24.4.2024
Do hajan sme išli neskoro, takže budík sa o pol ôsmej môže snažiť koľko chce, nie sme schopní podriadiť sa jeho príkazom. Vonku navyše prší, čo na motivácii vstať tiež nepridáva. Dáme sprchu, poumývame vlasy a potom, že teda ešte na chvíľu si ľahneme. Dopadne to presne tak, ako sa dalo čakať, zase nás zlomí. Do zamračených ulíc sa tak dostávame až okolo jedenástej, ale hneď sa aj skrývame v útrobách metra. Z modrej veľmi rýchlo prestupujeme na zelenú linku a o osem zastávok neskôr vystupujeme na Gangbyeon, vedľa ktorej sa nachádza Techno Mart.
Internetové pramene uvádzajú, že tento mall je doslova nabitý high-tech elektronikou, kde kúpite všetko od SD karty, cez mobily, počítače a foťáky až po High-end zosilovače a receivre. Počet obchodov, ktoré sa v jeho vnútri nachádzajú, kulminuje medzi 1000 až 2000 podľa toho, kde si o tom čítam a veľmi rýchlo zistíme prečo. Kto by čakal nejaký japonský zážitok ako Yodobashi Camera bude veľmi, veľmi, opakujem VEĽMI sklamaný. Už priestory na mínus prvom poschodí, kde to vyzerá ako moje ranné spomienky na Prior na Kamennom námestí na sklonku jeho životnosti, napovedajú veľa.
Priestor zaplnený snáď z 20% obchodmi s oblečením pochybnej kvality veľké očakávania nenastavuje. Ale nenechajme sa odradiť, na pláne lokalizujeme poschodia s elektronikou a necháme sa vyviesť na tretie, kde začína oddelenie “Domestic Electric Goods”. Prázdne priestory bez života, kde si milovníci Liminal Spaces určite prídu na svoje pripomínajú skôr symbol úpadku, ktorý čaká v dohľadnej dobe definitívne zatvorenie, než na miesto, kde by som sa vybral na nákup elektroniky. Poschodie s mobilmi a počítačmi trochu napráva dojem, ale je to teda veľmi zvláštne miesto a absencia takmer akýchkoľvek zákazníkov tomu dáva tú správnu trpkú pachuť.
Cez poschodia s nábytkom, ktorému dominujú hlavne postele sa dostávame na prízemie, kde sú nejaké butiky a drogéria a aspoň tu to trochu žije. Spravíme si kolečko, ale nič nás tu nezaujme, tak sa bez straty wonu vytratíme von.
Vezmeme metro na druhú stranu rieky a hneď aj vystupujeme. Od pouličného predavača zadelíme pečené gaštany, ktoré zjeme pod prísnym pohľadom druhého najväčšieho apartmánového komplexu Parkrio, ktorý na prvý pohľad vyzerá značne dystopicky. Ale nenechajme sa odradiť prvým dojmom, ku ktorému určite neprispieva aj úplná absencia slnka, ktorá len dotvára šedivý pracovný deň.
Ešte skôr, ako sa necháme obkolesiť masívnou železobetónovou džungľou, len prejdeme cez cestu a otvárame dvere do bývalého skladu, kde sa v súčasnosti nachádza jeden z najväčších, ak nie najväčší antikvariát v Soule. Samozrejme, ak chcete dnes predávať knihy, môžete, ale ak z toho chcete vytvoriť nejaký vyšší zážitok a prilákať tam aj ľudí, ktorí vlastne knihy nečítajú, ale aj tak tam prídu, to najjednoduchšie, čo môžete spraviť, je upraviť priestor na taký, ktorý bude vytŕčať z radu. Krásne súvetie. TL;DR ak máte zaujímavý obchod, príde tam viac zákazníkov, to je celé, čo som chcel povedať. No a tu dali hlavy dokopy a regále zhotovili tak, aby vytvárali niečo ako knižný tunel. Či sa im to podarilo? Podľa mňa áno, inak by som o tom nevedel a vlastne tu ani nebol. Aj keď teda zo mňa žiaden priamy zisk nemajú, už len to, že o tom teraz píšem, je tiež vlastne istá forma benefitu. Aspoň tomu chcem veriť. Pohľad na Lotte Tower, ktorá je cieľom na tejto prechádzke, ma však donúti posúriť Janku a onedlho už nechávame knižky za sebou.
