Deň 7 – park Amnam, Gamcheon Culture Village a podvečerné centrum Busanu

27.4.2024

Včera ma pri checkine upozorňovali, že na raňajky je ideálne dostaviť sa pred ôsmou. Prečo? Miestnosť je vraj malá a ľudí v hoteli veľa. Fair enough. Len keď dáš takúto radu každému, znamená to len jedno – plno je tu aj pred ôsmou. Šťastím v nešťastí je aspoň to, že stôl chytíme takmer instantne, na rozdiel od tých nešťastníkov po nás, ktorí musia čakať v rade a poľovať, či sa nejaký neuvoľní. Ale dosť negativizmu. Raňajková ponuka je lepšia ako som čakal a do dňa ma okrem ryže a rias nachystá aj poriadne americano.

Ešte na izbu po foťák, prezliecť sa do pekného a plní síl vyrážame do sparného dňa. Program na dnešný deň som vymyslel tak, aby sme sa nonstop neponáhľali, ale tiež tam nie je miesto na nejaké zbytočné prestoje. Ale to by ma niekto musel počúvať, keď opakujem, že je vonku teplo. Keď vychádzame z metra na stanici Jung-Ang, aby sme prestúpili na autobus, tak Janka musí priznať, že obliekať si silonky bola do neba volajúca sprostosť.

Zatiaľ čo ona sa vracia do metra na WC zbaviť sa ich, ja len smutne pozerám ako mi pred nosom odchádza bus. Ďalší ide o 20 minút. Presne takto vyzerajú dôsledky slabej prípravy. No ale čo sa dá robiť, aspoň mám čas poobdivovať blízke okolie hlavnej cestnej tepny centra Busanu. Takto v sobotu doobeda tu veľmi rušno teda nie je.

Ale to už pomaly aj prichádza autobus a vytvára tak vhodnú chvíľu, aby som aspoň nahrubo načrtol náš dnešný plán. Začneme tým najvzdialenejším bodom, ktorým je park Amnam, potom by som nás rád videl v dedine Gamcheon a centrum mesta si nechávame na podvečer tak, aby sme na zlatú hodinku dorazili do Diamond Tower, trochu popozerať mesto z výšky. Zlatým klincom by potom mal byť trh s morskými plodmi a konzumácia kraba. No ale nechajme sa prekvapiť, či všetky kolesá okolností do seba zapadnú tak, ako by mali.

Autobus nás vyhadzuje po necelej štvrťhodinke jazdy na zastávke pod estakádou, na druhej strane zálivu Songdo, od miesta, kde sa nachádza samotný park. Prečo? Predsa pre lanovku. Ale jedno po druhom. Zo zastávky vlastne stačí prejsť jednou uličkou a za zákrutou sa pred nami objaví výhľad na rozľahlú pláž.

Songdo beach tu funguje už od roku 1913 a bola to úplne prvá verejná pláž v celej Kórei. Odvtedy sa samozrejme jej ráz zmenil. Vyrástli tu vysoké apartmánové vežiaky ponúkajúce parádny výhľad na oceán a pred deviatimi rokmi tu pribudol aj taký turistický chodník nad vodou.

Táto 365 metrov dlhá konštrukcia ponúka pekné výhľady všetkými smermi (vďaka sklám v podlahe naozaj všetkými), ale nazývať to “Cloud walk” je predsa len trochu príliš bombastické.

