medikamentami, nech nenechám prepadnúť aj ďalší výlet.
17.10.2018
Ani tri dni pomaly až hibernácie tomuto 32 ročnému telu nestačili a so stále pofidérnymi pocitmi sa dôchodcovským krokom vyberám na na dočasnú autobusovú stanicu Bottova. V pekárni sa posilním burekom a mozgu na dva a pol hodinovú cestu doprajem extra vydanie časopisu 21. století. Flixbus našťastie nemešká a onedlho si to už šinieme po maďarskej diaľnici. Rozkopaný Kelenföld dosahujeme v stanovenom termíne, iba pred mojou cieľovou zastávkou, ktorou je Nepligét nás zdrží poobedná špička. Moja spolusediaca vo veku asi 70+ to komentuje v minútových intervaloch slovom “shit”.
V zmenárni s tragickým kurzom vymením 5 euro aby som mal na lístky na MHD a onedlho sa už veziem metrom na konečnú Kőbánya–Kispest. Tu sa vyhnem lokálnym existenciám, ktoré odomňa pýtajú forinty a expresne prestúpim do autobusu 200E.
Úspešne sa dohrkotám na letisko a v SPARe doplním obsah žalúdka. Podľa najnovších chýrov by síce mal byť na letisku zdarma vstup do Mastercard salónika na všetky Mastercard prémiové karty, ale človek nikdy nevie. Po kontrole tam teda hneď zamierim a je tomu skutočne tak, nabudúce už budem môcť SPAR vynechať. V porovnaní s tým bratislavským je ponuka jedla o niečo lepšia, ale diapazón alkoholu je chabý a ako bonus nefunguje kávovar. Našťastie som si obsadil jednu z dvoch pohodlných kójí, tak sa to tu dá s Johnie Walkerom prežiť.
Pol hodinu pred odletom sa pomaly presuniem k bráne. Vlastne prvýkrát odlietam z Budapešti v rámci schengenu a konečne mám tú “česť” zažiť to legendárne detenčné centrum na ploche. K vlastnému šťastiu ním len prefrčím a nemusím tu s ostatnými zdieľať pocity azylanta.
Lietadlo už je pristavené, tak rýchlo boarding a pekne na čas odlietame. V Pise dosadáme krátko pred pol desiatou a nie je žiadny problém prejsť z lietadla peši až do budovy. Asi málo autobusárov. Z letiska sa do centra na hlavnú stanicu odpravím automatickým vláčikom Pisa Mover a zamierim si to k hostelu Pisa Train Station Hostel, ktorý je doslova hneď pred stanicou. Prídem k dverám, zvoním a nič. Zvoním snáď dve minúty v kuse, ale 0 bodov. Volám teda na číslo z rezervácie, ale nikto nezdvíha. Je desať hodín a ja tu stojím na ulici ako taký posledný jožko. Rýchlo teda pozriem na bookingu, čo je v okolí ešte voľné a vidím, že 700 metrov odtiaľto plno postelí v Hosteli Pisa. Spravím si teda večernú prechádzku a onedlho už vyplácam posteľ v šestke a dúfam, že spolubývajúcich bude minimum. Po príchode na izbu som pozitívne prekvapený. Som tu jediný a izba má navyše vlastnú kúpeľňu a záchod.
Zadelím teda sprchu a chystám sa spať. O 23:36 mi zrazu pípne na WhatsApp správa od recepčného z Pisa Train Station Hostel, že kde som. Tak mu ozrejmujem situáciu a posielam screenshot, že som im volal, ale nikto to nebral. Našťastie sa to zaobíde s pochopením a nebudú mi chargovat no show. O polnoci moju idylku naruší nový spolubývajúci. Našťastie sa rýchlo vybalí a o 20 minút už spí tiež.