V kaviarni kopneme poriadne americano a s prílevom energie vchádzame popod masívne 36 podlažné bytovky. Pokým z diaľky vyzerá Parkrio nevľúdne až odpudivo, takto osobne je tomu presne naopak. Prostredie okolo vežiakov je upravené, bez áut a hlavne plné zelene. Fakt to tu vyzerá až prekvapivo dobre. Jeden by povedal, že je to králikáreň, ale nie sú to len byty, je tu aj plná občianska vybavenosť, jednoducho tak, ako to má byť. A mali teda aj šťastie na timing, dokončili to tu po troch rokov výstavby v 2008, len tesne predtým ako finančná kríza na pár rokov ukľudnila developerské projekty pomaly na celej zemeguli.
No a komu by nestačili tie parky medzi domami, tak hneď vedľa je Olympijský park. K nemu sa takmer nedostaneme, keď na prechode pred nami zaflekuje auto nejakého zabedneného trubiroha, ktorý tomu nasadí korunu tým, že o 10 sekúnd neskôr zas nepustí sanitku, ktorá na neho zozadu trúbi. To nevymyslíš.
To, že boli v Soule v roku 1988 letné olympijské hry patrí k všeobecnému prehľadu a preto to nebudem ďalej rozoberať. Park bol teda logicky vybudovaný pri tejto príležitosti a dodnes sa v ňom nachádza niekoľko športovísk, ktoré sú stále využívané. Nie ako tie v Aténach. Najikonickejšia stavba sa však nachádza priamo pri vstupe – tou je bez pochýb Brána svetového mieru, kde si hneď zadelím fotečku.
Postavená bola medzi decembrom 1986 a augustom 1988 na oslavu motta olympijských hier (mier a harmónia) a tiež ako symbol schopnosti kórejského ľudu. Na štruktúre, ktorá má pripomínať krídla sú nástenné maľby znázorňujúce fénixa, korytnačku, tigra a draka (duchovia, ktorí strážia bránu) stúpajúcich k nebu, čo má predstavovať silu Kórejcov a ich slobodu. V strede brány je večný plameň a deklarácia mieru vyzývajúca na svetovú harmóniu a šťastie pre všetkých občanov sveta. Dnes žiaľ stále aktuálne. Svojou troškou k svetovému šťastiu prispejeme tým, že platobnú kartu, ktorá tu niekomu vypadla si nenecháme, ale odovzdám ju strážnikovi. Ten v momente zamkne búdku, oblečie si bundu a trieli na bicykli niekam ju odniesť. Stretávame ho o pár minút neskôr na ceste naspäť, kedy mi poďakuje a povie, že ju bol odniesť na informácie. Milé. Samotné športoviská obchádzať nejdeme, jednak sa nachádzajú na druhom konci parku a zvonku by sme z nich aj tak nič nemali.
Namiesto toho sa Lotte Tower opäť postavíme čelom a začínam skenovať mapu, lebo aj obedovať by už bolo vhodné. Nakoniec teda, že vyberieme niečo cestou, aj keď na mape som už lokalizoval môjho osobného favorita. Kórejská reštaurácia 경복궁 방이점 nás však vystraší príliš nóbl pôsobiacim vstupom. Radšej sa tak sťahujeme do bočných ulíc, kde je na výber neúrekom, od tých s letargicky pôsobiacimi obyvateľmi mora v akváriách až po reštaurácie s naozaj pekným, až zenovo pôsobiacim interiérom.