My sme sem však prišli kvôli lanovke, ktorá premáva nad zálivom a spája jeden jeho koniec s parkom Amnam, na konci druhom. Medzi nimi je skoro presne jedna míľa. A vlastne preto sme aj vystúpili, lebo do parku sa dá samozrejme pohodlne a lacno dostať autobusom, stačilo z neho nevystúpiť. Ale nešiel som 11 hodín v lietadle preto, aby som tu šetril každý won, treba občas aj nejaké tie atrakcie vyskúšať. Aj tá samotná lanovka nie je nejaký výmysel posledných rokov, fungovať začala už v roku 1964 a zabalila to po viac ako 20 rokoch služby. Potom ju neskutočne dlhých 29 rokov rekonštruovali a začala opäť premávať až júni 2017. Na lane je zavesených 39 osemmiestnych kabínok dvoch kategórii. Väčšina je obyčajných, ale kto má chuť priplatiť si 5000 wonov na osobu (spiatočne), môže sa naboardovať do kabínky so skleneným dnom. My nemáme. Nie preto, že by som bol skúpy, ale jednoducho nevidím pridanú hodnotu pozerať sa zhora na hladinu, veď to isté vidím aj z okna. To, že pridaná hodnota je aj niekde inde, sa dozviem o minútu neskôr, keď vyjdeme o poschodie vyššie. Drahšiu kabínku si priplatil málokto a preto je táto rada (navyše prioritná) takmer úplne prázdna.

Zato v tej našej sociálnej sa vinie dlhý had, navyše máme rovno pred sebou nejaké neskutočne ukričané decko, ktoré otáča hlavy celej miestnosti. A neutíši ho ani lízatko, ktoré všetci dostávame, aby nám čakanie zbehlo príjemnejšie. Nepomohlo. Najhoršie je, že táto skupina číta 6 osôb, tak ma už chytajú mdloby, že pôjdeme spolu s týmto malým satanom. A aby si teda niekto nemyslel, že tu ohováram nejaké nepríčetné batoľa, ktoré nedokáže ovládať svoje impulzy, nie. Je to asi 8 ročné dievča, ktoré doslova škrieka. Keď sa konečne dostávame na rad zdvorilo pracovníčke hovorím, že s nimi nejdeme a radi počkáme na ďalšiu kabínku. Má pochopenie. Samotná jazda o ktorej na internetoch píšu má vraj trvať 15-20 minút, ale v realite trvá ani nie desať, tak neviem kde sa stala chyba.

Na druhej strane sme tak jemne predpoludním a až tu pochopím, že je víkend, lebo ľudí je viac, ako by som si prial. Našťastie väčšina z nich sú rodiny s deťmi a berúc do úvahy, že park je horského typu, teda lesopark a nie žiadna medická záhrada, tak ma to hneď aj ukľudní. Našim cieľom je vyhliadka na pacifik na jeho samotnom konci, treba teda kúpiť nejaké zásoby. Hlavne teda vodu a potom aj nejakú tekutú odmenu. Pre mňa pivo a Janke Highball. Nič nám tak už nechýba a môžeme nechať ručiace elementy rýchlo za sebou.

Na dosiahnutie nášho vytýčeného cieľa sa rozhodnem zvoliť východnú trasu, ktorá by plus mínus mala kopírovať pobrežie, čo sľubuje výhľady na vodu. Veď aj samotný popis parku hneď v prvej vete zdôrazňuje nádherné útesy a stromy, ktoré lemujú výhľady a vytvárajú tak harmóniu modrej vody a zelenej zalesnenej krajiny. Za zmienku určite stojí aj to, že až do roku 1996 sa jednalo o zakázanú zónu, kde mala prístup iba armáda. Dnes je tu dovolené všetko, dokonca aj rybolov. To sú tie lepšie zajtrajšky.

Vyhliadku s úderným menom Dudo dosahujeme aj s prestávkou po nejakých 40 minútach solídne dopotení. Keď sa šliape hore dole, ani tieň borovíc nepomôže. Za odmenu si aspoň otvoríme plechovky a zapozeráme sa za ostrov, či náhodou neuvidíme Japonsko. Žiaľbohu Zem je naozaj guľatá a jej zakrivenie nás tak pripravuje o pohľad na obrysy krajiny vychádzajúceho slnka, konkrétne teda ostrova Tsushima.

