25.3.2018
Ráno sa budím veľmi “svieži”. Raňajky a káva ma našťastie postavia na nohy, aj keď sa ukazuje, že môj pôvodný plán už teraz pekne naberá sklz. Nahádžem veci do ruksaku, vyplatím izbu a autom sa presúvam k Interhotelu.
Ako prichádzam na most, tak sa ukazuje parádny výhľad, tentokrát však zospodu na mesto. Dynastia Asenovcov vládla Druhej bulharskej ríši, ktorú som už spomínal a ich monument má v rámci mesta naozaj luxusnú polohu. Tvorí ho meč symbolizujúci silu okolo ktorého sú štyria jazdci na koňoch – Asen, Petar, Kaloyan a Asenov syn Ivan, tí ktorí vzkriesili Bulharsko v 12. a 13. storočí.
Okrem mňa tu opäť nikto nie je, tak mám aspoň čas vyskúšať ovládanie nového foťáku cez mobil bez pocitu trápnosti. Keď je foto do rodinného albumu hotové, môžem sa pobrať kade ľahšie.
Na výpadovke z mesta sa zastavím tematicky na Rompetrol a načapujem plnú. K tomu také tie post-alko nákupy cola a kitkat a môžem vyraziť. O pár minút ďalej mi napadne, že som si radšej kávu mohol kúpiť. Našťastie čoskoro sa zjaví ďalšia pumpa, kde tento myšlienkový lapsus napravím. MAPS.ME mi v minulosti už pripravila niekoľkokrát rôzne bizarnosti, ale tentokrát ju nechávam, nech ma naschvál povodí cez vidiek. Za mestom Sevlievo/Севлиево, teda schádzam z cesty prvej triedy na obskúrnu 40 kilometrovú jazdu cez dediny kde si líšky dávajú dobrú noc. Za celý tento čas stretnem jediné auto. Krásna jazda. V poslednej dedine Devetaki sa dokonca objaví aj tabuľa smerujúca k jaskyni.
Posledných pár minút jazdy a som na mieste. Na parkovisku nie je ani jedno jedné auto, rovnako ako nikto nie je v búdke kde sa predávajú lístky. Jediná aktívna forma života je mačka a predavačka magnetiek o pár metrov ďalej, ktorá mi hovorí, že keď tam nikto nie je, tak je to zadarmo 😀
Pred vstupom ma víta plagát na Expendables 2, ktorí túto jaskyňu trochu viac uviedli na svetlo sveta. Toto miesto bolo obývané už od paleolitu a slúžilo po tisícky rokov ako úkryt pre niekoľko rôznych druhov fauny a dnes slúži ako domov pre takmer 30 000 netopierov. Hluk, ostré svetlo, davy ľudí a výbuchy počas natáčania sa samozrejme lietajúcim myšiam príliš nepáčili (rovnako ako bulharským úradom) a mnoho netopierov sa tak predčasne zobudilo z hibernácie bez možnosti sa niekam ukryť, čo sa v podstate rovnalo smrti. Našťastie o rok neskôr sa počet ustálil takmer na rovnakej hodnote.
Opäť som tu sám, aj keď po chvíli sa z ničoho nič objaví starší pár, ale ten po pár fotkách zasa odchádza. Toto je jedna z výhod takýchto turisticky “neatraktívnych” krajín, nikde žiaden davy a často to máte celé pre seba. Veď “čo sa dá robiť v Bulharsku mimo leta”. Samotná jaskyňa je dlhá vyše 2 a pol kilometra, ale kvôli netopierom je prístupná iba jej malá časť.
Po necelej hodine tak už príliš nemám čo obzerať a poberám sa naspäť k autu. Za ušetrené vstupné zakúpim u tety dve magnetky, nech má aspoň nejakú tržbu. Týmto boli všetky moje body tohto výletu splnené a čokoľvek navyše už bude iba bonus.
V tejto chvíli mi samozrejme napadá, že by som už konečne chcel vidieť katedrálu Alexandra Nevského. V Sofii som bol už dva či trikrát a vždy som na to nejak zabudol. Teraz to vyzerá, že by som to teoreticky do času vrátenia auta o siedmej aj mohol stihnúť. 180 kilometrov zas nie je taká hrozná diaľka. Onedlho prechádzam Loveč/Ловеч, ďalšie mesto, ktoré neuvidím.