Náš výber je nakoniec úplne náhodný a skončíme v potemnelej, ale hodnotne pôsobiacej reštaurácii, kde sa všetko objednávanie vykonáva skrz tablety na stole. Konečne nejaký závan hi-techu. Jedál sú na výber desiatky, ale drvivú väčšinu odfiltruje Jankina intolerancia k mliečnej bielkovine. To nás v konečnom dôsledku privádza k dvom finalistom. Chobotnicu sme jedli včera, tak teda že dáme kalamára. Tu robím začiatočnícku chybu a v závane hladu odignorujem, že namiesto Boiled Squid som objednal Fire Squid. Veď kórejské sáčkové polievky s troma plamienkami som už jedol, horšie to snáď už nebude nie.
Omyl. To, čo nasleduje po vložení prvého sústa do úst by som popísal doslova ako peklo na zemi. Nikdy vo svojom doterajšom živote som nejedol nič pikantnejšie a že toho už bolo. Toto je už naozaj na takom leveli, že sa mi chce fyzicky aj mentálne plakať. Jediné na čo sa zmôžeme je to, že mäso sa snažíme zbaviť maximálneho množstva omáčky v ktorej sa varilo a potom každé sústo zajesť dostatočným množstvom ryže a zapiť kolou. Inak to jednoducho nejde. So slzami v očiach to nakoniec nejak doklepeme a zaprisahávame sa byť nabudúce obozretnejší.
fire in the hole
Po pár sto metroch sa naše ústa pomaly dostávajú naspäť do zabehnutých koľají, akurát ako prichádzame pod Lotte Tower. So svojimi 555 metrami je v súčasnosti šiestou najvyššou na svete a príprava na jej výstavbu trvala dlhých 13 rokov. Absencia vyhliadky by v takejto stavbe bola ak nie zločin proti ľudskosti, tak proti turistom minimálne. Vyhliadka Seoul Sky okupuje dokonca vrchných sedem poschodí a jej hlavným ťahákom je určite “Sky Bridge Tour”, most spájajúci dva paralelné vrchole vežiaka vo výške 541 metrov – čo je ekvivalent výšky One World Trade Centra v New Yorku, najvyššej stavby USA. Šach mat Amerika.
Neznalí kde je vlastne vchod, najprv zablúdime do veľmi pekne presvetleného foyera, odkiaľ nás ponavigujú správnym smerom k pokladni. Tá sa nachádza v Lotte Malle, ktorý je k vežiaku nalepený, a bez ktorého to už v dnešnej dobe snáď pri žiadnom projekte nejde. V každom prípade aj tu zapnem svoju starnúcu šedú kôru a použijem rovnaký trik ako včera. Tento prezieravý ťah nám zníži cenu lístka z 31 na 21 tisíc wonov a spokojne sa môžeme presunúť do výťahu. Tie dodal americký OTIS a za tých 60 sekúnd, ktoré tieto rýchlovýťahy potrebujú mi trikrát zaľahne v ušiach. Šialené technológie.
Z výťahu vystupujeme do malej miestnosti s obrovským plátnom, kde nám púšťajú nejakú efektnú animáciu. Z toho som najprv rozmrzený a sám seba pristihnem ako si šomrem popod nos, že zas nás majú potrebu usmerňovať ako školákov a nech mi dajú pokoj a pustia ma na vyhliadku, neprišiel som sem pozerať videá. Celé to však trvá len asi minútu a v momente ako video skončí sa celé plátno v strede horizontálne roztvorí a pred nami sa objaví obrovské panoramatické sklo. Musím uznať, že veľmi efektný úvod. Všetky námietky beriem späť.
Malá rada pre ostatných – ak si chcete užiť výhľad na rieku Han a centrálny Soul, je lepšie sem prísť doobeda, kedy slnko svieti spoza chrbta. Teraz je tomu presne naopak a výhľad na tú najzaujímavejšiu časť mesta halí opar s protisvetlom. To je asi jediné mínus, ktoré to tu momentálne má a vlastne to je skôr moja slabá príprava. Dva vonkajšie balóny sú príjemným spestrením, ale hlavným ťahákom bez ďalších príplatkov je určite presklená podlaha Sky Deck. Síce nie každému je príjemné stáť na tabuli skla v takmer pol kilometrovej výške, ale ak chcete presunúť peniažky z vreciek ľudí do tých svojich, treba im dať niečo viac ako len pohľad z okna.
