10.8.2024
Lejak sa nakoniec počas noci transformoval do regulárnej búrky, ktorá bola tak silná, že ma o tretej zobudila a potom som dobrú hodinu nemohol zaspať. Sám od seba sa druhýkrát budím približne o siedmej, kedy už neprší a pootvorím dvere, že teda ešte zo dvadsať minút poležíme. Klik a zrazu sa budíme o deviatej. Stáva sa.
Stratený čas sa snažíme dohnať aspoň tak, že dnes sa žiadne raňajky chystať nebudú a odkladáme ich len na nejaký pitstop v potravinách. Ešte predtým sa však vyberáme na prieskum pozostatkov vojenskej batérie, ležiacej iba dvesto metrov od nás. Rannakaitsepatarei nr 44, teda Pobrežná batéria č. 44 bola delostrelecká batéria Baltskej flotily postavená v rokoch 1939 až 1940. Stavebný prápor Červenej armády dorazil do dediny Hindu v októbri 1939 a miestne obyvateľstvo dostalo instantný príkaz opustiť svoje domovy ešte pred zimou. Nasledujúcu jar bol celý areál batérie obohnaný drôteným plotom a cez prístav Sõru sa začal voziť stavebný materiál. Na výstavbe batérie pracoval približne 100 miestnych mužov v 3 smenách, 24 hodín denne a taký betón sa napríklad miešal ručne vo veľkých kadiach.
Pri batérii mali stáť aj dvojposchodové kasárne, ktorých železná konštrukcia bola už aj hotová, no potom prišla vrchná komisia na kontrolu stavby a ihneď bol vydaný príkaz druhé poschodie zbúrať, pretože bolo viditeľné z mora. Do jesene 1940 boli dokončené dve kasárne, dve dôstojnícke obytné budovy, jedáleň, dve sauny, potravinová pivnica, dve protipožiarne vodné nádrže a strážne stanovište. Rozsiahla výstavba mala pokračovať ďalej a v skladoch bolo niekoľko tisíc ton cementu. Posádku batérie tvorilo 5 dôstojníkov a 125 vojakov nižšej hodnosti. Skúšobná streľba z kanónov sa uskutočnila v lete 1941. Batéria však nebola nikdy úplne dokončená a také pancierové dvere neboli pravdepodobne nikdy úplne nainštalované. Počas nemeckého vylodenia v októbri bol vyhodený do vzduchu muničný kryt spolu so zvyškom munície batérie. Dnes zo všetkého zostali v najlepšom stave železobetónové múry a inak je to viac menej len ruina. Milovníci histórie a druhej svetovej vojny si tu asi prídu na svoje, bežný občan ako ja to ma má tak na dvadsať minút max. Hlavne ak ma poháňa hlad.
Najbližšia COOP sa našťastie nachádza len pár minút jazdy severne a o pol jedenástej tak už konečne parkujeme pred zdrojom jedla. Neskoré raňajky vybavíme roadtripovo – nejaké to balené pečivo a džús postačia. Malý supermarket však prekvapivo skrýva aj suvenírový kútik venovaný vizuálne veľmi podarenému merchu ostrova Hiiumaa, kde neodolám príjemne nacenenej šiltovke. Rovno tu vybavíme aj magnetky a do košíka šupnem aj ostrovný gin. Zíde sa neskôr.
S uspokojenými žalúdkami sa vraciame do mašiny a do navigácie volím ďalšiu zastávku, ktorou je maják nachádzajúci sa na takmer najzápadnejšom cípe ostrova. O 27 minút ďalej a 37 kilometrov neskôr už parkujeme na dohľad od žiarivo červeného “tuletornu” Ristna, vedľa vizuálne príjemného lesíka.
Po krátkej prechádzke popod koruny vysokých borovíc ale predsa len zaujímame správny smer a približujeme sa k štíhlej železnej konštrukcii z konca 19. storočia. Impulzom k výstavbe tohto Liatinového navigačného telesa boli neustále hmly, kvôli ktorým bol starší maják Kõpu (ten sme míňali 10 kilometrov dozadu cestou sem) často takmer neviditeľný. Ak sa vám dizajn majáku zdá povedomý, alebo aspoň trochu príťažlivý, nie je sa čomu diviť. Nepochádza totiž od nikoho iného, ako od Gustava Eiffela. Maják bol plne automatizovaný v roku 1997 a aj vďaka tomu sa hore vedia dostať aj bežní smrteľníci ako my. Všetko čo je preto potrebné spraviť, je zájsť do malého domčeka hneď vedľa, ktorý ponúka hneď 3 služby v jednom. Predávajú sa tu lístky (4€ kus), suveníry a zároveň slúži ako malá kaviareň.
