Južná Kórea 2024

Deň 3 – od N Seoul Tower, cez trh Namdaemun a paláce dynastie Joseon až do Bukchon Hanok

23.4.2024

Budík o siedmej sa u Janky s veľkým pochopením nestretol. Nábeh do dňa má tak veľmi ležérne tempo a do víru ulíc veľkomesta sa dostávame až o pol desiatej. Stále celkom solídny čas vzhľadom nato, že je to ako vstávať u nás o polnoci. Biorytmus naruby. A to nás ešte nezdržiavajú hotelové raňajky, za ktoré si v Sejongu pýtajú 15 odtrhnutých eur od reality na hlavu. Nečudo, že v tej jedálni nikoho niet. Našťastie 7 Eleven nie je nikdy ďaleko a to myslím doslova. V okruhu 200 metrov od hotela sú rovno tri a to sú len tie, o ktorých viem. V každom prípade zavítame hneď do toho najbližšieho a raňajky vybavíme trojuholníkom ryže a.k.a Gimbapom. Čili paprička na obale neklamala a s poriadne vyštípanými ústami sa vyberáme zložiť reparát včerajšieho večera.

To znamená zopakovať si rovnakú trasu smerom k lanovke na N Soul Tower, kde na rozdiel od včerajšieho večera absolútne nikto nie je. Rovno tak beriem dva spiatočné a upaľujeme o dve poschodia vyššie natlačiť sa ako poslední dvaja pasažieri do práve odchádzajúcej kabínky.

Už samotná jazda ponúka scénické výhľady na časť Soulu, ale zbytočne plytvať miestom na pamäťovej karte na fotky spoza skla. Zábery z lanoviek majú väčšinou ten problém, že ak aj nie je plexisklo staré alebo zamastené, tak má vždy nejaký tint. A to ešte nehovorím o odleskoch, ktoré to celé kazia. Z týchto úvah ma vytrhne príchod na vrchnú stanicu, kde sa naši spolu pasažieri veľmi rýchlo rozpŕchnu smerom k veži, tak si chvíľu počkáme, nech po schodoch nejdeme ako jednoliate stádo. Na ich konci sa rozprestiera park nesúc meno po kopci, teda Namsan a už spomínaná veža. Ešte skôr ako sa k nej priblížime však nemôžeme neprejsť okolo plota, ktorý je doslova a do písmena obsypaný zámkami s rôznymi odkazmi a iniciálami, ktoré ma nebaví čítať.

Radšej sa presunieme na vyhliadku na severnú časť Soulu o pár metrov ďalej, ktorá má logickú výhodu v tom, že tu nikdy nesvieti slnko do očí. Na prvú to na nejaký dych berúci pohľad nevyzerá, ale to je skôr spôsobené hlavne tým, že skyline Soulu je niekde úplne inde. Je odtiaľto však vidieť najvyšší vrch mesta Inwangsan, ktorý je práve tým miestom, kam sa na tie najlepšie výhľady chodí. Ten máme v pláne buď zajtra alebo vo štvrtok, ale podľa počasia to vyzerá skôr na ten štvrtok.

No ale kvôli parku sme sem neprišli, hlavným ťahákom je samotná 236 metrov vysoká veža dokončená po iba dvoch rokoch výstavby v roku 1971. Verejnosť si však na vniknutie do jej útrob musela počkať takmer celú dekádu a tým pravým symbolom mesta sa tak stala až na prahu rokov osemdesiatych. Lístok stojí nepríjemných 21000 wonov (15€), ale keď človek nie je lenivý môže stáť iba polovicu. Ako? Vysvetlím. Stačí na Google mape pozrieť, či sa lístok nedá kúpiť online, čo zaberie tak 20 až 30 sekúnd života a ušetrí v tomto prípade presne 50% ceny. Nákup cez Trip.com je hotový instantne a QR kódy mám v maily do ďalšej pol minúty. Tie potom iba stačí oskenovať v automate hneď pri pokladniach a 15 euro je doma. Pif Paf.

