28.4.2024
Ranná návšteva WC veľmi rýchlo prezrádza, prečo sa mi tak katastrofálne spalo. Bolí ma hlava, ako keby ma prešiel parný vlak, som celkovo úplne slabý a je mi zle. Instantné flashbacky z Pakistanu. Tieto príznaky ja už dôverne poznám, nie je to prvýkrát, ale v Južnej Kórei som to fakt nečakal. Rýchlou dedukciou prichádzam aj na pôvodcu týchto mojich problémov – je to voda, ktorú som včera v tržnici pri konzumácii kraba pil. Nič iné to byť nemôže, keďže sme sa inak stravovali úplne rovnako. Táto analýza mi však v terajšom stave nijak nepomôže a aj tak sa z nej do budúcna zas nepoučím. Z izby teda odchádzame čo najneskôr to ide a už pri výťahu ma oblieva studený pot a chytajú mdloby. Je mi jasné, že dnešný program bude musieť byť značne osekaný, v reči POI to znamená, že na chrám Yonggungsa, nachádzajúci sa na scénickom pobreží a pravdepodobne aj na kapsulový monorail môžeme zabudnúť. Sám som zo seba negatívne prekvapený ako veľmi mi je na chuja, z hotela prejdeme 10 metov k najbližšiemu minimarketu, kde si naordinujem na žalúdok Pepsi.
Na lavičke hneď vedľa do seba vyklopím túto tekutú medicínu, ktorá mi dodá trochu síl, naložím na svoje plecia batožinu a vyberáme sa smer metro. Natíska sa otázka, prečo nenechať bagáž v hoteli a večer si po ňu len prísť. Odpoveďou je lenivosť. V metre je úschovňa a keďže sa jedná o prestupnú stanicu, z ktorej rovno potom pôjdeme aj na letisko, je mi oveľa pohodlnejšie aj časovo úspornejšie ju zobrať odtiaľ. Ceny sú viac než prijateľné, tak nie je čo riešiť.
Na nejaké extenzívne chodenie môžem dnes zabudnúť a keďže potrebujem mať k ruke aj toaletu, highlightom dnešného dňa sa stane Busanské akvárium, kde sme sa vlastne aj tak chceli pozrieť. To sa nachádza rovno na pláži Haeundae, tak aspoň zabijeme dve muchy jednou ranou. Chcel som síce vidieť aj park s majákom na jej západnom konci, ale žiaľ, osud to zariadil inak. Metrom je to odtiaľto až 16 zastávok, celú trasu však s vyzrážaným potom na čele prežijem v čiastočnom delíriu a pocitovo mi ubehne celkom rýchlo. Hneď ako vyjdeme von ma ovalí prudké slnko, teplo a davy ľudí valiaci sa hore dole po námestí Haeundae. To je tvorené pol kilometra dlhou ulicou, ktorá spája stanicu metra s plážou. Po oboch stranách je plno obchodov a reštaurácii a v strede nevyužitý prázdny priestor, ale hlavne momentálne s absolútnou absenciou tieňa. Radšej teda zavelím nástupu do autobusu, ktorý nás vezme okolo bloku a z cesty k cieľu odkrojí aspoň 150 metrov. Teraz sa počíta každý jeden.
Tu nám už v podstate stačí zabočiť za roh a jedna z najznámejších pláži v celej krajine je už rovno pred nami. Haeundae otvorili v roku 1965, kedy sa stala najväčšou plážou v Kórei. Jeden a pol kilometra na dĺžku a takmer olympijský bazén na šírku dávajú solídny základ nato, kam si položiť uterák. Počas celého roka sa tu konajú rôzne festivaly a akcie, každý január sa tu napr. kúpu členovia miestneho Klubu ľadových medveďov, alebo sa tu koná Haeundae Sand Festival, ktorého príprava prebieha práve teraz v tejto chvíli, čo nám dáva možnosť poobdivovať výtvory z tohto prírodného nespevneného zrnitého materiálu.
My sa ale radšej ideme schladiť do akvária, ktoré zvonku pôsobí značne nenápadným dojmom. Ušetriť na lístkoch sa dá aj tu, ak sa kúpia aspoň deň vopred na vopred určený časov slot, čo sme samozrejme neurobili, tak z karty hneď píplo 2 x 20€. Čo povedať k samotnému akváriu? Vystavených je tu približne 250 druhov a až 35 000 morských živočíchov.
Tak ako aj v iných akváriách, aj tu tvorí srdce hlavná nádrž, obsahujúca 3 000 000 litrov vody. V porovnaní s tými najväčšími svetovými akváriami je to však len taký čajový odvar. To však nič neuberá na pôsobivosti, tučniaky, korytnačky či žraloky som videl naposledy 4 roky dozadu v Antalyi. Ja teda okrem zvieratiek ocením aj prítomnosť čistých hajzlíkov. Zabaviť sa tu určite dá, my sme tu strávili asi dve a pol hodiny a jedinou vadou krásy je asi len pretlak návštevníkov, ale to pripisujem skôr tomu, že je nedeľa.
