16.12.2018
Dnes sa opäť žiadne skoré vstávanie nekoná. Pobaliť sa, vypadnúť z izby a odubytovať sa sa nám poradí až o jedenástej. Sushi na raňajkoobed dnes vynecháme a peši pokračujeme smerom k ďalšej zastávke metra Demiivska (Деміївська), pri ktorej sa nachádza budova Národnej knižnice Ukrajiny nesúcej meno sovietskeho, resp. ruského geológa a zakladateľa geochémie a biochémie Vladimíra Vernadského. Čo do zbierky, s vyše 15 miliónmi kniž. jednotiek uzatvára spolu s Národnou knižnicou Iránu rebríček 20 najväčších knižníc sveta. Rovnako zaujímavou jej aj budova v ktorej sídli z rokov 1975–1989, ktorá ako keby vypadla z Verhoevenových filmov o RoboCopovi.
Aj keď internety tvrdili, že je otvorená, suchá A4 na dverách nás presvedčila o opaku. Škoda, to čínske bistro v jej vstupnej hale vyzeralo lákavo. Našťastie je hneď vedľa autobusová stanica a to značí, že tam určite bude aj nejaká tá poctivá stolovaja (teda ak to nie je zrovna nejaký Vlak Bus Shopping). Romanticky cez cestu a popod most a už sme aj dnu. Netreba sa nechať pomýliť prízemím s typickými obchodmi a stánkom s hotdogom, na prvom poschodí je to pravé retro. Parkety, mozaika a spiaci “pasažieri” a samozrejme jedáleň s tetami v zástarách. Dokonca aj zrekonštruovaná. Soljanku bohužiaľ nemajú, tak zadelím aspoň boršč a dáme si aj mäsové pelmeni, ktoré sú naozaj výborné a ryžu. Takto doobeda samozrejme nemôže chýbať káva.
Nad programom sme doteraz nejak nepremýšlali, tak sa zhodneme, že pôjdeme pozrieť múzeum záchodov. Vraciame sa na Demiivsku na metro a s prestupom sa odvezieme na Klovsku.
Tu sa sneh ešte pekne drží a ako stúpame do kopca je ho pocitovo čoraz viac, že to tu aj vyzerá pomaly ako rozprávkové bývanie. Onedlho sme už pri múzeu. To sídli v novej budove nejakého biznis centra, tak tu samozrejme nechýba vrátnik. Hneď za vrátnicou je pokladnica s príliš agilnou pani, ktorá nám nanúti sprevádzaný výklad, o ktorý nikto nestál. O pár minút teda docupitá mladá ukrajinka a začne nám rozprávať o histórii defekácie. Poetické. Postupne si teda prejdeme všetky typy záchodov a na konci nás ešte naženie do premietacej sály a aby toho nebolo málo, tak nám pustí DVD o najzaujímavejších záchodoch sveta. Keď rebríček dosiahne prvé miesto, tak hovorím Janke, že už by teda stačilo. Pekne sa poďakujeme a vraciame sa do ulíc.
Peši sa prejdeme smerom do centra, až prichádzame na Besarábsky trh (Бессарабський ринок), tiež sídliaci v architektonicky zaujímavej budove. Z trhu sa dostávame na Chreščatyk, kde solídne duje. Cestou k Majdanu sa na rohu ulice Bohdana Chmeľnického skočíme posilniť tradičnou kyjevskou perepičkou (Київська перепічка), čo je tradičný piroh s párkom.
Z chladného Chreščatyku sa bežíme schovať do nákupného centra Globus, ktoré sa rozprestiera pod majdanom. Trochu sa pokorzujeme, pozrieme vyhliadku na námestie a namierime si to do Puzaty. Obsadíme pohodlné kreslá rovno pri zásuvke, objednáme zákusky a po 100 gramov Tavrije. Pre istotu aj mobily nabíjať, aby sa nebodaj na letisku nestalo nejaké faux pas že nebudem môcť ukázať boarding pass.
Z Puzaty sa ešte vyberieme poprechádzať po starom meste a na Chreščatyku pred odchodom zadelíme poslednú kávu. Metrom sa odviezieme k hotelu, kde vyzdvihujeme ruksaky a večeru vyriešime kebabom do ruky. Medzitým privolávam Uber, ktorému trvá dobrých 15 minút kým dorazí. To už sme pekne vymrznutí.
Akurát, že tie kebaby sme nestihli dojesť a nechceme byť neslušní a jesť ich v aute, tak keď vystupujeme na Boryspile už nie sú poživateľné a putujú rovno do koša. Chceli sme to zachrániť tradičnou sosiskou v stánku, kam chodíme na tomto letisku vždy, ale čuduj sa svete, o ôsmej večer sa tu už točilo presne 0 páročkov. Smutné. Dali sme teda aspoň čaj a ja som sa medzičasom zbavil ruksaku. V Duty free padla za obeť jedna Tavrija a liter whisky pre kolegu Antona a zostával už iba zabiť zvyšný čas do odletu. V tradičných ukrajinských suveníroch ma pobavila ceny veľkej matriošky za 33€. Rovnakú sme totiž pred pár hodinami kúpili v podchode na Majdane pre Jankinu neter za 10. V rukáve k lietadlu spoznávame niekoľko tvári z legendárneho piatkového letu a onedlho už čakáme 15 minút na dráhe, kým nás prídu odmraziť.
Let tentokrát prebehne bez akýchkoľvek komplikácii a ešte mám aj celú trojku pre seba. Niečo po jedenástej už dosadáme v Bratislave a na pasovke som svedkom historickej udalosti, keď policajt pri EU okienku pošle zmätenú ukrajinku do správneho radu. Aby bol svet v rovnováhe tak tento pozitívny moment hneď vyváži pohľad na odchádzajúci posledný autobus zo zastávky o 23:30. Ďalší ide o 0:52. Premyslené. Nezostáva nám teda nič iné, ako na tie smutné tri kilometre zobrať taxify. Doma sme o polnoci pripravení na posledný tohtoročný pracovný týždeň.
