30.7.2018
Z plytkého spánku ma o 7:00 oslobodí budík. Pobalíme to málo vecí, čo sme z ruksakov vytiahli a o pár minút už míňame iStore Grozny. Z Prospektu Putina berieme odstavené taxi na južnú stanicu “Minutka”.
Vodič sa nás cestou pýta kam máme namierené, tak nás ešte pri vysadení odnaviguje a ukáže nám, ktorá maršrutka je presne tá naša. Opäť máme trochu toho povestného šťastia, aj keď je v grafikone odchod o 8:30 chytáme posledné dve miesta, čo znamená skorší odchod. V rýchlosti teda ešte nakúpim raňajky – tri simity a presladené kávy v plechovkách.
Sprinter má nevýhodu neotvárateľných okien a vydržať v aute sa dá len ak ideme. Akonáhle stojíme na semafóre teplota rapídne stúpa a v rifliach to je fakt paráda. 60 kilometrov na hranicu Čečenska a Dagestanu dávame pod hodinu a prvým mestom tejto najjužnejšej ruskej autonómnej republiky, ktorým prechádzame je Khasavyurt (Хасавюрт). Tu už okrem azbuky Rusko absolútne nič nepripomína a mesto vyzerá ako ktorékoľvek iné na blízkom východe. Kto niekedy bol v niektorej z arabských krajín, prípadne v Iráne vie, že túto krabicoidnú architektúru si nemožno pomýliť. Doteraz cesta ubiehala celkom fajn, aj teplo sa dalo znášať. To sa však zmení pred dedinou Korkmaskala (Коркмаскала), kde pred železničným priecestím vznikla kolóna, v ktorej sa krokom posúvame takmer pol hodinu. Keď konečne nechávame železničnú trať za sebou, celí upotení si vydýchneme, že už bude dobre. Omyl. Hneď za traťou je kontrolné stanovište, kde odchytávajú všetky maršrutky a vodiči chodia do policajného auta posedieť si. Tak snáď to teda bude rýchle a čoskoro vyrazíme. Omyl číslo 2. Vystúpiť nemôžeme, motor je vypnutý a na auto praží priame slnko a my sa doslova grilujeme vnútri. Som tak spotený, že keď si na krátku chvíľu položím ruky na nohy, rifle mám úplne premočené.
Spolucestujúci už začínajú byť nervózni a po viac ako 20 minútach konečne vyrážame. Po ďalšej polhodine už míňame tabuľu “Machačkala”. Žiadny avtovokzal sa nekoná, vodič všetkých pasažierov vyhadzuje na predmestí na Lukoil pumpe.
Tu sa nám prihovorí po anglicky dcéra z jednej mladej rodiny, ktorá má namierené do aquaparku, tradične ich zaujíma odkiaľ sme a prečo sme prišli práve sem. Jej mama nám ešte zjedná odvoz od jedného miestneho, čo postáva poblízku. Na pohľad typický dagestanec, ktorý by človeka zabil fackou, ale v aute sa hneď prelomia ľady a celý natešený nám vysvetľuje, že tu mal nedávno rodinu z Bieloruska a na mobile nám ukazuje luxusne vyzerajúce fotky vodopádu Tobot, ktorý sa nachádza pri dedine Khunzakh, 165 kilometrov západne od Machačkaly. Zapchatým mestom sa postupne prepracujeme až na pobrežie Kaspického mora, kde som nám vybral aj dnešné ubytovanie – Hotel Lunny Bereg. Všetky izby majú zároveň výhľad na more a dostávame aj balkón 🙂
Tu v Machačkale sa máme stretnúť s Naďou, ktorá síce býva v Petrohrade, ale pochádza z jednej dediny pri Astrachane. Pôvodne sme sa mali stretnúť až tam, ale keďže v Machačkale nikdy nebola a naskytla sa jej táto exkluzívna príležitosť, rozhodla sa ju využiť. Pôvodne ju mala doprevádzať jej mladšia dcéra, ktorá si to ale na poslednú chvíľu rozmyslela, tak dorazí so synovcom. Momentálne sa už nachádzajú v meste, ale sú na návšteve jednej detskej knižnice, s ktorou má Nadina knižnica spoluprácu. My tento medzičas, pokým dorazia do hotela využijeme na obed, na ktorý sa odpravíme do reštaurácie hneď vedľa s príjemným vonkajším sedením a výhľadom na more. Len by aj ten breh mohli trochu upraviť, aj keď aj výhľad na odpadky má niečo do seba.
Liknavý prístup obsluhy v reštaurácii je poľutovaniahodný. Menu nám síce slečna donesie v celkom rozumnom čase, ale vyberať nás nechá asi 20 minút aj keď vidí, že menu už máme dávno zatvorené na kraji stola a otáčame sa kde je. Asi sa urazila, lebo ako jediným nám nedá obrus. Americkým špiónom. Ale inak je milá a jedlo, ktoré v kuchyni pripravia je tiež výborné.
