Keď som v júli 2017 kupoval letenky do Sofie na ten najposlednejší termín, kedy ešte Wizz prilieta v normálnom čase, čakal som už takmer jar a nejakých príjemných 10 stupňov. Ukázalo sa, že to nebola jediná vec, ktorá nevyšla podľa mojich predstáv. Pár dní pred odchodom skončila Jankina takmer 7 ročná šnúra bez choroby a teploty atakujúce 39 stupňov celzia ani nedovolili pomyslieť na odlet. Ostávalo teda buď nechať prepadnúť letenky a v tomto momente už nerefudovateľné ubytovania alebo ísť sám. Spoločne sme zvolili tú druhú možnosť.
23.3.2018
V piatok už tradične na letisko rovno z práce. Tentokrát som namiesto električky na Trnavské a prestup na 61tku zvolil bus na Hlavnú stanicu a odtiaľ priamo 61tkou na letisko s myšlienkou, že by to malo byť o niečo rýchlejšie. Nebolo. O 13,6 kilometra ďalej vystupujem presne o hodinu. Čo mi však robí na bratislavskom letisku radosť je jednoznačne Delia, kam aj teraz zavítam na predodletové menu.
Po kontrole pozriem na monitor a samozrejme opäť raz meškanie. Najhoršie je, že si ani nemôžem spríjemniť čakanie pivečkom zo stánku, keďže v Sofii beriem hneď z letiska auto. Odlietame nakoniec s hodinovým meškaním, čo ma mierne znervózňuje. Požičovňa má totiž otvorené len do deviatej.
Hneď po dosadnutí o 20:58 im volám, nech ma počkajú že som o chvíľu tam. Aj tu funguje rovnaká logika ako v BA – posledný do autobusu = prvý na pasovke. Smutne bez pečiatky. Slečna v Europcar okienku je rada, že ma vidí a že bude môcť ísť o chvíľu domov. Z Ford Fiesta or similar je nakoniec Kia Rio, čo ma teší. Podpíšem pár papierov, na kreditke mi zablokuje 200 € a už aj dostávam kľúče do ruky. Vonku ma privíta typické jarné počasie – sneží. Parkovisko je našťastie hneď pri termináli. Auto celé zasnežené, metlička vo výbave bohužiaľ absentuje, tak očistím len sklá.
Tento výlet má v podstate iba dva ciele – v sobotu navštíviť komunistický monument Buzludža (Бузлуджа/Buzludzha) a v nedeľu jaskyňu Devetaška (Деветашката пещера/Devetashka cave). Buzludzha je od Sofie solídnych 250km a aby som to nemusel ísť zajtra naraz, tak som si to múdro rozdelil na dve etapy. Do navigácie teda zadávam Hotel Tempo Boutique, ktorý sa nachádza cca v polovici trasy kúsok od diaľnice. Za hustého sneženia vyrážam na tento 113 kilometrový nočný presun. Na výpadovke sa ešte zastavím na pumpe zahnať aspoň trochu hlad kúskom banitsy (tradičný balkánsky slaný koláč). A zoberiem ešte jedno pivo na izbu.
Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa mi konečne podarí ujsť snehu. Pred zjazdom na Pazardzhik je už cesta úplne suchá. Prechádzam centrom mesta a veľmi to tu na zábavu nevyzerá. Ulice prázdne, podniky s nejakou formou života len sem tam. Takto prejdem na opačný koniec mesta a konečne prichádzam k hotelu, ktorý je umiestnený priamo na pumpe.
Recepčného nájdem vo vykúrenej reštaurácii na prízemí hrať online hry, asi aj preto ma ubytuje extrémne rýchlo. Izba vyzerá dobre, dokonca aj s terasou. Po sprche zaslúžené pivo a idem rovno spať. Zajtra ma čaká dlhý deň.