Čas je však neúprosná veličina, teraz, aj po celý náš život. Ale aby som sa vrátil z prózy naspäť do reality, znamená to, že tu nemôžeme vysedávať. Treba ísť. Popravde, absolvovať zase šliapanie do kopca a spotiť sa, to sa mi naozaj nechce. Veľmi rýchlo vymýšľam rerouting, stačí nám zísť dole do priemyselnej zóny na zastávku a odtiaľ vziať autobus. A to presne aj spravíme.

Po veľmi krátkej jazde dĺžkou jemne presahujúc odporúčanú minutáž rádio songu vystupujeme a po krátkej chôdzi máme stanicu lanovky opäť na dohľad. Pôvodne som tu chcel navštíviť ešte jednu vyhliadku, Tá je síce platená, ale jedná sa fakt o drobné. To ma ale neodrádza. Negatívom je, že je naozaj preplnená a tak to teda vypúšťame. V bufete na stanici dopĺňame stratené kalórie fritovanými krevetami zohriatými v mikrovlnke a potom rovno na lanovku.

Späť na druhom brehu sme krátko po druhej a skrz park a druhú ulicu si to namierime na autobusovú zastávku pod rovnakú estakádu, kde sme ráno vystupovali.

Autobus je práve na odchode, tak dáme ľahký šprint a úspešne tak eliminujeme čakanie na spaľujúcom slnku. Odvezieme sa na okraj štvrte Nampo-dong k stanici metra Jagalchi. Na palube som zistil, že mám posledných 20 000 v hotovosti a rýchlym prepočtom som dospel k záveru, že to by nám asi mohlo stačiť už do konca dovolenky. V podzemní teda nakŕmim automat a v ruke zostáva posledných 50 wonov, to môžem rovno hodiť do fontány pre šťastie. Vraciame sa na povrch, prejdeme okolo bloku za roh a už aj prichádza zelený minibus – naša vstupenka do dediny Gamcheon. Aby som uspokojil SEO, tak Gamcheon Culture Village, je štvrť v rámci štvrte Gamcheon-dong, ktorá sa stala známa vďaka tomu, že na prvý pohľad vyzerá ako favela. Aspoň teda pre mňa, lebo oficiálne zdroje to titulujú ako „Kórejské Santorini“ či „Machu Picchu z Pusanu“. Nepreháňal by som. Je to vlastne celkom strmé údolie obsypané farebnými domčekmi, medzi ktorými sa rozlieza labyrint uličiek.

Samotná dedina vznikla behom 20. a 30. rokov 20. storočia, keď sa mestská správa rozhodla premiestniť robotnícku populáciu do oblasti odseparovanej od prístavu, ale stále dostatočne blízkej a dostupnej nato, aby slúžila ako feeder pracovnej sily. Uprostred povojnovej obnovy sa v roku 1955 do dediny presťahovalo približne 800 rodín a ešte v 70. rokoch tu boli domy len z dreva. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa však rodiny začali zväčšovať, t.j. viac množiť a na svahoch začali pribúdať poschodové domy. Pretrvávajúca chudoba a zlé životné podmienky však ani s príchodom ďalších podlaží nezmizli.

Tie zmizli až v roku 2009, kedy Ministerstvo kultúry uskutočnilo verejnú renováciu s umeleckou tematikou, ktorej cieľom bolo premeniť dedinu na kultúrne centrum. Celé to bolo veľmi primitívne, namiesto nejakého masívneho pumpovania peňazí jednoducho vyzvali obyvateľov (a spolu s nimi aj študentov umenia a profesionálnych umelcov), aby sa o dedinu viac starali, teda udržiavali ju, opravili, čo sa dalo a „vyzdobili“ umením. Podarilo sa to? Rozhodne. Stačí sa pozrieť okolo seba, vidieť tu domáceho je malý zázrak.

