9.8.2024
Po posledných dvoch organizačne letargických dňoch, kedy človek nič nerieši a len sadne a ide™, sa dnes opäť vraciame do víru road tripovej reality, kedy treba opäť trochu naštartovať mozog a vyriešiť určité logistické rébusy. Tým myslím trajekty, ale pekne poporiadku. Najprv sa treba najesť, čo dnes vybavím lenivo makrelovou nátierkou a chlebom a potom spraviť kávu, pri ktorej sa konečne môžem ponoriť do problému, ktorý pred nami vyvstal.
Dnes je piatok a to je bohužiaľ presne deň, kedy sa chceme z pevniny preklopiť na prvý a predposledný ostrov na tomto výlete – Saaremaa. Piatok znamená nadchádzajúci víkend a teda logicky aj zvýšený dopyt po trajektoch. Tým nechcem povedať, že je nemožné sa na ostrov dostať, to určite nie. Ide o to, že ako neustále prepočítavam trasu, tak mi na konci vždy vyjde ten istý výsledok. V itinerári máme priestor na maximálne jednu noc strávenú na ostrovoch. Presne tak, Saaremaa je mi málo a veľmi rád by som si spravil okruh aj cez severnejšie položený ostrov Hiiumaa a teda ich návštevu absolvoval nejakým logickým okruhom. Aby som to podal čo najjednoduchšie, ako sa dá – z pevniny sa trajektom presunúť na prvý ostrov, potom ďalším trajektom na druhý ostrov a tretím trajektom naspäť na pevninu. A tu sa dostávame ku kameňu úrazu, potrebujem aby mi všetky tri trajekty sadli do plánu čo najlepšie. No a všetko sa rúca na linke Triigi – Soru, ktorá spája oba ostrovy. Tento trajekt premáva iba trikrát denne a na dnes sú všetky miesta vypredané a najbližšie voľné sú až zajtra večer o ôsmej. A to je neskoro.
Janka teda dostáva bojovú úlohu, neustále refreshovať web, či sa náhodou neuvoľní jedno miesto na dnes večer alebo na zajtra ráno. Ja medzitým kúpim trajekt na Saaremuu, vyplatím kemp a o jedenástej vyrážame. O štyridsať minút neskôr po dlhých dvanástich rokoch opäť vstupujeme na estónsku pôdu a plynule pokračujeme až k Parnu, ktoré obchádzame obchvatom a zaujímame smer severozápad.
vjazd do Parnu
Zo štátnej cesty č. 60 sa za dedinou Kalii napájame na cestu 180, ktorú nespomínam náhodou. Po jedenástich kilometroch od odbočky sa cesta totiž náhle markantne rozšíri a najbližšie 4 kilometre je rovná ako pravítko. To znamená iba jedinú vec, jedná sa o tzv. “Highway strip” / “Road runway”, teda cestu, ktorá je špeciálne vybudovaná tak, aby slúžila ako pristávacia dráha pre (väčšinou) vojenské lietadlá a slúžila ako pomocná vojenská letecká základňa. Táto, po ktorej práva ideme nesie meno Vatla po blízkej dedine a bola postavená ako záložné letisko pre sovietske letectvo v prípade vojny. Pristávacia dráha bola orientovaná na východ/západ s vydláždenými parkoviskami na oboch koncoch, to východné bolo zrušené niekedy pred rokom 2005, ale pozostatky je na satelitnej mape stále vidieť. Zaujímavý náhľad do histórie toho miesta je možné navnímať vďaka krátkym emailom estónca Ervina, ktorý spomienky na pristávaciu dráhu vylovil zo svojho detstva na webe forgottenairfields.com.
Desať minút nato mi Janka zvestuje radostnú novinu, na dnes večer o ôsmej sa na trajektu uvoľnilo jedno miesto, ktoré instantne bookujem. Okružná jazda je tak zachránená. O ďalších 10 minút, aby som bol úplne presný je to o 13:26, dosahujeme prístav Virtsu. A keďže sa ešte boarduje trajekt s odchodom 13:30 musíme sa niekde zašiť, na čo sa ideálne hodí čerpacia stanica obďaleč, kde je zatiaľ najlacnejšia nafta od Litvy. A radosť mi robí aj to, že spotreba sa konečne dostala pod hodnotu 7,4l/100 km. Treba sa vedieť tešiť aj z malých vecí.
