24.3.2018
Krátko po ôsmej sa dostavím do reštaurácie na raňajky. Pravdepodobne majitelia tu práve vo veľkom vyfajčujú, ale hneď ako ma uvidia, tak sa promptne presúvajú von na terasu. Vidno, že tie protifajčiarske zákony sa tu stále príliš vážne neberú. Zato mi ale spravia najlepšiu omeletu s balkánskym syrom. Po raňajkách sa idem pobaliť na izbu, čo netrvá zrovna dlho, keďže tu mám dohromady tak 5 vecí.
V Pazardzhiku mi hneď príde do rany Kaufland, kde dokúpim chýbajúcu zubnú pastu a nejakú vodu do auta. Je tu rovno aj bankomat, tak postarané aj o hotovosť. O pár minút nechávam mesto za sebou a vchádzam na diaľnicu.
Táto radosť má však trvanie iba 50 km, potom už pri Plovdive schádzam a točím to smerom na sever. Neskôr už začínajú mierne kopce, tak sa objaví aj sneh. Nad mestečkom Kalofer si dávam pauzu v reštaurácii Panorama s parádnym výhľadom a presladeným cappucinom.
Zvyšné kilometre už vedú po relatívne prázdnych cestách. To už sa predo mnou začína dvíhať pohorie Stará planina. Míňam dedinu Šipka (Shipka/Шипка) a z hlavnej cesty odbáčam pri monumente Dimitara Blagoeva smerom na južnú trasu k dosiahnutiu Buzludzhe.
Serpentínami stúpam stále vyššie a ku koncu už vozovku pokrýva súvislá vrstva snehu. To je ešte v poriadku, ale neskôr sa k tomu pridá totálna hmla. Podľa navigácie a vyjazdených koľají sa mi podarí dostať sa pravdepodobne na spodné “parkovisko”.
Teplota medzičasom spadla o pekných 10 stupňov dole na -7 a viditeľnosť je žalostná. Odtiaľto už musím pokračovať po vlastných. Bez GPS by to bolo však viac než komplikované. Po nejakých 10 – 15 minútach brodenia sa snehom, počas ktorého sa prejdem aj kúsok do lesa, konečne prichádzam na veľkú asfaltovú plochu, čo je neklamným znakom, že Buzludzha je blízko. Nakoniec má aj tá hmla niečo do seba. Postupne vynárajúca sa stavba pôsobí ako z iného sveta. Tu stretnem dvoch Bulharov, s ktorými sa pozdravím ale tí o chvíľu miznú za rohom.
Obídem si to celé dookola asi 3 krát a jediné miesto ako sa dostať dnu je diera v zemi. Bulhari nikde, predpokladám teda, že buď šli dnu alebo úplne odišli. No a samozrejme keď som už tu, bola by škoda sa dnu nepozrieť. Dierou sa dostávam do akejsi podzemnej miestnosti, na podlahu ktorej zleziem po kovovej konštrukcii. Odtiaľto cez chodbu, kde je tma ako v rohu ku schodisku. O dve poschodia vyššie som už na úrovni terénu a ďalšou chodbou sa dostávam do foyeru.
Odtiaľto už stačí iba vyjsť po schodoch do hlavnej haly s obrovskou mozaikou kosáku a kladiva a nápisom “Proletári všetkých krajín, spojte sa” na strope. Bulharov nikde nepočujem, je tu totálne ticho a hmla tomu dodáva zvláštnu atmosféru. Stavať to tu začali v roku 1974 na základe návrhu Georgiho Stoilova, vtedajšieho starostu Sofie a neskoršieho zakladateľa Únie architektov Bulharska. Pomocou TNT sa dosiahlo stabilné podložie, ktoré znížilo tento kopec, kde sa mimochodom konala v roku 1868 záverečná bitka medzi bulharskými rebelmi a osmanskými bojovníkmi, o celých 9 metrov. Po 6 rokoch a viac ako 14 miliardách Leva približne 35 miliónov dolárov v prepočte) minutých zo štátnej kasy monument otváral vtedajší komunistický vodca Bulharska Todor Živkov. Samotná stavba tak slúžila svojmu účelu len o trochu dlhšie ako ju trvalo postaviť. Po 10. rokoch nastala jej súčasná životná etapa úpadku.
To už sa pomaly aj poberám von, začína sa ozývať aj hlad. Vytiahnem mobil, že si teda zasvietim ale len so slzou v oku pozriem na takmer vybitú baterku a o pár sekúnd sa už vypína. Cesta v totálne tmavej chodbe bola teda veľmi príjemná. Onedlho som však už na čerstvom vzduchu a o 10 minút už sedím v aute. Cestou preč sa ešte zastavím o kúsok nižšie pri pamätníku, kde tiež nikde nikoho. Do navigácie volím svoj dnešný cieľ, ktorým je o 100 kilometrov ďalej mesto Veliko Tarnovo (Велико Търново), kedysi hlavné mesto Druhej bulharskej ríše. Od Buzludzhe vedú dve cesty – tá ktorou som prišiel a vedie na juh a ešte jedna, trochu kratšia, vedúca na západ. Tá mi z dôvodu úspory času vyhovuje viac, jediné čoho sa obávam, aby som tam niekde nezapadol. Ale veď ide to dole kopcom, gravitácia mi hádam pomôže. Toto rozhodnutie sa ukáže ako správne, tak peknou cestou si ani nepamätám kedy som naposledy išiel, ak niekedy vôbec. Snehu ako v rozprávke a celý ten čas som nikoho nestretol. Nádhera.
Po dvoch hodinách jazdy prichádzam do cieľa a spleťou jednosmeriek prichádzam k Hotelu Priyateli. Ubytovávam sa a hneď si dávam na osvieženie sprchu. Dnes som nejak pozabudol na obed, tak rýchlo pozriem na Foursquare, ktorý odporúča neďalekú reštauráciu Shtastliveca (Щастливеца). Uličkami teda schádzam na hlavnú cestu a aspoň si cestu k reštaurácii si mienim spríjemniť menšou okľukou.
Popod masívnu budovu mestského úradu si to namierim do parku cez cestu, ktorému dominuje socha Matka Bulharska. Ulicou schádzam k Interhotelu Veliko Tarnovo, ktorý je jednou z dominánt tohto mesta. Tu stretávam akurát tak smutného psa, tak pokračujem ďalej.
Celé mesto je kopcovité a v tejto časti sú domy postavené na poriadnom útese. Prichádzam teda zospodu a hore naspäť na hlavnú cestu sa dostávam po strmých schodoch medzi domami. Prichádzam k reštaurácii, ktorá vyzerá byť plná, tak sa ešte prejdem trochu ďalej.
V obchode tu nakúpim magnetky a zároveň objavím parádnu vyhliadku. Vysunutá platforma do priestoru. Super výhľad na meander rieky Yantra s monumentom Asenevtsi a samozrejme ani Interhotel sa svojou polohou nenecháva zahanbiť.
Po vyhliadke už žalúdok netreba viac trápiť a namierim si to rovno do reštaurácie. Stôl pri okne samozrejme nedostávam, namiesto toho ma usadia hneď pri vchode. Zachraňuje to extra milý a príjemný čašník. Jedlo taktiež výborné – teľacie/jahňacie mäsové karbonátky s tlačenými zemiakmi a konečne aj čapované pivo.
Po jedle zadelím ešte jedno na dobré trávenia a pomaly sa odpravím smerom na izbu. Cestou sa ešte zastavím v potravinách po jedno suché ružové, čo má svoje následky, keď mi v opojení o dve hodiny neskôr v schránke pristávajú dve kúpené letenky. Aj taký je život.