Okrem toho sa Gamcheon Culture Village pravidelne umiestňuje v TOP 3 “must see” Busanu. V takom roku 2015 to tu navštívilo takmer jeden a pol milióna turistov a stalo sa presne to isté ako v Soule v štvrti Bukchon Hanok – domáci začali pindať. Teda nie všetci, väčšine tento rapídny záujem vyhovuje a bol to pre nich zlatý lístok z chudoby. Tí, ktorým to vadilo, sa nakoniec odsťahovali. Ich počet sa odhaduje na cca 300 domov, ktoré ostali prázdne. Ale aby som tu vsunul aj nejaké vlastné postrehy, tak dôležitý je iba jeden poznatok – 95% turistov sa drží len hlavnej ulice Gamnae 2-ro, na ktorej sú sústredené všetky obchody so suvenírmi, reštaurácie a socha Malého princa. Tú nespomínam náhodou, na fotku s touto sochou s výhľadom sa tu stojí doslova 20 metrový rad, ktorý koriguje pridelená pracovníčka tak, aby to nikto neokupoval príliš dlho. Po chvíli pozorovania to vyzerá až strojovo – fotka zozadu, fotka zboku, fotka spredu – ďalšia!

O Malom princovi sa hovorí, že je to kniha, ktorú by si mal človek raz prečítať ako decko a raz ako dospelý a vždy v nej nájde niečo iné. Skúšal som ju čítať ako školák a nebavila ma. Ako veľkáč ešte nie, musím tomu dať niekedy šancu. Fotku oželieme a radšej ideme vyskúšať priehľadné želé. Chuťovo fajn, ale zážitok mi pokazí, že sa takmer celý okydám. U mňa nič netradičné a pritom ma to stále dokáže prekvapiť. Fotku s domčekmi si spravím asi o 200 metrov ďalej, malého princa k tomu nepotrebujem a tým pádom máme hotovo.

Reálne sa tu podľa mňa až tak veľa toho robiť zase nedá, najzaujímavejšie sú tu práve tie výhľady a túlanie sa úzkymi uličkami medzi domami. To sme absolvovali cestou sem a druhýkrát si to zadelíme presne teraz cestou späť na zastávku. Ešte predtým ale zájdem do minimarketu. Keďže Janke som dal krátky rozchod a tá preferuje obchod so suvenírmi, pripravuje sa tak o možnosť výberu toho, čo bude piť. Tak dostáva na výber nápoj z borovice alebo nápoj z obilia. Šach mat.

Do prvého autobusu sa síce nezmestíme, ale v druhom sa nám dokonca ujdú aj miesta na sedenie. Medzičas na západ slnka vychádzajúci na vyhliadky máme stále dobrý, z Jagalchi, čo je vlastne naša dnešná finálna destinácia tak vezmeme metro na Busan Station s tým, že peši sa sem cez vyznačené waypointy pekne prepracujeme. Od stanice sa vymotáme expresne rýchlo a rovno cez cestu vchádzame na Texas street.

Meno dostala táto ulica a jej priľahlá oblasť približne v dobe rozdelenia Kórei 38. rovnobežkou. Americkí vojaci mali neďaleko vojenskú základňu a vo voľnom čase sem zvykli chodiť za rôznymi radovánkami, od alkoholu až po lacné ženy. Vraj to tu doslova pripomínalo divoký západ, Texas bol teda logickou voľbou. Miestni mali dlhé roky vstup do týchto podnikov zakázaný a deti boli nežiaduce v úplne celej oblasti. Časy sa však zmenili, geopolitická situácia tiež a s rozpadom Sovietskeho zväzu bolo zrazu všetko inak. V roku 1993 nadviazala Južná Kórea a Rusko diplomatické vzťahy a do Busanu začali prúdiť davy ruských námorníkov a ruských tanečníc, ktoré sem prišli na pracovné víza. Námorníci svojmu remeslu zostali verní, tanečnice boli však často nútené k prostitúcii. Po desiatich rokoch sa pracovné víza prestali vydávať, ale ešte aj niekoľko rokov po tom v “karaoke baroch” nebola núdza naraziť na ruské “hostesky”.