Keby niekoho zaujímal ten Sky Bridge, tak samozrejme sa to platí navyše. Stojí to 120 000 wonov na osobu a v cene je prechod z jednej strany na druhú a dve fotky. Myslím, že prežijeme aj bez toho. Každopádne tých sedem poschodí je tu inak fakt poznať, ľudia sa roztrúsia a ani chvíľu som nemal pocit nejakej preplnenosti. Za tých cca 15€ je to naozaj dobrá hodnota za peniaze, myslím, že za všetko hovorí to, že sme tu strávili hodinu a pol. A to zrovna Soul nejaké vizuálne podmanivé mesto z výšky, povedzme si pravdu, nie je.
Späť v Lotte Mall sme krátko pred siedmou. Okrem obchodov sa tu skrýva ešte aj akvárium, ale čo tak čítam, tak vraj to v Busane je lepšie a dve akvária zase vidieť nepotrebujeme, tak budem veriť komentárom na internete. Hej a tiež je tu zábavný park, ale to už ide úplne mimo mňa.
Čo sa však nachádza neďaleko je štvrť Gangnam, ktorú netreba zvlášť predstavovať. Minimálne posledných 11 rokov. Samotný Gangnam je obrovský, rozkladá sa na 120 kilometroch štvorcových a nie každý sa úplne zhoduje na tom, čo je jeho centrom. Najčastejšie sa spomína Tehran-ro, tri a pol kilometra dlhý bulvár, na ktorom sídli niekoľko technologických firiem, vďaka ktorým si získal prezývku “Tehran valley”. To opakujú po Silicon valley, keby to niekomu nedoplo. Zaujímavejšie však je, odkiaľ sa v Kórei zobrala ulica pomenovaná po hlavnom meste Iránu? Tento nápad skrsol v hlavách úradníkov metropolitnej vlády presne 27. júna 1977, kedy na návštevu zavítal primátor Teheránu Gholamreza Nikpey. Ako akt prehnanej kórejskej úctivosti tak premenovali vtedy viac-menej bezvýznamnú ulicu Samneungno na Tehran-ro. Kto by bol tušil, že sa z nej stane taká prestížna adresa. Iránci samozrejme neostali nič dlžní a aj v Teheráne sa nachádza Seoul Street (خیابان سئول).
Metrom sa odvezieme tri zastávky na Samseong, čo je de facto východný začiatok, resp. koniec Tehran-ro. Posledné dotyky mäkkého kórejského slnka už nestíhame, namiesto toho nás na povrchu víta rozkopaná križovatka a ružovkastá obloha. No ale aby som sa vrátil k tým centrám Gangnamu, okrem tejto ulice sa spomína aj Cheongdam-dong či Apgujeong-ro a keďže tieto dve štvrte nie sú až tak ďaleko od seba, volím spojnicu medzi nimi ako prechádzku po Gangname.
Ešte predtým však máme na programe kníhkupectvo instafotogenické “Starfield Library” nachádzajúce sa hneď tu vedľa, v podstate stačí prejsť jeden blok, zabočiť za roh a tam by to malo byť. Počas tejto pol kilometrovej prechádzky si uvedomujem, že tu asi prvýkrát v Soule pociťujem ten naozajstný veľkomestský feeling. Pripisujem to pretlaku výškových budov a tomu, že to tu celé pôsobí tak nejak viac upscale, ako kdekoľvek inde v meste, kam sme mali zatiaľ možnosť vkročiť.
Cestou ku knižkám sa ozve mierny hlad, a aj keď to robím nerád, dáme si veľmi rýchly pitstop v McDonalde. Aspoň teda že vyskúšam nejakú lokálnu variantu. Bulgogi burger je však sklamanie.