tiež si tu niekto spravil radosť
S osemdesiatimi litrami pod sedadlami sa zaraďujeme do lajny a onedlho s dodávkou premiérovo vchádzam na náš trajekt. Trajekty medzi pevninou a ostrovmi prevádzkuje spoločnosť TS Laevad, ktorá je plne v rukách Tallinského prístavu, čo je akciová spoločnosť, ktorej 70% vlastní estónsky štát. Ten zase samotné trajekty dotuje z peňazí daňových poplatníkov sumou 20 miliónov eur každý rok. Kruh sa uzavrel. Samotná TS Laevad prevádzkuje 5 lodí, my sa vezieme na MS Tõll, ktorú skonštruovali lodenice Remontowa v Gdansku v roku 2017. Plavidlo dlhé 114 metrov dokáže prepraviť 150 vozidiel a 700 pasažierov pri maximálnej rýchlosti 15 uzlov (28 km/h). V roku 2020 boli na Tõll nainštalované batérie, aby sa znížila spotreba nafty emisie a výfukových plynov. Celý tento projekt stál 1,6 milióna eur a Tõll sa tak stal prvou a zatiaľ stále jedinou hybridnou loďou, ktorou TS Laevad oplýva.
táto nie je naša
táto je naša
nalodení
Nevyhla sa však ani incidentu, 22. júla 2021 loď z dôvodu technickej poruchy, ktorá mala za následok stratu výkonu motora, narazila do prístavného móla, čo spôsobilo jeho poškodenia, rovnako ako poškodenie samotného plavidla a niekoľkých vozidiel na palube, vrátane toho, ktoré patrilo estónskej prezidentke Kersti Kaljulaid, ktorá bola jednou z pasažierok. Tõll bol mimo prevádzky viac ako dva týždne počas hlavnej letnej sezóny, čo spôsobilo nepekné až dvojhodinové fronty. To pri plavbe, ktorá netrvá ani pol hodinu veru nepoteší. Nás rovnako nepotešia ceny v lodnej reštaurácii, ale čo sa dá robiť, jesť treba a toto je vlastne na obed úplne ideálny čas, pretože neprichádza k žiadnym zbytočným prestojom.
O pol tretej nás z lode vypustia na pevnú zem ja do navigácie rovno nastavujem náš prvý cieľ, 63 kilometrov vzdialené miesto galaktického významu. Po necelej hodinke ležérnej jazdy tak parkujeme v ospalej dedine Kaali, ktorá sa na turistické mapy dostala vďaka tomu, že tu pred niekoľkými tisíckami rokov spadol meteorit a vytvoril 9 kráterov.
Predpoklad je, že k nárazu došlo v období holocénu, asi pred 3 500 rokmi, ale podľa rôznych autorov výskumu a rôznych použitých metód tieto odhady skáču v rozmedzí 6400 až 400 rokov pred našim letopočtom. Rovnako sa predpokladá, že krátery vytvoril meteor s odhadovanou dopadovou rýchlosťou medzi 10 a 20 km/s a s celkovou hmotnosťou medzi 20 a 80 tonami. Vo výške 5 až 10 km sa rozpadol a na Zem dopadol v deviatich úlomkoch, z ktorých najväčší vytvoril kráter s priemerom 110 m a hĺbkou až 22 metrov. No a jazero Kaali, na ktoré sa práve pozeráme je vlastne dno tohto krátera. Ostatných osem menších kráterov sa nachádza v okruhu do jedného kilometra a ich priemery sa pohybujú od 12 do 40 m a hĺbky od jedného do štyroch metrov.
Toľko k ďalekosiahlej histórii tohto miesta. Jazierko si obídeme dookola a okrem toho tu popravde veľmi nie je čo robiť. Ešte sa tu dajú kúpiť jablká od miestnych podnikavých detí číreho estónskeho vzhľadu, ktorý nemá ďaleko k albínstvu a tiež tu majú stánok so suvenírmi a platené WC, ktoré kumulatívne obsluhuje jedna polocholerická starena. Spomínam to preto, lebo v momente, ako som jej na tanierik pri vstupe na toalety položil 50 centov bola práve v stánku a potom v domnienke, že som nezaplatil prišla, a začala tam demonštratívne vytierať podlahu a so všetkým trieskať a šomrať si pritom popod nos. Nič, čo by sa nedalo zvládnuť ignoranciou.