Biznis išiel každopádne v 90. rokoch dole, Rusi mali aj míňali menej peňazí ako Američania, ale na konci dňa je situácia taká, že malá ruská enkláva tu existuje dodnes. Trvalo ich tu žije vraj okolo 200, ale na krátkodobé pracovné víza sa ich tu pohybujú ďalšie stovky. Len dnes som ich videl asi desať. Od roku 2002, kedy sa v Južnej Kórei konali Majstrovstvá sveta vo futbale sa vláda snaží túto oblasť stále viac a viac premeniť na turistické atrakciu, čo sa pomaly aj darí, ale po nociach to tu vraj stále vie byť nebezpečné. Asi to závisí hlavne na množstve vypitej vodky, že hej. Fun fact na záver historického okienka: táto oblasť je jednou z tzv. “Off Limits Areas” pre príslušníkov americkej armády, to znamená, že im sem americká armáda zakazuje vôbec vstúpiť. My môžeme a aj tak Texas street opúšťame. Ale len na chvíľu, o kúsok ďalej (resp. skôr elevačne vyššie) mám zaznačený bod záujmu 168 schodov. Ako názov napovedá, tak aj je, jedná sa teda presne o 168 schodov. Najprv sa k nim však musíme dostať, na čo využívame zopár značne fotogenických ulíc a potom tú finálnu strmú, kde počas šliapania už šípim, že niečo tu nehrá.

Zrak ma žiaľ ani tentokrát neklamal. Janka vlastne doteraz nechápala, prečo sa niekam terigáme kvôli obyčajným schodom, pointa bola v tom, že o tie schody nikdy vlastne nešlo. Keďže ich je veľa a to je pre každého nepríjemné a s vekom ešte viac, tak tu postavili krásny červený monorail, ktorým som sa chcel previezť. Lenže Romanko je hlúpy a nepozrel si v Google mape reviews. Lebo keby to bol spravil, dozvedel by sa presne to, čo sa dozvedel z plagátu na stene – monorail je demontovaný a v prevádzke by mal by zase až od októbra 2024. Nezostáva mi teda nič iné, ako skonštatovať staré známe “taký je život”.

Sťahujeme sa naspäť na Texas street, kde je dokonca aj uzbecká reštaurácia. Dobrý plov nikdy nie je zlý, ale hádam nebudem jesť v Kórei ryžu :))))))) Vtip.

Z bývalej americkej a dnes ruskej oblasti plynulo prechádzame do Chinatownu, ktorý je taktiež tvorený jednou ulicou. Tou je Shanghai Street, ale cyrilika nás neopúšťa ani tu.

Mierny vizuálny smog a zahraničné etniká však ako zatiahnutím rolety ukončuje dopravná tepna Jungang-daero, na ktorej druhej strane je to zase tá typická Kórea. K nasledujúcemu bodu záujmu je to odtiaľto necelý kilometer stále rovno, jednoducho ležérna prechádzka ospalou ulicou, kde len sem tam niekto vojde alebo vyjde z nejakého obchodu.

K tomu POI, čo k nemu vlastne kráčame – jedná sa zas o schody. Sám som prekvapený, ako niekto niekedy dokáže doslova upliesť z hovna bič, lebo spraviť z obyčajného schodiska turistickú atrakciu, ktorá má článok na Wikipedii a na ďalších xy turistických weboch je naozaj obdivuhodné. Áno, uvedomujem si, že schody počas vojny slúžili ako miesto, kde sa utečenci snažili zjednotiť so svojimi rodinami a priateľmi, aj že boli vo filme Nowhere to Hide (ktorý som nikdy nevidel), ale aj tak. Sú to obyčajné, ničím nezaujímavé schody a ani ich lokácia nie je ničím špeciálna. A ešte sú na Googli aj zle zaznačené. 1/10.

