11.5.2019
Ráno si dám pekne načas a na svetlo sveta sa dostanem až o desiatej. V decembri nám návšteva Národnej knižnice Ukrajiny nevyšla (v nedeľu sa nie je čomu diviť), tak to idem skúsiť znova.
Otváracie hodiny som si overil ešte ráno na izbe, tak idem na istotu. Po vstupe do budovy na mňa hneď dýchne duch socializmu, ktorý doslova srší z každého detailu. Asketickej vstupnej hale, obloženej ako bolo zvykom mramorom, dominuje obrovská farebná maľba na strope.
Vľavo sa nachádza objemná šatňa a malý pult, kde sa pýtam, či je možné pozrieť sa po knižnici. Ukáže sa, že tento pult je vlastne niečo ako recepcia, kde prebieha registrácia nových používateľov. Akčná teta, ktorej jedinou výbavou je obstarožný telefón, pero a pár zošitov ma nepochopí tak úplne správne a hneď mi strčí do ruky prihlášku. A veď prečo nie, s pomocou google translatora ju po rusky vyplním a spolu s pasom odovzdám na kontrolu. Potom ma pošle oproti, kde sedí jej kolegyňa, ktorej výbavu už tvorí aj počítač a foťák. Rovno ma cvakne na preukaz a o ten je o pár minút aj hotový. Komickým detailom je, že tento preukaz vrátane fotky vyzerá tak o 10 tried lepšie ako ten môj z “najväčšej a najstaršej” knižnice na Slovensku.
Vybavený vstupom na najbližších 5 rokov tak vchádzam do útrob tejto vlajkovej lodi ukrajinského knihovníctva. Postaršia pani s prísnym pohľadom ktorej sekunduje statná sbskárka má púšťajú dnu a ja sa tak ocitám o ďalších pár rokov naspäť v čase. Vchod je totiž cez miestnosť s lístkovými katalógmi, ktorú by som tu aj rád ukázal, ale hneď ako som sa k tomuto činu vychystal, ma predĺžená ruka zákona okríkla “no photo!”. Aspoň som sa teda skúsil prejsť za roh, ale bez šance, tety sú strategicky rozmiestnené, aby ich prísnym knihovníckym pohľadom neuniklo ani jedno miesto. Aspoň som si teda pozrel či je ten katalóg nový, ale vyzerá to tak, že tieto papiere sú tu ešte od čias Gorbiho, ak nie skôr. Impozantným točitým schodiskom s bustami významných sovietskych vedcov a spisovateľov sa dostávam z dohľadu a konečne si tento skanzen môžem aj zvečniť.
Najprv si to zamierim do prízemia, kde sa nachádzajú záchody a “kafe”. Tou je automat v kovovej klietke. Rozhodnem sa to tu trochu preskúmať, hneď za “kaviarňou” je jedáleň, kde dodnes na stene tikajú hodiny z čias Sovietského zväzu.
Prejdem sa ešte po pár opustených chodbách a potom si to zamierim na prvé, odkiaľ sa dá plynule prejsť do sympatických študovní so svetlíkmi. Paradoxom sú všade maximálne vŕzgajúce dvere, ale nikto nevyzerá byť vyrušený. Zvyk je železná košela. Atmosféru dotvárajú počítače s CRT monitormi a nádoby na podlahe na zachytávanie vody z presakujúcich stropov.
V mysli sa mi od začiatku vybavuje paralela s Národnou knižnicou Dagestanu v Machačkale, ktorú sme navštívili minulý rok v lete, ale aj tá mi prišla v lepšej kondícii ako toto tu. No nič, stačilo knižiek. Metrom sa odpravím na Plošču Lva Tolstého (Площа Льва Толстого) a skočím na obed do Puzaty, ktorá je hneď za Besarabskym trhom (Бессарабський ринок).