Pohľad na mobil prezrádza, že máme ešte 4 a pol hodiny čistého času do odchodu trajektu, čím sa z návštevy vyoutováva južný cíp ostrova. Čo ale definitívne stíhame, je “hlavné mesto” Kuressaare a nejaké tie POI po ceste k prístavu. Do toho si ešte vymyslím, že by nebolo od veci spraviť na aute geometriu, už pred pár dňami som si všimol, že ho ťahá doprava. O 15 minút neskôr tak už vymetám autoservisy na okraji mesta. V prvom majú najbližší voľný termín v pondelok, v druhom o týždeň a v treťom z toho dnes už tiež nič nebude. Nedá sa nič robiť, korigovať smer jazdy budem teda aj naďalej. Snaha bola, ale tá nebýva vždy odmenená úspechom, s tým sa treba naučiť žiť.
Šrotárske problémy nám zo zásobníka ukrojili ďalších 30 minút, našťastie Kuressaare nie je žiadna metropola. Mesto má tak 2 x 2 kilometre a centrum tak polovicu, nič dôležité nám neujde. Naočkovaný západnou parkovacou politikou, kedy už som pripravený platiť nonstop som veľmi príjemne prekvapený, keď nájdeme veľké parkovisko priamo v centre úplne zadarmo. Tu sa na chvíľu zasnívam nad krásnym Mercedesom Vario, do reality ma ale hneď vráti pohľad mierne doprava na Suzuki SX4 sedan v rovnakej farbe ako ma čaká doma. Sen versus realita ako na tanieri.
No nič, z parkoviska sa tak vyberáme na krátku prehliadku tohto dnes 13 tisícového mesta, ktoré sa na mapách začalo prvýkrát objavovať už v 12. storočí. Za zmienky určite stojí, že počas svojej existencie fungovalo pod nadvládou niekoľkých krajín, v roku 1559 bolo mesto predané Dánsku, aby o 86 rokov neskôr prešlo pod patronát Švédska. O ďalších 65 rokov ho vyplienili Rusi a o ďalších 11 rokov neskôr po podpise Nystadskej zmluvy im rovno aj pripadlo. To sa písal rok 1721 pre tých, ktorým sa nechce počítať. Ďalších vyše 200 rokov bol kľud, až kým sa k moci nedostali komunisti a v roku 1953 ho premenovali po jednom z nich, miestnom rodákovi a komunistovi Viktorovi Eduardovičovi Kingiseppovi.
Meno Kuressaare sa potom prijalo naspäť v roku 1988, kedy mal Sovietsky zväz už ďaleko vážnejšie problémy, ako riešiť to spätné premenovanie mesta. Dnes je Kuressaare príjemným kúpeľným mestečkom s upravenými ulicami a pestrofarebnými drevenými domami. Liečivé účinky miestneho morského bahna sú známe viac ako 160 rokov a nachádza sa tu niekoľko sanatórií poskytujúcich profesionálnu starostlivosť západnej úrovne, ktorú radi a hojne využívajú okrem domáciach aj Švédi a Fíni.
Z kompaktného centra sa presúvame k hlavnému ťaháku mesta, ktorým je bez pochýb biskupský hrad pôvodne z 13./14. storočia. Ten patrí k jedným z najzachovalejších v pobaltských štátoch a to aj vďaka niekoľkými rekonštrukciám. Dnes v ňom sídli krajské múzeum, čo znamená, že sa tam platí vstupné, čo znamená, že tam nejdeme.
Nemám čas ani chuť obdivovať nejaké staré listiny a brnenia, oveľa viac mi dá prechádzka po hradbách a výhľad na rozsiahlu vodnú priekopu, ktorá ho obklopuje. Tá plynule prechádza do parku z 19. storočia, ktorý by kľudne poslúžil na nakrúcanie ďalšieho televízneho filmu s Davidom Suchetom. Musím uznať, veľmi pekné.
