Rusko 2018

Deň 3 – Grozny

29.7.2018

Deň štartujeme hotelovými raňajkami v preklimatizovanej reštaurácií. Na izbe sa už rovno pobalíme a zvyšný čas ideme zabiť prechádzkou po meste.

Prvou zastávkou je vlaková stanica. Policajti sa nás pri vchode pýtajú či máme lístky, bez ktorých nás najprv nechcú pustiť, ale vysvetlíme im, že si chceme len pozrieť stanicu, tak nakoniec povolia. Čísla pasov ale treba poctivo prepísať ručne do zošita a prejsť skenerom batožiny. Opäť začína pripekať, ešte nie je ani 10 a už je 31 stupňov.

Zo stanice sa vyberieme po hlavnej ako chodia električky a po pár uliciach to stočíme do ospalej obytnej zóny, kde dôchodci zametajú dvory, alebo len tak posedávajú v tieni pred domom.

Prichádzame k budove, ktorá sa tvári ako kostol, ale vnútri sídli filharmónia. Hneď vedľa sa zase vo veľkom rekonštruuje základná škola. V pomyselnom okruhu sa dostávame na Prospekt Mira, ktorý je teraz úplne vymretý a zabáčame smer trh, kde sa mi konečne pošťastí nájsť bankomat.

Na schladenie dám tradičný pouličný kvas a presúvame sa na izbu. Tu sa prezliekam do dlhých nohavíc, v Groznom by vraj na turistovi krátke gate akceptovali, ale tak načo zbytočne priťahovať pozornosť. Už sa neviem dočkať 38 stupňov v rifliach.

Po excelentných skúsenostiach s yandexákmi vo Vladikavkaze tentokrát berieme taxi z ulice. Hneď naproti cez cestu stojí odparkovaná naleštená lada a pri nej dedko taxikár. Dohodneme sumu a usadíme sa. Dedo robí dojem, vnútrajšok je vyluxovaný na jednotku, šoféruje konečne ako niekto komu neabsentuje mozog, porozpráva o pamätníku na námestí Kitaj a popraje aj šťastnú cestu. Preto mu aj veľmi rád nechám pekné sprepitné. Zo včera som si pamätal, že na stanici je bistro, ale ako vojdeme dnu na dverách nájdeme akurát tak masívny visiaci zámok.

Zachraňuje nás malý bufet pred stanicou, kde zadelíme shawarmu, sosisku (hotdog) a pivečko. Aj keď podlahová plocha je tu asi 6 metrov štvorcových, klíma ťažko nestíha.

Po obede sa vraciame na stanicu, kde chceme prečkať čas do odjazdu v chládku sovietskej haly. Pozeráme, že bistro je už otvorené, tak čo tu budeme sedieť, poďme na kávu. Interiér v ničom nezaostáva za samotnou stanicou a v mnohom ho prekonáva. Typické niekoľko desiatok rokov staré nikdy nevyleštené mramorové obloženie, chladiaci pult z čias Gorbačova s úhľadne poskladanými malinovkami podľa farby a typická rázna ruska za kasou. A k tomu plastové záhradné sedenie. Genius loci sa tu dá pomaly krájať.

Zablúdi sem ešte jeden pocestný, ktorý sa chce najesť, ale jeho znalosti ruštiny vyzerú byť ešte viac chabé ako moje. Po tom čo neprijme ponuku dať si od tety guláš, ktorý len kvôli nemu vyberie v obrovskom hrnci z chladničky ho radšej posiela kade ľahšie. Nato sa otočí na mňa s tým najláskavejším úsmevom a ja objednávam dve kávy a jedného čapáka. Po pár minútach nám teta pripraví v džezve tú najlahodnejšiu kávičku. Ja si medzitým odskočím na WC a od Janky zatiaľ pozisťuje odkiaľ sme, kam ideme a prečo nemáme radi Putina, keďže v Európe všade vyhosťujú ruských diplomatov. Kopneme do seba kávu a ja ešte pivo, ktoré som si v rozmare a očarení týmto magickým miestom objednal aj zbytočne a presúvame sa na perón. Autobus ide samozrejme z iného nástupištia ako je na lístku, ale plusom je, že nejdeme maršrutkou typu Sprinter, ale starým poctivým GAZom.