Týmto naše dnešné poznávanie Busanu vlastne aj skončilo skôr ako vôbec stihlo začať, lebo čas už pokročil natoľko, že treba sa začať pomaly približovať k letisku. Môj stav sa mierne zlepšil, minimálne som už schopný aspoň normálne chodiť, ale jedlo teda riskovať nebudem. Polovičný obed (Janka je a ja sa pozerám) tak vybavíme burgrom bez syra pri stanici metra v miestnom reťazci a potom si dáme ešte posledné kolo nákupu kozmetiky v obchode naproti.
Metrom to dáme za polhodinu späť na Seomyeon, doplatíme pár drobných za presiahnuté základné 4 hodiny a do báglu nasúkame práve vykonaný nákup. Na letisko sa dá veľmi jednoducho dostať kombináciou metro + nadzemka, v našom prípade to teda znamená nastúpiť na zelenú linku č.2 v smere Yangsan (nie Jangsan, to je presne opačný smer (mimochodom veľmi múdre rozhodnutie nazvať opačné konce linky takmer totožne)) a odviezť sa osem zastávok na Sasang.
Tu je potrebné prestúpiť na nadzemku, ktorá však nie je zahrnutá v platobnom systéme metra a kupujú sa tu separátne žetóny. Pri ich zaobstarávaní nájdeme tašku s nákupom, ktorú pri automate niekto zabudol, tak ju rovno zanesieme do kancelárie vedúceho stanice, kde žiaľ nikto nie je. Nebudem tu teda čakať, kým sa niekto objaví, zoberiem zo stola farebný papierik, fixku a tašku viditeľne umiestnim tak, aby si ju zamestnanec po príchode všimol. Ďalší dobrý skutok do zbierky.
Výstavba tejto nadzemnej linky ľahkého metra (jazdia tu vlastne iba dva vozne v jednej súprave) s dĺžkou takmer 24 kilometrov začala vo februári 2006 a po opakovaných meškaniach bola otvorená až v septembri 2011.
Na letisko je to bezstarostných 7 minút a po príchode si to rovno namierime na domestic terminál, ktorý tu funguje od otvorenia letiska v roku 1976. V 2007 tu pristavali nový medzinárodný terminál, vďaka čomu je ten domáci po príchode dovnútra príjemne prázdny. Až veľmi. Pred checkin pultami doklepeme nakúpené fanty, odovzdáme ruksaky a vyberáme sa na kontrolu.
Až tu zisťujem, kde sú všetci pasažieri, nasáčkovaní v odletovej hale. Letisko už od svojho vzniku zdieľa priestor s rovnomennou leteckou základňou, ktorá tu má dokonca vlastnú dráhu 18L/36R, ktorá je paralelná s tou, ktorú využívajú civilné stroje. Aj kvôli tomu je priestor dráh zakázané fotiť, čo si však všimnem až po tom, ako jednu snímku vyhotovím. A mazať ju ma nikto požiadať nepríde.
Vzhľadom nato, že v krátkom časovom slede tu bude odlietať niekoľko letov po sebe, sú takmer všetky lavičky plne obsadené, tak si teda vyhodíme z kopýtka a v kaviarni si doprajeme poriadne americano, pri ktorom ako bonus môžeme posedieť na pohodlných kreslách a dobiť si telefóny. Asi som už fakt natrvalo poškodený bratislavským gastro sektorom, ale nato, že sme na letisku mi tých v prepočte 3,40€ za 3 deci kávy ani nepríde veľa. Dobre ma krásavica na Dunaji vycvičila, len čo je pravda.
Boarding začína na minútu presne o 19:05 a o 6 minút neskôr už pohodlne sedíme v 21 ročnom A321-200 so starými poctivými kreslami a hajzlíkmi v strede. Dúfam, že ich nebudem potrebovať. Let je krátky, prebehne bez problémov, nemám k nemu čo dodať.
Po pristaní už majú veci celkom rýchly spád, že sa ani nestačím zamyslieť nad tým, že náš výlet už vlastne definitívne skončil a až do zajtrajšieho odletu to bude už len čistá logistika. V Soule sme pristáli na “starom” letisku Gimpo, ktoré svoje prvenstvo stratilo v roku 2001. Domov letíme z Incheonu zajtra už o 10:40 ráno, nemá teda už žiaden zmysel čokoľvek riešiť, len sa presunúť na posledné ubytko, ktoré som vybral čo najbližšie k letisku. Na bagáž netreba čakať dlho a stanicu metra tak dosahujeme už 15 minút pred deviatou.
Intervaly takto večer sú už však o niečo redšie, tak nám to na poslednú zastávku pred letiskom Unseo trvá takmer hodinu. V minimarkete ešte nakúpime večeru – Janka si do tašky šupne instantnú polievku a ja si vystačím s keksíkom. Netreba ešte pokúšať. Ľudoprázdnymi ulicami, ktoré v dobe môjho narodenia ešte neexistovali ani len v hlavách kórejských inžinierov sa prejdeme ľahko cez pol kilometra k nášmu poslednému kórejskému útočisku – Shine Residence.
Tomuto extrémne čistému a výborne zariadenému apartmánu fakt nie je čo vytknúť. Nie často sa mi stáva, že ma pri nejakom ubytku zamrzí, že v ňom nemôžem stráviť dlhší čas, ale tu sa ma tento pocit opäť zmocnil. No ak okolnosti a Hanzel dajú, snáď sa do Kórei ešte niekedy vrátim. Po vytúženej horúcej sprche padáme do perín a budík nastavujeme na nepríjemných 6:00. Dobrú noc.