8.8.2024
Po výdatnom osemhodinovom spánku sa budíme do pekného slnečného rána. Na raňajky dnes dostávam vajcia na spôsob volského oka, ale už počas konzumácie som mysľou mimo.
Tento roadtrip totiž nemá presne vytýčenú trasu, tá je značne fluidná a viac menej sa rozhodujem v dané ráno, kam nás kolesá zavedú. Tento proces väčšinou nemá dlhé trvanie, lebo v hlave samozrejme nejakú tú všeobecnú trasu, ktorú by som rád absolvoval, mám, ale dnes mám obzvlášť veľký problém rozhodnúť sa o mieste nocľahu. Nakoniec po hodine úpenlivého rozmýšľania a Jankinho latentného nátlaku, že by si želala oddychový deň (kedy sa naozaj nerobí nič, len chilluje pri mori) mám jasno. Riga definitívne vypadáva z programu dňa, jednak som ju navštívil už niekoľkokrát a naposledy pár mesiacov dozadu, a zároveň by to bola značná strata času.
spoločenská miestnosť
Plán je teda nasledovný: pobaliť veci, vyraziť a čo najrýchlejšie sa presunúť do kempu Jūrasdzeņi, ktorý som vybral ako miesto ideálne na strávenie dnešného poobedia. Ten sa nachádza nad Rigou, presne na pol ceste medzi hlavným mestom Lotyšska a estónskou hranicou. V reči čísel 300 kilometrov a ľahko cez 4 hodiny nonstop jazdy podľa Google maps. Teraz máme už 10 preč, no najvyšší čas vyraziť. Rýchlo teda poumývať riad, vyplatiť kemp a o 40 minút neskôr už mierne zadymím spolukemperom pri štartovaní popod nos.
sprchy
suché WC
Mercedes-Benz TN
Tých prvých približne 220 kilometrov na okraj Rigy je relatívne pohodových. Ceste je nudná ale inak sa nie je na čo sťažovať. Áut nie je veľa a dokonca si aj pripomeniem niektoré tie záchytné body z roadtripu spred štyroch rokov, ako apartmán v Skrunde, okolo ktorého prechádzame po hodiny jazdy, či železný most ponad rieku Lielupe.
apartmán v Skrunde
Horšie to začne byť na obchvate Rigy, kde sa premávka výrazne zahusťuje a kulminuje to potom na vnútornom mestskom obchvate A10, kde sa kvôli rôznym rozkopávkam tvoria zápchy. Premávkou sa našťastie prepletieme bez výraznejšej časovej ujmy a o pár minút už “ostrovným mostom” z konca 70tych rokov prekračujeme rieku Daugava, čo nám na pár sekúnd otvára výhľad na mesto.
Rīgas radio un televīzijas tornis
Po takmer presne troch hodinách neprerušovanej jazdy dosahujeme Lidl, ktorý svojou polohou hneď na obchvate priam láka k návšteve. Teda nie že by sme tam nepotrebovali ísť a nechali sa zlákať pútačom v žiarivých rumunských farbách, práve naopak. Treba vybaviť poživeň na neskorý obed, večeru a zajtrajšie raňajky.
Dvadsať minút v obchode stačí nato, aby sme mali všetko potrebné a až pri výjazde zo supermarketu zisťujem, že s tou polohou to až také dokonalé nie je. Semafor doľava naspäť na obchvat tu absentuje, neostáva nám teda nič iné, ako hlbšie penetrovať štvrť Pļavnieki, ktorá sa stala súčasťou Rigy až v roku 1974. Po stáročia bolo toto územie využívané ako poľnohospodárska pôda a aj samotný názov štvrte je odvodený z lotyšského slova „pļava“, čo znamená lúka. Nadvláda sovietov so sebou na konci 70tych rokov okrem mnohého iného priniesla aj projekt novej štvrte pre 60 000 ľudí a výstavba sa dala do pohybu hneď na začiatku novej dekády.
Pļavnieki pozostávajú z piatich mikroštvrtí s dnes približne 50 000 obyvateľmi pozdĺž ulice Andrejsa Saharova (predtým Felixa Dzeržinského), ktorú v strede kolmo pretína ďalšia dopravná tepna – ulica Augusta Deglava. Väčšinu budov tvoria 9 poschodové paneláky, no nájdu sa tu aj 18 či 19 poschodové kúsky. Spoza volantu to na prvý pohľad vyzerá ako akékoľvek post sovietske mesto a nebyť modrého prúžku na evidenčných číslach vozidiel, človek by absolútne nehádal, že sa nachádza v Schengenskom priestore.
toto by mohla byt kľudne Voronež
To už sa pomaly napájame na štátnu cestu A1, ktorá je zároveň hlavnou spojnicou Lotyšska a Estónska a je to teda poznať. Všetka tá pohodička, slabá premávka a dedinský ráz ciest, po ktorých som sa posledné dni pohyboval je razom preč a šinieme si to po vozovke preplnenej autami a kamiónmi, kde sa divoko predbieha bez blinkrov a vždy dobrzďuje na početné radary.
posledné pokojné chvíle pred nájazdom na A1
Na tento živý organizmus sa však dá celkom rýchlo adaptovať a vyčleňujeme sa z neho po necelej hodine jazdy odbočením na vedľajšiu cestu, kde asfalt opäť veľmi rýchlo končí. Tu po 6 kilometroch kodrmácania sa po šotoline a veľmi peknej lesnej cestičke zisťujem, že som sa v navigácii preklikol a namiesto kempu som ako cieľa zadal mierne upscale hotelík, kde všetci zazerajú, čo za retardov na starej rárohe im sem prišlo.
nič moc
to už je lepšie
Tento navigačný lapsus veľmi rýchlo naprávam a do mapy zadávam tentokrát korektný cieľ, kam sme z hlavnej mali odbočiť a jeden zjazd skôr. Vracať sa na hlavnú cestu už nemá zmysel a tých 8 kilometrov naspäť na juh zvládnem aj po lesnej ceste. Tá nás odmení sem tam aj pohľadom na more a dokonca aj jednou srnkou. Presne o štvrtej dosahujeme recepciu, kde je už na prvý pohľad jasné, že Jūrasdzeņi je už taký ten pravý kemp európskeho typu so všetkým čo k tomu patrí s anglicky hovoriacim personálom, závorami s kamerovým systémom snímajúcim EČV, wifi, splachovacími záchodmi a samostatnou budovou s práčovňou a sprchami. Kemp je rozlohou ešte väčší ako ten včerajší a čo kvitujem je voľný výber miest. Jedno je dokonca voľné aj v prvom rade s výhľadom na more, je však rovno pri vstupe na pláž a navyše elektrická prípojka je mimo rozsahu môjho 10 metrového kábla. Vyberáme si tak miesto rovno oproti v druhom rade, ktoré je okrem výhľadu vo všetkom ostatnom lepšie, tak nie je o čom.
O pol piatej sme už kompletne vybalení a pripravení stráviť zvyšok dňa na pláži, čo sa reálne aj ťažko popisuje, nechám teda hovoriť obrázky:
relax
netreba sa báť
chaluhy sú len pri brehu
starec a more
obsraté
baltické menu
kúsok stredomoria
rozjímanie
zlatá hodinka
Mercedes-Benz T2
veľkorysé
ale toto je najväčší disgrace
aj keď celkom pekné
dobrú noc