šikovne a lacno

Výťahom sa expresne rýchlo vyvezieme hore, kde na nás čaká ničím nerušený 360 stupňový výhľad na celé mesto. A dokonca aj okná sú čisté, to sa počíta. Veľmi ťažko sa opisuje výhľad, asi to ani nemá zmysel, v tomto prípade viac ako kedykoľvek inokedy platí “lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť”. V tomto prípade čítať.

Čo však za písomnú zmienku stojí, a čo je podľa mňa naozajstným ťahákom tejto veže, sú paradoxne záchody. V živote som nevidel pisoáry s lepším výhľadom. Našťastie mám aj informáciu, ako to vyzerá na dámskych, kde je to dotiahnuté do absolútnej dokonalosti. “Presedieť na hajzli celý deň” na takomto mieste hneď dostáva úplne iný rozmer.

dobre

Všehovšudy tu strávime asi pol hodinu, čo je podľa môjho názoru taký ideálny čas, počas ktorého to človek stihne navnímať. O pár minút neskôr sa po vrátení k stanici lanovky a jazde dole opäť ocitáme na schodoch do mesta, kde zase skryte opovrhnem ľuďmi stojacimi v rade na funikulár. Trh Namdaemun je rovnako ako včera logisticky aj dnes logicky ďalšou našou zastávkou.

Cestou ešte v kaviarni kopneme poriadne trojdecové americano na terase a rovno podojím aj bankomat. Wise karta sa totiž včera z bezpečnostných dôvodov zablokovala a na jej odblokovanie ju potrebujem buď použiť v termináli s PIN padom (čo je tu celkom rarita) alebo použiť bankomat. S opätovným prístupom k peniažkom a kofeínom v krvi prechádzame cestu a ponárame sa do spleti uličiek trhu, kde to teraz žije tak, ako sa na takéto miesto patrí. Tým myslím, že je tu pekne živo, v obchodoch sa dá kúpiť všetko od špendlíka, cez ponožku a digestor až po nábytok. Ale žiadny pushing, to sa mi páči, také Turecko je pre mňa mentálne peklo.

Ako som spomínal pri včerajšej neúspešnej vizite, história tohto trhu siaha ďaleko do minulosti, konkrétne teda do roku 1414. Keď sa pozrieme, čo viac nám o ňom prezradí Wikipédia, tak je to napríklad to, že trh bol tak po stáročia obmedzený na prevažne kórejských zákazníkov a obchodníkov kvôli sérii invázií medzi koncom 16. a polovicou 17. storočia. To sa začalo drasticky meniť keď Japonské impérium násilne otvorilo Kóreu v japonsko-kórejskej zmluve z roku 1876. Pomer kórejských obchodníkov spadol niekde k 50% a druhú polovicu tvorili etnický Číňania a Japonci. Trh taktiež prežil niekoľko pokusov japonskej koloniálnej vlády o jeho uzavretie, v 20. storočí niekoľko viac či menej náhodných požiarov a dokonca aj Kórejskú vojnu. Ako bájny Fénix však zakaždým vstal z popola a bol takmer od nuly vždy vystavaný do zhruba rovnakej veľkosti a stavu, v akom predtým fungoval. Funguje teda dodnes a z veľkej časti je v spoločnom vlastníctve skupiny obchodníkov, ktorí v nej pôsobia. Údaje z roku 2016 hovoria o rozlohe 64 tisíc metrov štvorcových, na ktorých sa tlačí cca 5200 obchodov a ľahko cez 9000 pracovníkov. Také malé mesto v meste.

Nakupovať sme však neprišli, tak po pár odbočeniach vľavo a vpravo sa nakoniec prepracujeme na jeho opačný koniec. Namiesto k bráne Namdaemun/Sungnyamun, ktorá zavŕšila náš včerajší sightseeing teraz pokračujeme na sever smerom k palácu Deoksugung. Naschvál nejdeme po jednej z hlavných dopravných tepien, ale vyberáme sa skrz bočné uličky, čo sa v tejto chvíli ukazuje ako výborný nápad.

