1.12. – 2.12.2018
Prvého decembra sme sa zobudili do krásneho zasneženého rána, čo sa v Bratislave stane tak 3 krát do roka. Sneh si bohužiaľ opäť neužijeme, pretože po neskorých raňajkách a káve nasadáme do auta smer Kozmos. O tomto instantnom výlete do Dublinu doslova na otočku sa Janka dozvedela iba včera. Aj keď do Vianoc zostáva ešte 23 dní, jej darček sa koná už dnes – koncert skupiny Def Leppard.
61tkou sa dohrkotáme na letisko, kde sa už tradične na nejaký čas rozdelíme, Janka si to namieri do kaviarne a ja do salónika. Reunion dáme o pol hodinu neskôr na pasovke a onedlho už stepujeme v ohrádke. Let našťastie načas aj keď tie tri hodiny sa zdajú nekonečné.
V Dubline parkujeme typicky na plebs na najvzdialenejšom gejte, tak trvá pekných 10 minút kým prídeme na pasovku. Od mojej poslednej návštevy íri pokrokovo zrušili polovicu búdok a nahradili ich automatmi, čo je veľmi príjemné, aj keď automaty sa do rýchlosti na tie viedenské nechytajú. Z letiska už máme kúpené lístky na Aircoach, v ktorom otvoríme decentne kokosový tatranský čaj ako prípravu na koncert. O slabú pol hodinku neskôr už vystupujeme priamo v centre na O’Connell Street.
Ubytovaní sme v hosteli Isaacs, jednak kvôli blízkosti k miestu konania a samozrejme cene. Cestou ešte spravíme malý nákup v Tescu a po pár minútach chôdze už na recepcii vyplácam dvojku bez kúpeľne. Do začiatku ešte máme časovú rezervu, tak sa rozhodneme ísť niekde najesť. Voľba padne na reštauráciu hotela O’Sheas, kde spravíme kardinálnu blbosť a objednáme si dva poriadne burgre.
Nie že by teda boli zlé, práve naopak. Takáto porcia jedla však anuluje všetok doteraz vypitý alkohol a navyše nás oberie o všetkú energiu, ktorú sme mali. S plnými bruchami a sklonenými hlavami sa teda vraciame na izbu zobrať to najnutnejšie a vyrážame. Medzičasom začalo opäť pršať, tak z prechádzky nič nebude a namiesto nej sa natlačíme do vydýchanej električky. Tá nás po necelých dvoch kilometroch vyklopí na konečnej rovno pred 3Arena. Kontrola len taká proforma, rady žiadne a už sme aj dnu.
Achilovou pätou tejto haly je absencia šatne. V lete a na jar to problém nie je, v zimných mesiacoch už áno. Našťastie dnes je cca 10 stupňov, tak sme prišli iba v jarných bundách a priniesli si aj plátenú tašku, do ktorej ich narveme, nech ich nedržíme dve hodiny v ruke ako takí panáčikovia. Ani sa nenazdáme a na scénu už prichádza predkapela Cheap Trick, ktorá časy svojej najväčšej slávy zažila na konci 70tych a začiatku 80tych rokov. Robin Zander, na ktorom sa zub času viditeľne podpísal ale všetky najväčšie hity ako “Surrender”, “I Want you to Want Me”, či “If You Want My Love” odspieval s prehľadom a gitarista Rick Nielsen sa postaral o zabávanie publika rozdávaním brnkátok ako aj svojou jedinečnou Five neck Guitar.
Po Cheap Trick sa už spustilo 20 minútové odpočítavanie na kapelu kvôli ktorej sme sem prišli – legendárnym Def Leppard zo Sheffieldu. Tento čas som využil na návštevu baru a zaobstaral pivečká. O koncerte samotnom je zbytočné sa rozpisovať (nejaké videá sa dajú pozrieť na YouTube). Jediné čoho som sa obával, aby to nebol taký ten čajový odvar, ale bol som veľmi pozitívne prekvapený ako to Joe Elliotovi stále ide a bola to parádna šou.
Po koncerte sa aj počasie umúdrilo, tak sme si spravili peknú prechádzku popri rieke Liffey až do samotného centra Dublinu, ktorým je Temple Bar. V sobotu večer to tu riadne žilo a o turistov sa človek doslova potkýnal.
Janke som však chcel ukázať jeden parádny hudobný bar, ktorý som objavil, keď som tu bol pred troma rokmi. Tým je Darkey Kelly’s, ktorý leží na okraji starého mesta, mimo trás väčšiny turistov a tí sa tu preto často neukážu. Bar ani tentokrát nesklamal, živá hudba s vianočnými pesničkami, všetky sociálne skupiny svorne popíjajúce a zabávajúce sa, presne takto si predstavujem príjemný írsky bar. Dali sme teda po jednom čapovanom Guinnesse, nasali atmosféru a pomaly sa pobrali naspäť na hostel, aspoň trochu sa vyspať.
To by sa možno aj podarilo, nebyť dvoch paničiek s pár promile, ktoré nás po hodine spánku zobudili tým, že neboli schopné otvoriť dvere do svojej izby. Asi po 10 minútach sa im to podarilo a my sme sa prespali na ďalšie dve hodiny. Vstávame niečo po štvrtej, vykonáme najnutnejšiu rannú hygienu aby sme aspoň trochu pripomínali ľudské bytosti a prekročením rozsypaných hranoliek pred dverami vedľajšej izby opúšťame tú našu. Ľudoprázdnymi ulicami sa presunieme na zastávku, odkiaľ nás autobus expresne dopraví na letisko. Zvyšný čas do odletu strávime na pohodlných kreslách a potom nasleduje opäť nekonečný trojhodinový let do Bratislavy.