Neviem prečo, ale práve v tomto momente ma prepadol náhly hlad. A vlastne mi doplo, že veď my sme ani neobedovali. Janka rovno ukáže, že stojíme pred sushi reštauráciou, tak že teda dáme trochu sushi a potom toho kraba. Plán na jednotku, realita sa o pár minút ukáže ako úplne iná. Hneď po vstupe do maličkých priestorov sushi reštaurácie “Zmiešaný tuniak” sa nás ujem postaršia majiteľka s komunikatívnou angličtinou, ktorá nás hneď usadí a informuje, že tu sa podáva len sushi z tuniaka. To je logické. Potom však pridá na tempe a chrlí toľko informácii za sebou, že sa začínam trochu strácať, čo si vlastne objednávame. Najprv nám da na výber, z ktorej časti tuniaka mäso vlastne chceme. Cena začína na 39000 za “najhoršie” mäso z konca ryby až po 150 000 za to najlepšie z jej prednej časti. No myslím, že sa uspokojíme aj s tým najlacnejším. Ja teda popravde stále neviem čo mám čakať, nejak som nepochopil, ako to menu vlastne vôbec vyzerá, ale tak objednané máme, už sa len nechať prekvapiť. O chvíľu už na stole začínajú pristávať misky so všetkým možným, že vlastne ani nestíham registrovať. Pár minút nato prichádza zlatý grál v podobe poriadne hrubých kúskov čistej ryby. Žiadna ryža, žiadna riasa, len krásne čisté mäso.

Zmätený výraz v našich tvárach je asi veľmi čitateľný, tak nás teta majiteľka inštruuje aký je “kórejský spôsob” jedenia sushi, ktorý je teda úplne iný, než aký som doteraz zažil. Riasy sú k dispozícii v malých, asi 7×7 centimetrov veľkých štvorčekoch. Zoberiete si jeden do ruky a do neho si nakladáte všetko čo chcete a to potom jete. Je to mierne nepohodlnejšie ako klasické “japonské” sushi, ale dá sa nato zvyknúť. Keď všetko spráskame sme fakt, že najedení a na kraba momentálne nechcem ani pomyslieť. Lenže to nie je všetko, až teraz zisťujeme, že menu je šesťchodové. Na stole tak postupne prichádzajú ďalšie položky, sashimi, ustrice, ryža v bambuse, ryba ktorej meno som už zabudol a tak ďalej.

Je mi jasné, že mesto z výšky už počas zlatej hodinky neuvidím, ale tento kulinársky zážitok fakt stál zato. Konečný účet za toto všetko vrátane štyroch pív, ktoré sme pustili dole hrdlom bol 60 euro. Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár. Pekne sa poďakujeme, vygúľame na ulicu a za šera si to namierime k nášmu predposlednému dnešnému cieľu. K Busan Tower sa triafa ľahko, stojí totiž na kopci a má 120 metrov.

Tento rok oslávila 51. narodeniny a vznikla čisto pre zábavu. Teda zábavu, ono to v slovenčine znie dosť blbo a moja mozgová kapacita teraz nie je schopná vyprodukovať zmyslovo ekvivalentný preklad. Nebola potrebná pre žiadny televízny rádiový ani iný signál, vznikla jednoducho preto, aby malo mesto nejaký highlight. A aby mali návštevníci odkiaľ obdivovať krásy mesta ležiaceho na pobreží oceánu.

Horšie je, že hore je to tak preplnené, že máme chvíľu problém dostať sa vôbec k oknu. Ak mám byť úprimný, je to také mierne až stredné sklamanie. Hlavne keď zistím, že Lotte Mall, na ktorý sa práve pozerám a kde sme boli včera večer, má na svojej streche vyhliadku zdarma. Slabá príprava. Ale tak keď sme si to zaplatili, tak tu už nejaký čas strávime a cez sklo sa pokúsim aj o pár záberov.