Soljanke a varenikom sa jednoducho nedá odolať. Zakončím to pohárom vína na lepšie trávanie a vyberám sa na Chreščatyk. Tu sa posilním jedným americanom “on the go” a už aj prichádzam na Námestie Nezávislosti, resp. na “Majdan”, ako sa u nás nesprávne vžilo jeho pomenovanie. Vlastne prvýkrát si nájdem čas pozrieť si “výstavu” facebookovych statusov, s ktorých prispením situácia eskalovala do revolúcie v roku 2014.
To už sa začínajú sťahovať mračná. Rovnako prvýkrát si vyjdem na vyhliadku pod Hotel Ukrajina, kde miestna omladina popíja chmelené nápoje.
Odtiaľto sa mám v pláne presunúť k Arche družby národov (Бессарабський ринок), čo je de facto pamätník rusko-ukrajinského priateľstva. Pochopiteľne od roku 2014 nesúci aj vizuálnu trhlinu. Plán mi však prekazia tie dramatické oblaky a spustí sa dážď. Pred tým sa narýchlo schovám v kaviarni pod Hotel Dnipro, kde zadelím ďalší pohár vína. Tento meteorologický diskomfort našťastie nemá dlhé trvanie a späť v uliciach som za spaľujúceho slnka. Areál pamätníka sa však pre stavebné práce na dokončovaní vyhliadky zatvorený. Kyjev ešte tento rok niekoľkokrát navštívim, tak snáď sa po nej aj prejdem.
Kúsok odtiaľto je kongresové centrum “Ukrajinský Dom” (Міжнародний конгрес-центр “Український дім”), kam prúdia ľudia, tak sa votriem aj ja. Vyzerá to, že tu budú mať vystúpenie nejaké detské súbory, to však príliš zaujímavé pre mňa nie je. Zachraňuje to aspoň socialistický interiér.
Z centra sa pešibusom presuniem k Chrámu Sv. Michala. Na rozdiel od predvianočného obdobia je tu celkom pokoj a minimum ľudí.
K presunu do štvrte Podil využijem služby funikuláru a rovno cez neho prejdem cez cestu a idem sa pozrieť k budove riečneho prístavu, ktorú som doteraz tiež ignoroval. Tá už dávno neslúži pôvodnému účelu, namiesto toho je z nej ďalší hipster point. Na druhú stranu aspoň nábrežie pekne ožilo, je tu plno reštaurácii a barov s výhľadom na Dneper.
Od vody si to namierim smerom do centra Podilu, kde onedlho natrafím na podnik robený presne pre mňa. Naprosecco Oyster & Co, ako už názov napovedá spája jedny z mojich najobľúbenejších vecí – slovami Petra “Justina” Topoľského “prosečko” a morské plody. Hneď zadelím za pohár a k tomu mušle a ako repete ich vymením za ustrice. Dokonalé.
Z gastroskoroneba sa vyberám smerom k Chrámu svätého Ondreja (Андріївська церква), ktorý som vlastne ešte tiež nikdy nevidel. Ulicou, po ktorej prejde takmer 0 áut a je celá lemovaná obchodíkmi s vetešou, by zaplesala nejedna hip košieľka zapnutá do posledného gombíka.
Na jej vrchole sa nachádza už spomínaný chrám, ale pred jeho vchodom si uvedomím, že sa mi vlastne ani nechce ísť dnu, tak pokračujem ďalej. Miniem Chrám Sv. Sofie a dostávam sa až k Zlatým Vrátam (Золоті ворота). Tie boli kedysi dávno ešte v 11. storočí hlavnou bránou do opevnenia mesta. Dnešná replika hostí múzeum. Hneď tu sa nachádza aj stanica metra, tak usúdim, že menší oddych by nezaškodil a odpravím sa na izbu.
Na izbe v rámci poobedného relaxu dofinišujem včerajšie víno a keď sa opäť začne ozývať môj kamarát hlad, tak sa vyberám do mesta. Vsadím na istotu na odveziem sa až na Majdan, kde ma trochu sklame neuzatvorený Chreščatyk, ale žiaľ veľmi rýchlo zajem majestátnou porciou sushi v podniku zo siete Mafia.
Prejem sa až tak, že nie som schopný akéhokoľvek pohybu, tak sa na hotel na hanbu vraciam Uberom.