My však využívame iba tu najzákladnejšiu službu, ktorú ponúka a o chvíľu neskôr už šliapeme nekonečným točitým schodiskom až do výšky cca 28 metrov, v ktorej sa nachádza 360 stupňová vyhliadková plošina. Pri výstupe na ňu pokračujem vo svojej tradícií a opäť na vrch svojej hlavy pridávam ďalšiu ranu s následnou chrastou. Samotný výhľad je taký, ako by človek čakal – pekný. Len tu teda riadne fúka, ale to sa dá čakať tiež, že hej.
V každom prípade, polovičné vstupné by tomu svedčalo viac, ale čo narobíme. Maják nás dnes čaká ešte jeden, ale Kõpu sa rozhodujeme vynechať. Jednak by to boli dva v rýchlom slede za sebou a jednoducho sa mi popravde ani nechce. Malebnými cestami sa tak presúvame o 40 kilometrov na východ, kde z hlavnej cesty odbáčame k mierne bizarnému miestu.
Pána Eiffela som nespomínal náhodou, maják Ristna totiž nebola jediná stopa, ktorú na ostrove Hiiumaa zanechal. Aj keď túto druhú skôr nepriamo. Po dvoch kilometroch trmácania prichádzame k cieľu. No a čo to teda je? Ťažko povedať. Na vždy a všade krásne upravenej Hiiumee sa zrazu ocitnete v úplne inom svete. Niekto to považuje za zábavný park, niekto za smetisko a niekto za umelecké dielo. Dalo by sa povedať, že na každom z týchto názorov bude kus pravdy. V každom prípade sa jedná o mieste vyvolávajúce kontroverzie.
Za všetkým stojí Jaan Alliksoo, prominentná postava estónskej DIY scény. Vo veku 17 rokov, v roku 1978 začal Jaan svoju kariéru v stavbe veží, kedy dokončil svoju prvú, ktorá slúžila na stráženie kráv v kolektívnych farmách v regióne. Hoci jeho pôvodná veža stála len 10 rokov, než bola zbúraná kvôli nebezpečným podmienkam, Alliksoo začal dlhý proces zdokonaľovania svojho remesla. Na jej mieste postavil ďalšiu a vyššiu, ale aj tá bola nakoniec v roku 1997 demontovaná a Jaan začal formulovať plány svojej ďalšej veže, ktorá by bola jeho vrcholným úspechom. Štúdiom na internete sa nakoniec dopracoval k vytvoreniu plánov na repliku Eiffelovej veže z dreva v mierke 1/10. Veža bola od začiatku plánovaná byť využívaná pre cestovný ruch a mala návštevníkom umožniť vidieť celý ostrov a Baltské more.
Keď ju v roku 2007 dokončil, jej výška sa vyšplhala do 31 metrov. Keďže veža bola postavená bez stavebného povolenia, od jej dokončenia Jaan neustále čelil výzvam zo strany estónskej vlády o jej rozobratie. V roku 2012 sa však dospelo do bodu, kedy úrady akceptovali status quo, vykonali sa testy stability a bezpečnosti a podľa novinovej správy z júla 2012 bolo stavebné povolenie udelené so spätnou platnosťou. Tento príbeh samozrejme zaujal aj médiá a publicita následne priviedla tisícky návštevníkov. Celý pozemok postupne nadobúdal čím ďalej, tým viac charakter zábavného parku a postupne si vybudoval status tradičnej turistickej atrakcie. Myslím, že celé to dokonale vystihuje veta z recenzie Thom Browna pre Interpid Times: “Amusement park was the unfiltered vomit from Jaan’s mind to the physical world”. V tom najpozitívnejšom zmysle.
Ako krásny protiklad k tomuto miestu slúži vojenské múzeum o ďalších 17 kilometrov ďalej. Auto tu odparkujem pri hrdzavejúcich nákladiakoch a o pár minút neskôr sa už predierame miestnosťami bývalej hraničnej strážnej stanice, ktoré sú dnes doslova napráskané vojenskou technikou od čias druhej svetovej vojny až do otvorenia múzea v roku 2007. Na svojom pôvodnom mieste tu napríklad stojí zachovaný námorný pozorovací radar, ktorý sa používal až do roku 2005.