Kníhkupectvo je už doslova cez cestu a je to tak trochu tricky pochopiť, kde sa vlastne nachádza. Jeden z vchodov (ten, cez ktorý ideme my) sa nachádza v budove City Air Terminal, čo je budova, kde až do roku 2023 fungoval letiskový in-town checkin. Už nefunguje, korona zrušila. Z biznisu tak zostali už iba autobusové linky na letiská. Táto budova je plynule spojená s COEX (Convention & Exhibition Center), ktorého súčasťou je zase COEX Mall a v ňom sa nachádza to kníhkupectvo, kde mierime. No a čím je teda také unikátne? Vo svojej podstate ničím, len pekne nadizajnovanými a nasvietenými štyrmi regálmi s knihami, ktoré vyrastajú od podlahy až po presklenú strechu na prvom poschodí. Okrem toho sa tu konajú rôzne literárne akcie a prednášky, koniec koncov aj práve teraz v tejto chvíli tu reční Kim Eun Ryoung niečo o lifestyle. No interest.
Kým si Janka pofotí čo potrebuje, ja sa zatiaľ odpravím do obchodu Pan Am, kde majú veľmi pekné veci s veľmi nepeknými cenami. Odchádzam smutný.
celkom pekné
Kilometer do Cheongdam-dong si skrátime jazdou autobusom, ale ani po dosiahnutí jednej z hlavných zón Gangnamu sa tu vlastne nič nedeje. Áno, nárast kadencie drahých áut a butikov je markantný, ale o nejakom živote sa tu veľmi hovoriť nedá. Teda okrem mladomanželského páru, ktorý sa dáva fotiť počas krátkej zelenej na prechode, je tu chodcov úplne minimum.
Nenechávam sa ale odradiť a zaujmeme smer západ, že sa teda prejdeme do Apgujeong-ro a hádam sa to zlepší. Nezlepší a o ďalší kilometer neskôr radšej hlavný ťah Dosan-daero opúšťame s vidinou, že zapadnuté uličky budú zaujímavejšie.
To je čiastočne pravda, zrazu sa vyroja podniky a reštaurácie, ale celé to má stále taký komorný, občas až nechutne opulentný charakter. O nejakej živelnosti Myeongdongu sa nedá hovoriť ani v mikroskopických náznakoch. Nehovorím, že to tu je zlé alebo nudné, len som čakal niečo iné a najhoršie na tom je, že vlastne ani neviem čo.
Meno Gangnam však má okolo seba taký hype, že nejak podvedome čakáte nejaké šialené výjavy ako v tom povestnom klipe a namiesto toho dostanete, polo ospalé ulice s odparkovanými autami občas až astronomických cenoviek.
Je dobré aj v takejto štvrti vidieť tradičný lacný minimarket, kde si chcem spraviť chuť otestovaním zmrzliny Kozel. Musím sa priznať, naozaj som čakal zmrzlinu s príchuťou piva. To som nedostal, namiesto toho to chutí po škorici. Sklamanie je evidentné a dáva definitívnu bodku za programom dnešného dňa.
S cornettkom v ruke sa prázdnymi uličkami postupne prepracovávame k stanici metra Abgujeong. Tu nasadáme na prvú súpravu a po polhodine jazdy sme opäť v Myeongdongu, kde to žije, ako keby nebolo zajtra.
Pidiburgre z McDonaldu už odplavilo do zabudnutia, tak si ešte spravíme chuť streetfoodom. Krevety v kokosovom ceste a Japchae sú presne to, čo takto na večer dobre padne. S jedlom rastie chuť a my sa tak necháme predsa len trochu vtiahnuť do víru tejto štvrte, ktorá evidentne nikdy nespí.
Po krátkom shoppingu podarunkov domov, je ale naozaj najvyšší čas postupne sa prepracovať na izbu, kam sa dostávame hodinu pred polnocou.