Po obede si dáme krátku zdravotnú prechádzku do magazinu po pivo a vytiahnuť nejaké dengy z bankomatu. Ani tu nás neobchádza všadeprítomné plynové potrubie, ktoré sa v Rusku väčšinou vedie nad zemou a niekedy to už priam pripomína umelecké inštalácie. Z poobednej pohodičky, korú trávime popíjaním piva “Tvrdý znak” na balkóne a sledovaním mora ma vyruší správa, že sú už tu.
Odskočím si teda na recepciu privítať ich a dohodneme rýchly plán, čo dnes. O 20 minút sa teda stretávame opäť všetci na recepcii a vyrážame na neďalekú mestskú pláž. Žien je tu celkom dosť, aj keď pomer moslimský/európsky štýl plaviek je tak 70:30. Zapichneme to teda až na jej samom konci, kde už je hustota zaľudnenia nižšia a ja sa po prvýkrát v živote okúpem v Kaspickom mori. To je luxusne teplé a veľmi málo slané.
Po hodine strávenej pri vode sa presúvame naspäť na hotel dať sprchu a vyberáme sa do mesta. Ešte doma som si našiel parádnu vyhliadku nad mestom, odkiaľ by som chcel vidieť západ slnka. Peši ešte prejdeme zo tri ulice k bankomatu, kde si naša ruská polovica vyberie prachy a ja medzitým privolávam Yandex taxi. Cesta osudu nám prihrá ďalšieho trulka. Výrečný starý ujo je najprv vtip sem vtip tam a kopa zážitkov, ale ako sa dostávame k odbočke na vyhliadku, nepochopiteľne ju odignoruje a namiesto odbočenia vľavo ide vpravo.
To už začíname protestovať, ale ujo si ide svoje, že to nie je dobrá vyhliadka a on nás zavezie na lepšiu. Chujko nám o 5 minút zastaví na autobusovej zastávke, z ktorej je vidno tak prvé tri paneláky a nechce pochopiť, že my chceme dopraviť tam, kde sme žiadali a čo on potvrdením jazdy aj prijal. Nevystupujeme na protest ani z auta, vystúpi len Naďa a troch chlapíkov pri odparkovanom BMW sa pýta, či nevedia kde to je. Tí hneď nasadnú do auta, že ich máme nasledovať. Chujo s nevôľou podvolí a nasledujeme ich presne tam, kam som zadal cieľ a kam nás posiela navigácia. Ešte do neho rypnem, že “aha, ideme presne tam, kde sme chceli” na čo on odvrkne, že on týmto technológiám neverí. No čistá komédia. Stáť si za svojim sa ale oplatilo, vyhliadka je naozaj exkluzívna, len škoda že nás svojim vymýšľaním pripravil o posledné lúče slnka opierajúce sa o mesto. Vyhliadka má samozrejme typické dagestanské benefity v podobe odpadkov na zemi, ale ani to nám radosť nepokazí.
Vynadívame sa do sýtosti a postupne schádzame dole. Kúsok nižšie je malé bistro/čajovňa kde robia aj šašliky, ale nikto nie je ešte hladný, tak zostaneme len pri čaji.
Medzitým sa zotmie a namiesto kráčania po neosvetlenej ceste by sme preferovali taxi, ale milý (ch)ujko neukončil v aplikácií jazdu a mňa tak vyblokoval bohvie dokedy. Peši teda schádzame až dole do mesta a z kruháču berieme prvý taxík, ktorý nás odvezie k Domu Družby.
Cez park prejdeme na hlavné námestie, ktoré hrdo nesie názov po Leninovi a hľadáme typickú fotku Putina, na niektorej z mestských budov. Pokým v Groznom sme Vladimírov prísny pohľad cítili takmer všade, tu je jeho fotka uprataná na budove a ešte aj nasvietená nejakým pofidérnym fialovoružovým svetlom.
Z námestia sa cez park a Alej pamäti, kde aj večný oheň vyhasol, presúvame na hlavnú ulicu Rasula Amzatova, dagestanskeho básnika, ktorý písal v severokaukazkom jazyku – avarčine.
Medzičasom nám už dosť vyhladlo, tak by sme sa aj radi najedli. Je tu niekoľko reštaurácii vedľa seba a voľba padne na kaukazko-orientálnu s názvom Baykhan (БайХан).
Pri večeri padne nápad zájsť zajtra skoro ráno na vyhliadku na východ slnka, tak sa predbežne dohadujeme na odchod 3.40. Výborný lagman (a Janka opäť Plov) spláchneme dvoma litrami pomarančového džúsu a pomaly sa vyberáme na hotel. Cestou sa zrazu začne blýskať a hrmieť, to by som po dnešných takmer 40tkách naozaj nečakal.
O ulicu ďalej ešte skočím do magazinu po pivečká a cestou nás ešte aj poprší. Večer zakončujeme na balkóne sledovaním bleskov nad temným kaspikom s fľaškou v ruke. Dagestanská idylka.