Pre mňa je však ešte zaujímavejšia vonkajšia expozícia, ktorá zahŕňa obrnené transportéry BTR-70, BRDM-2, či nákladiaky ako GAZ-66, či dokonca vozidlá ako Volkswagen Iltis a ďalšie. Väčšina z nich je otvorená a dá sa do nich sadnúť a pokrútiť kormantom. Úplný detský sen. A vlastne aj dospelácky, čo si budeme nahovárať. Okrem toho je tu plno ďalšej techniky ako motorový čln pohraničnej stráže, námorné míny, protitankové delo, pohraničné strážna vyhliadková plošina či radarové a rádiové stožiare. Viac ako písmená v tomto prípade určite povedia obrázky:
No a ten druhý maják, ktorý som spomínal, že nás dnes čaká, tak ten sa nachádza neďaleko. Necelé 4 kilometre od nás sa nachádza najsevernejší cíp ostrova, logicky teda optimálne miesto na jeho umiestnenie. Tahkuna, rovnako ako jeho kamoš Ristna, pochádza z konca 19. storočia, popýšiť sa však môže svojou výškou 42.6 až 43 metrov (podľa zdroja), čo ho stavia na piedestál najvyšších majákov v celom Estónsku.
Výhľad z jednej falickej štruktúry nám však už na dnes stačil a navyše tu dosť fúka, tak plošinu svojou prítomnosťou neobohatíme. Kúsok od samotného majáku sa však nachádza ešte jeden point of interest, ktorý pripomína jednu z najväčších tragédii aká sa kedy Estónsku stala. V stredu 28. septembra 1994 sa na ceste z Tallinnu do Štokholmu medzi približne 00:50 a 01:50 potopil trajekt MS Estonia, pri ktorom prišlo o život 852 pasažierov z 989. Keďže výbežok s majákom Tahkuna je najbližším pevninským bodom Estónska, práve na tomto mieste bol v roku 1995 odhalený pamätník detským obetiam tejto tragédie. Pamätník pozostáva zo sivej žulovej fazety s vyrytým názvom lode a aktuálnymi súradnicami. Osem metrov vysoký naklonený kovový rám je umiestnený na žulovom podstavci, ku ktorému je pripevnený nerezový kríž. Na kríži visí bronzový zvon, ktorý pri silnom vetre začne zvoniť.
Z veterného pobrežia sa sťahujeme naspäť hlbšie na pevninu do lesov, kde sa nachádzajú pozostatky Batérie 39. Tu sa chvíľu potúlame lesom a dokonca aj vyleziem do jednej opustenej veže, ale začína nás tlačiť čas, tak tomu veľa nedáme.
Glengarry Glenn Ross po Estónsky – https://c.tenor.com/9XmigqWufaAAAAAC/tenor.gif
Problémom je, že dnes vlastne ešte stále nevieme kde skončíme, ideálne by to bolo čo najbližšie k Narve, ale tak uvidíme, najprv sa treba vôbec z ostrova dostať. Do odchodu trajektu zostávajú necelé dve hodiny, z ktorých hodinu odkrojí presun, no najvyšší čas vyraziť. Prístav Heltermaa dosahujeme 50 minút pred odchodom, čo nám dovoľuje luxus v podobe návštevy miestneho bistra, kde udriem soljanku.
Pár minút po dojedení už aj prichádza náš trajekt MS Tiiu, jedno z dvoch plavidiel v talóne spoločnosti TS Laevad, ktoré bolo vyrobené v tureckej lodenici Sefine. Rovnako ako MS Tõll, ktorou sme sa viezli včera, ani MS Tiiu nemá čistý štít. Len vo veku 15 mesiacov jej zlyhal autopilot, ktorý nebolo možné vypnúť, čo viedlo k poškriabaniu morského dna trupom lode. A to hneď dvakrát. Naša 75 minút trvajúca plavba sa však uskutoční bez zádrheľov a poskytuje dostatok času aj na nejaké to občerstvenie.
Žiaľ, ani polievka a chlebík v mojom prípade a ľahká porcia pečených pelmeni v tom Jankinom nám nestačia, tak hneď po vylodení v prístave Rohuküla volím do navigácie najbližší Hessburger, aby sme sa mali kde dotlačiť. Toto spôsobuje jeden markantný vedľajší efekt, ktorým je, že vo vidine burgru neodbočím na bývalé vojenské letisko Haapsalu, ktoré som mal v pláne navštíviť a trochu pofotiť mašinu pred hangármi. Čo už. Aspoň, že ten burger chutil dobre.