Usalašíme sa na koženkových sedačkách rovno nad zadnou nápravou, čo pri výjazde z mesta pri nekonečnom počte retardérov ľutujem. Ako sa však už dostávame na okresky všetko je v najlepšom poriadku a cez pootvorené okná je tu aj celkom znesiteľne. Teda až na jednu našu spolucestujúcu, ktorá to nedáva a onedlho stojíme na krajnici, pokým ona vyprázdňuje obash žalúdka. Ako opatrenie, aby sa to už neopakovalo ju spolucestujúci posadia k dverám, ktoré vodič nechá otvorené, nech jej duje čerstvý vzduch rovno do tváre. Asi to funguje, lebo zvyšok cesty už ani nepípne. To už prichádzame na hranicu s Čečenskom, ktorú tvorí checkpoint s hliadkou ozbrojenou útočnými puškami. Tí ale odstavujú iba osobné autá, my ideme bez povšimnutia ďalej.

110 kilometrov je za nami a my vystupujeme na západnom avtovokzale. Tu rovno pozrieme, či a kedy ide odtiaľto zajtra autobus do Machačkaly. Jeden ide 16:12, čo je ale príliš neskoro. Skúsime teda šťastie na niektorej z ďalších staníc neskôr.

Potrebujeme sa ísť ubytovať, tak opäť privolávam Yandex taxi a o pár minút už nastupujeme do vychladeného bieleho Focusu. Vodič ledva odzdraví a cestou je odmeraný. Ako po niekoľkých minútach s Jankou konečne prehodíme slovo zistí, že sme cudzinci a hneď sa jeho nálada otočí o 180 stupňov. Tradičné otázky odkiaľ sme, ako dlho tu budeme a podobne. Cestou nám ukazuje, kde býva, kde sa čo stavia a aké oslavy sa chystajú pri príležitosti 200. výročia mesta tento rok. Vyhadzuje nás priamo pred Hotelom Caucasus a ešte nezabudne pripomenúť, že treba sa hlavne večer prejsť po centre, keď je všetko nasvietené. Ubytujeme sa, na izbe naštartujem klímu, dáme sprchu a vyrážame do ulíc.

V prvom rade chceme kúpiť lístky, nech máme túto povinnosť za sebou a nemusíme nato ďalej myslieť. Predpokladám, že teda na centrálnom avtovokzale bude najvyššia pravdepodobnosť úspechu, tak si to namierime smer severo východ. Prichádzame do parku, v ktorého strede tróni na žulovom kameni portrét “národného lídra azerbajdžanského národa”, teda koho iného ako starého dobrého Heydara Alieva, spolu s azerbajdžanskou a čečenskou vlajkou. Park ústi pri pamätníku Družby národov, odkiaľ je už cez cestu krásne upravený komplex múzea prvého prezidenta Čečenska Achmata Kadyrova a zároveň otca súčasného lídra Ramzana.

Strechu tvorí galakticky pôsobiaca kupola so stĺpom. Pri vstupe do komplexu je osirotený stánok s magnetkami s veľmi priaznivými cenami, tak tu rovno vybavíme všetkých známych a rodinu. Ramzanovi s mačiatkami sa predsa nedá odolať. Po chvíli sa z múzea vyvalí niekoľko desiatok turistov, na ktorých už čaká pristavený autobus s netrpezlivo trúbiacim šoférom, ale osadenstvo vidí len magnetky a vytrvalo ho ignoruje.