Od rozjímania nad zrkadlom reality na vodnej hladine ma však vyruší čas, ktorý povážlivo postúpil dopredu. To znamená, že sa sťahujeme naspäť na parkovisko, kde nakopnem motor, do navigácie nastavím útesy Panga na severnom okraji ostrova a vyrážame. Po necelej polhodinke jazdy s takmer neexistujúcou premávkou si dáme ešte krátku pauzu na veľmi peknej plážičke. Škoda toho trajektu, tu by som si vedel predstaviť stráviť dnešnú noc.
Útesy sú odtiaľto už čo by človek kameňom dohodil a ich prítomnosť naznačuje aj značne predimenzované parkovisko, kam prichádzame o 3 minúty neskôr. Panga sú najvyšším skalným výbežkom v celom západnom Estónsku, vrátane jeho ostrovov. Rozprestierajú sa na pobreží v dĺžke cca 2 a pol kilometre a v najvyššom bode majú ľahko cez 21 metrov. Marketingové materiály ďalej píšu, že návštevníci tu môžu obdivovať úchvatný západ slnka (pre nás bez šance), urobiť si piknik (nemáme čas), pozorovať vtáky (žiadne tu teraz nie sú :(), urobiť si nádherné fotografie prírody (útesy sú najfotogenickejšie práve zdola a najbližšie miesto, kde sa dá zostúpiť je vyše pol kilometra lesom na juh) a zabaviť sa na dedinskej hojdačke (asi nie). Okrem prírodnej scenérie nám tak už na obdiv ostávajú iba dolomitové slnečné hodiny.
Týmto sa naša návšteva ostrova Saaremaa pomaly ale iste blíži do finálnej rovinky. Pred definitívnym odchodom ale ešte stíhame minimálne návštevu kostola Karja, nejakých 12 kilometrov južne od prístavu. Na prahu tohto svätostánku tak stojíme o pol hodinu neskôr, jeho brána ale už pre dnes zostáva zatvorená. Prešvihli sme to len o dve hodiny.
Zas nejak veľmi to nevadí, luteránske kostoly sú značne asketické s takmer neexistujúcou výzdobou. Čo už mrzieť trochu môže je, že neuvidíme stredoveké nástenné maľby zobrazujúce rôzne pohanské symboly, kde nechýba ani pentagram. Okolie kostolíka je ale takto počas zlatej hodinky je vizuálne veľmi podmanivé, nechýba skalný múrik, hojdačka ani riadne staré stromy. Týmto dávame definitívnu bodku za prehliadkou ostrova a namierime si to do prístavu, kde sme aj s polhodinovou časovou rezervou.
Auto odparkujem do korektného pruhu a zvyšný čas využijeme na návštevu kaviarne s príjemným vonkajším sedením, kde už na obzore vidieť prichádzajúce plavidlo. Túto linku, spolu s ďalšími piatimi, má pod palcom spoločnosť Kihnu Veeteed, ktorá operuje plavidlá domácej výroby skonštruované v estónskej lodenici Baltic Workboats. Každé z nich má kapacitu pre 200 pasažierov a 32 vozidiel, jedná sa teda o značne menšie lode, ako v prípade trajektov spoločnosti TS Laevad. Cenovo je to však cca to isté, za dvoch ľudí a mašinu sa to pohybuje okolo tej dvacky +-3 euro.
Samotná plavba na ostrov Hiiumaa trvá tentokrát hodinu, len Loďka je menšia, tak tu absentuje reštaurácia a je tu iba malý bufet. Druhé hlavné jedlo sa teda dnes na mori konať nebude a večera tak ostáva v našej réžii.
Prístav v Sõru dosahujeme presne o deviatej a trajekt opúšťame medzi poslednými. Na dnešnú noc som si s pomocou P4N vyhliadol spot rovno pod majákom o 3 kilometre na západ, kde prichádzame už za šera. Žiaľ, nebol som s týmto nápadom jediný a obe miesta sú už obsadené. Jedno zabrali Nemci a druhé mladý na Moskviči so strešným stanom, ktorí mi ale poradia lesné parkovisko o 600 metrov ďalej.
tu to dnes nepôjde
To sa ukáže byť viac ako vyhovujúce. Vysoké borovice slúžia ako solídny vetrolam od mora, ktoré je hneď za nimi a navyše tu absolútne nikto nie je. Variť sa takmer o desiatej večer už nikomu nechce, tak dobre padnú aj vifonky. Pred spaním ešte cucneme trochu vína a so začínajúcim lejakom klopkajúcim na strechu zaspávame.