Keď už sme rozhodnutí a prichystaní odísť, ukáže sa, že to také jednoduché nebude. Ľudí je veľa a výťahy len dva. Po desiatich minútach sa však konečne dostávame von a pred nami je už iba jedna úloha. Ale aby to nebolo také priamočiare, poprechádzame sa ešte po rušnej pešej nákupnej ulici Gwangbok-ro, ktorá môj zrak priťahovala už z veže. Ulica nás vypľuje rovno pred Lotte Mall, tak nakukneme aj tam a keď už sme dnu, rovno aj do obrovského hypermarketu Lotte Mart, ktorý sídli na niekoľkých poschodiach. Potrebujeme kúpiť fóliu na obalenie tej tašky do lietadla a toto je ideálne miesto, kde by to mohlo ísť. Nakoniec sa to s miernou pomocou personálu aj podarí a ja do košíka nenápadne prihodím aj jedno vínko. Vybavené.

Jagalchi market, najväčší trh s rybami a morskými plodmi v celej Kórei je už tri kotrmelce odtiaľto, v podstate stačí prejsť cez cestu, trochu rovno, zabočiť doľava, potom doprava a sme na mieste.

Budova trhu je obrovská, má niekoľko podlaží, nás však budú zaujímať iba dve. Tým najdôležitejším je prízemie. Tu sa odohráva všetok obchod. V niekoľkých dlhých chodbách sú tu stánky s akváriami plnými všetkých možných morských živočíchov.

Okrem klasického predaja, kedy ukážete prstom na to čo chcete a vezmete si to so sebou domov tu však funguje ešte jeden úžasný koncept. A ten je tak jednoduchý, až je dokonalý. Predstavte si, že ste turisti ako my, ktorí si neprišli len popozerať obyvateľov oceánov a morí, ale radi by sa do nejakého aj zakusli. Ale nemáte to kde robiť ani neviete ako na to. Nevadí. My napríklad chceme kraba. Nájdeme si teda jedinca, ktorého trpenie v akváriu chceme ukončiť a zároveň dať jeho odchytu zmysel.

Predajca, u ktorého kupujeme má dva druhy, lacnejšieho, ktorý stoji 55 000 (37€) wonov za kilo, alebo drahšieho, ktorý ide po 70 000 wonov (47€) za kilo. Berieme toho lacnejšieho. Predavač kraba odváži, nablokuje sumu (náš sa vypapal na 66 000 wonow (45€)), ja zaplatím kartou a on následne zdvihne telefón a zavolá o poschodie vyššie. Tam sa nachádzajú kuchyne, desiatky kuchýň. Každý predavač má dohodu s niektorou z nich a hneď po telefonáte nabehne zhora kuchárka, kraba v lavóre vezme a nás usadí pri stole. Ona samozrejme začne s jeho prípravou. Aké jednoduché.

Príprava trvala rovných 20 minút, po ktorých uplynutí pred nami pristáva tanier plný dobrôt, rukavice a nožnice. Tie sú tu inak hojne využívaným nástrojom pri jedení, a tým nemyslím len pri krabovi, oni si s nimi strihajú aj rezance. V každom prípade ideme nato.

Uvarený pancier je značne mäkší, tak to ide celkom ľahko dostať sa k čerstvému mäsu. A to je jedným slovom famózne. Fakt dobré. Už viem prečo krabie tyčinky vyzerajú ako vyzerajú, lebo toto vyzerá vizuálne tak isto. O zložení sa tu ale hádam zmieňovať nemusím. Zlatý klinec dňa vyšiel, všetko dopadlo dobre a nebol by som to ja, keby som si to nepokazil. Ale o tom viac zajtra ráno. Keď je všetko zjedené a vykuchané, dopijeme pivo, vyplatíme servis a spokojní sa odpravíme na izbu.

Dlhý deň je za nami. Tento stav ma teda kompletne vyoutuje aj z raňajok a len horko-ťažko som schopný vôbec sa pobaliť. Opustiť hotel musíme už o desiatej a prioritou teda pre mňa je predýchať to a dať sa aspoň trochu dokopy.