S plným bruchom tak konečne môžem začať riešiť čo so zvyškom dňa. Všetko sa totiž láme na jedinej veci, ktorou je sprcha. Včerajší deň sme prežili bez nej, dnes by ale už naozaj padla vhod. S tým sa spája to, kde budeme dnes spať. Aby som to nejak zjednodušene vysvetlil. Pohľad do mapy prezrádza, že stíhame ešte dva zaznačené body záujmu, jeden stožiar a jeden sovietsky vojenský cintorín. A práve kúsok od toho cintorína by sa podľa P4N mala nachádzať teplá sprcha zdarma. A na tej sa to všetko láme. Ak táto sprcha bude existovať a fungovať, všetko je vyriešené. Po sprche už nebudeme limitovaní ničím a môžeme ťahať na východ koľko to pôjde. Ak však sprcha padne, budem musieť nájsť nejaký kemp alebo lacné ubytko. Tých je popri ceste E20 ako šafránu, resp. takmer žiadne. Kempy tu nejaké sú, ale buď sú príliš z cesty alebo cenovo už konkurujú hotelovej izbe. Jednoducho jedna možnosť horšia ako druhá. No ale nepredbiehajme, nechajme sa prekvapiť ako to s tou sprchou dopadne. Najedení tak vyrážame v ústrety predposlednej dnešnej záujmovej pauze, ktorým je stĺp elektrického vedenia. Soorebane alebo teda po anglicky Bog Fox je prvým a ak sa nemýlim, tak zatiaľ aj posledným dizajnovým stĺpom vysokého napätia v krajine. Prvý dizajnérsky stožiar vysokého napätia v Estónsku vytvorili architekti z Part OÜ Sille Pihlak a Siim Tuksam. 45 metrov vysoký a 38 ton vážiaci pylón s charakteristickým hrdzavým povrchom by mal vraj v službe vydržať minimálne 50 rokov.
V marci 2016 zorganizovala estónska elektroenergetická spoločnosť Elering v spolupráci s Úniou estónskych architektov súťaž návrhov s cieľom nájsť vhodný návrh na vybudovanie rohového pylónu. Cieľom súťaže bolo nájsť najvhodnejšie architektonické a funkčné riešenie, ktoré by uľahčilo prispôsobenie vedenia okolitej prírode a zvýšilo povedomie o úlohe elektroinštalácie v dnešnej spoločnosti. Z 18 návrhov komisia nakoniec vybrala od domácej architektonickej kancelárie Part OÜ. Samotný pylón bol vyrobený v Rumunsku odkiaľ sa sem začiatkom júla 2020 dopravil v 11 dieloch na troch nákladných autách. Následne bol pozváraný dohromady na odpočívadle na diaľnici Risti-Virtsu len pár kilometrov od jeho konečného umiestnenia a 21. júla 2020 konečne postavený. Po povinnej fotke pri tomto výsledku východoeurópskeho umu pokračujeme k našej poslednej zastávke. Po tridsiatich minútach krútenia volantu v hustom daždi sa dostávame do malej dediny Ämari, vedľa ktorej leží rovnomenné vojenské letisko, ktoré je dnes jedným z domovov letky misie NATO s názvom Baltic Air Policing. Našim cieľom ale nie je základňa NATO, ale skromný a stále udržiavaný cintorín sovietskych vojenských pilotov, ktorý leží nenápadne zastrčený v lesíku za poslednými domami v dedine.
Čo ho jednoznačne a na prvý pohľad odlišuje od iných nielen vojenských cintorínom sú náhrobky. Tie sú tu tvorené chvostovými krídlami zo skutočných sovietskych lietadiel. Či sa však jedná o konkrétne stroje, v ktorých títo piloti zahynuli je viac než otázne a pre účel tohto zápisu vlastne aj nepodstatné.
Krátko pred ôsmou tak máme na dnes hotovo a preklápame sa na doriešenie logistických záležitostí. O osem kilometrov ďalej, ktorá zvládame za osem minút parkujeme v dedine Padise pred nenápadnými drevenými dverami, za ktorými by sa mala skrývať oáza čistoty. A na moje obrovské prekvapenie je tomu naozaj tak.
Nie len že sú tu dva čisté splachovacie záchody, ale je tu hlavne čistá sprcha s horúcou vodou a to úplne zadarmo. Niekedy stačí ku šťastiu naozaj málo.
O polhodinu neskôr tak spokojne nakopnem auto a vyberáme sa na posledný leg dnešného dňa, ktorý nemá definovaný jasný cieľ. Jednoducho pôjdem dokedy sa mi bude chcieť, resp. dokedy ešte budem vládať. Sobotné augustové slnko sa s nami definitívne lúči na obchvate Tallinnu ukážkovým nebeským predstavením a ďalej už pokračujeme v sprievode dažďa a úplnej tmy až na úroveň mesta Rakvere, kde sa to rozhodujem stočiť do Kundy.
Toto priemyselné mestečko s názvom veľmi obľúbeným hlavne u českých a slovenských turistov nám tak poslúži ako definitívny nocľah. K rozhodnutie neprispel len názov, ale aj veľmi dobré hodnotenia plážového parkoviska, kde je k dispozícii aj WC. Čo viac si priať.