Pod zrekonštruovaným domom tlače, kde sa pred 4 rokmi zabarikádovala skupina džihádistov z organizácie Kaukazský emirát po útoku na policajný checkpoint oslovujem taxikára, či nás zoberie na centrálny avtovokzal, keďže z toho mi Yandex našiel vhodný bus na zajtra. Pýta sa, že kam potrebujeme ísť, tak mu hovorím že do Machačkaly a on, že tam sa ide z južného avtovokzalu. Dobre rozumiem, to bude plán B ak nepôjde z centrálneho a opakujem mu, že chceme na centrálny. On teda, že dobre dobre a ešte raz sa uistím, že nás odvezie na centrálny. Áno samozrejme. A kde vystupujeme po 10 minútach jazdy? Pred južným 😀

Na druhú stranu treba povedať, že mal pravdu a nemal som byť tvrdohlavý. Na stanici majú aj pekný grafikon odchodov, 5 odchodov denne od rána až do večera. Chceme teda kúpiť lístok na 8:30, ale slečna za okienkom najprv ráta tržbu, tak teda že ju nebudem rušiť, ale vytrvalo nás ignoruje aj potom, tak už klopeme. Že ona nám žiadne lístky nepredá, že len stačí prísť zajtra a nasadnúť do maršrutky a zaplatiť šoférovi. Tak teda dobre.

Hneď vedľa je obchodný dom Minutka, tak sa skočíme na chvíľu schladiť. Peši prejdeme na rovnomenné námestie, ktoré vlastné tvorí len veľký kruhový objazd, na ktorom sa stretáva 5 ulíc a berieme taxi do nového downtownu.

To sa nachádza 2 kilometre severne po Prospekte Kadyrova a začína kvetinovým parkom pod obchodným a bytovým komplexom “Grozny City”, ktorý tvorí 5 výškových budov. Hneď po vystúpení z taxíka sa posilním čečenským kvasom a prejdeme sa parkom. Je to v podstate komplex viac či menej gýčových uličiek a alejí s kvetmi.

Z lavičky si Janka všimne, že na streche jednej z budov je vyhliadková plošina, tak sa rovno presúvame do útrob budovy, kde si nás už takmer chcela adoptovať vedúca jednej z turistických skupín a kupujeme dva lístky. Výťahom sa vyvezieme na 29. poschodie a pred nami sa rozprestrie výhľad na južnú časť mesta. Grozny si prešiel dvoma vojnami v krátkom slede za sebou a zo samotného mesta toho veľa neostalo, všetky budovy majú len pár rokov a stavia sa stále vo veľkom. Výborný výhľad je aj na základy ambicióznej druhej fázy “Grozny City”, ktorú má tvoriť 400 metrov vysoký multifunkčný objekt “Achmat Tower (Ахмат Тауэр). Výstavba tohto mrakodrapu, štylizovaného do podoby čečenskej stredovekej obrannej veže, ktorý má byť jednou z najvyšších budov v Európe, sa začala už v roku 2016.

Po vonkajšom schodisku sa dá vyjsť ešte o pár metrov vyššie, kde je plošina s 360 stupňovým výhľadom. Hneď naproti je 145 metrov vysoký vežiak “Fénix” s obrovskými hodinami, kde dostal od Ramzana do daru 5 izbový apartmán Gérard Depardieu. Nová je aj mešita nesúca rovnako meno po Ramzanovom otcovi Achmatovi, ktorej vzhľad je silne inšpirovaný modrou mešitou v Istanbule a je jednou z najväčších v Európe. Na jej otvorení sa zúčastnil aj samotný Vladimír, ktorého si Ramzan uctil pomenovaním hlavnej ulice – Prospekt Putina.

Z vyhliadky romanticky pozrieme západ slnka a keď zmizne za horizontom, mizneme aj my výťahom dole. Peši sa prejdeme popod mešitu a odtiaľ na obrovské parkovisko, ktoré tvorí ako keby hlavné námestie.

Medzitým nám už celkom vyhladlo a keďže sa nám nechce nič hľadať a zároveň zo skúsenosti viem, že hľadanie jedla väčšinou dopadá tragicky, tak berieme prvé čo príde pod ruku. To je v tomto prípade japonská fancy reštaurácia Wasabi, kde zadelíme sushi.

S pocitom ľahkej večere v bruchách sa po Prospekte Putina, ktorý je takto večer pre auta uzavretý a slúži ako pešia zóna ešte zastavíme v malých potravinách po vodu a presúvame sa na izbu.