V tejto pokročilej poobednej hodine sa začína opäť ozývať hlad, ale dám si podmienku že sa najem až keď budem mať do cieľa 100 kilometrov a menej. Ako tak ale prechádzam cez dedinu Balgarski Izvor/Български извор tabuli Restoran Oazis – srbská a bulharská kuchyňa sa nedá odolať.
Usadím sa a hneď mi strčia do ruky denné menu písané v cyrilike ručne, to už je nad môj level. Našťastie majú aj normálne menu a dokonca mi ho neskôr donesú aj v angličtine. V každom prípade polievka Škembe musí byť a Pljeskavica tiež. Ibaže som zabudol povedať, že k nej chcem aj prílohu 😀 ak mi doniesli dva kusy mäsa a paradajku na mesiačiky. Na debila. Nevadí, hlad je mocný pán a zvládol som to aj bez hranoliek.
S doplneným palivom štartujem Kiu a vyberáme sa spolu na našich posledných 111 kilometrov. Čoskoro začína diaľnica, tak zvyšok cesty už ubehne relatívne rýchlo. Nedeľná Sofia ma víta vykukujúcim slnkom a zatiaľ relatívne striedmou premávkou.
Našťastie sa katedrála nachádza vo východnej časti mesta, rovnako ako letisko. Parkujem hneď pri budove, je nedeľa, jediný deň kedy sa parkuje zdarma.
Katedrála Alexandra Nevského (Храм-паметник Свети Александър Невски) je ortodoxná katedrála v neobyzantskom štýle dokončená v roku 1912, po 30 rokoch stavania. Zároveň je to jedna z najväčších ortodoxných katedrál na svete a druhá najväčšia v Európe po Katedrále Sv. Sávu v Belehrade. Keď už som tu, tak sa pozriem aj dnu, kde ma hneď skasírujú za fotenie 10 Leva. Moje posledné peniaze. Keď už som teda zadotoval kasičku za možnosť porobiť si obrázky, tak sa vo vnútri chvíľu pomotám.
Čas je však neprosný a treba ísť. Ružové airbusy nečakajú. Ešte foto do rodinného albumu a s Kiou sa vydávame na našu poslednú púť na benzínku.
Cestou na letisko ma pobaví, že ma navigácia pošle cez štvrť, kde som sa v roku 2010 zoznamoval so Sofiu nie príliš príjemným dojmom. Teraz to tu vyzerá oveľa viac na úrovni, žiadne konské povozy s prasatami na porážku sa nekonajú. Dokonca tuším aj nový asfalt. Pred letiskom na Lukoil dopĺňam zásoby 95-ky a aj by som to auto umyl, ale chýba mi presne 10 stotiniek. Tak tých 90 teda aspoň dám pumpárovi, keď už nič iné nemám. 18:55 odovzdávam kľúč a doklady rovnakej slečne, ktorá mi v piatok auto odovzdávala. Za 46 hodín som prešiel 633,2 kilometra s priemernou rýchlosťou 59 km/h za 10 hodín a 42 minút.
Slečna sa vracia po 10 minútach s tým, že všetko je ok a rovno mi dáva podpisovať papier, že odblokováva depozit. O 2 minúty to kontrolujem a peniaze späť na účte. Luxusný servis. Inak požičovňa Interrent/Europcar. Let 20:40 sa blíži, tak prechádzam bezpečnostnou kontrolou len preto, aby som si opäť na tabuli prečítal, že let bude meškať. Nový odlet je stanovený na 21:25, čo je mi jasné, že sa to tak o 20 minút ešte natiahne. Duty free tragické, tak aspoň v Relay stánku zakúpim Pom-Beara. Gate sa nakoniec otvára predčasne už okolo deviatej.
Tu stretávam kolegu hugonovak z akcniletenky.com, ktorý to potiahol až na pobrežie do Varny a Burgasu. Následe nás naženú do vykúrených autobusov len preto, aby nás potom zaviezli k lietadlu a tam nás nechali 20 minút potiť sa. Doteraz som tento logistický postup nepochopil. Do Bratislavy prilietame o pol jedenástej.