Jednodsmerka Namdaemun-ro 1-gil, je obsypaná reštauráciami a keďže hodinky ukazujú jednu poobede, je ten správny čas na obed. Z přehršle možností by sa jeden zbláznil, tak si v podstate na náhodu vyberáme Yonghodong Nakji Bukchang. Teda na náhodu, rozhoduje obrázok hot potu s neodolateľnou kombináciou chobotnica/krevety, ktorú aj zaraz objednávame. Na stôl postupne začnú chodiť misky s kimči, riasami, klíčkami a ďalšími tradičnými prílohami a onedlho aj samotná panvica s morskými plodmi a rezancami. Variť by sme si to mali sami, ale ako neskúsené biele tváre sme viac menej obsluhovaní, kedy k nám raz za pár minút príde teta, odkryje pokrievku a pekne všetko pomieša tak, aby bolo dobre. A že teda bolo, priam výborne.

pred

po

dobrú chuť

Takmer k palácu, teda skôr k pokladni, to doklepávame so spokojnými žalúdkami a tu je naša cesta opäť prerušená. Od roku 1996 sa po dôkladnom historickom výskume od popredných historikov začala opäť vykonávať ceremónia výmeny stráží. Tá sa deje 3 krát denne a zhodou náhod sa začína o pár minút, tak teda prečo túto príležitosť nevyužiť a neužiť si trochu toho turistického divadla.

Oficiálne pramene uvádzajú, že na začiatku obradu sa začína výmena stráží plná tradičných hudobných nástrojov a výmena hesla na overenie. Nasleduje osemminútový ceremoniál stráženia, po ňom sedem minútová výmena a nakoniec hliadka, ktorá dokončí ceremoniál. Najviac sa mi však páči vysvetlenie na oficiálnom webe visitkorea.or.kr, teda konkrétne pasáž, v ktorej sa uvádza, že “postup naberie dramatický spád, keď 18 strážcov na šiestich oficiálnych pozíciách bije na bubon a kričí nejaké príkazy.” Aké, to sa už nedozvieme, nevedia to ani tí najpovolanejší.

Popravde som od toho čakal trochu viac, ale tak na spestrenie dňa môže byť. Dojmu veľmi nepridáva aj “záverečné fotenie”, kedy sú všetci účastníci tejto ceremónie k dispozícii verejnosti na spoločné selfies.

No, každopádne po tejto asi kultúrnej vsuvke nám už nič nebráni zakúpiť sociálne 1000 wonové lístky a vstúpiť do komplexu, ktorý kedysi obývali členovia kórejskej kráľovskej rodiny počas monarchie Joseon až do anexie Kórey Japonskom v roku 1910. Na ploche veľkej cca 250 x 170 metrov sa nachádza niekoľko palácov aj nejaká tá záhrada, je to celkom príjemné miesto, kde sa dá uniknúť od ruchu veľkomesta. A kto by tu čakal nejaký pretlak turistov, bude pozitívne prekvapený. Okrem nás dvoch sa tu bielych tvárí dá spočítať na prstoch jednej ruky. Celkovo tu viacmenej takmer nikto nie je a aj keď, tak skôr domáci.

Jednu skupinku najprv odfotím pred jednou z brán a pre zmenu pred palácom zase pózujem ja dvom dámam v preddôchodkovom veku, ktoré sa pri mne vystriedajú na foto do rodinného albumu. O 10 minút vidím ďalšieho nešťastníka nelokálneho výzoru, ako sa striedajú aj pri ňom, zbierajú nás ako Pokémonov. Ešte sa tu chvíľu potúlame, ale keďže tu reálne nie je okrem ochkania nad celkom asketickými chrámami čo robiť, zavelím na ústup a presun k nasledujúcemu bodu programu.

Tým je vďakabohu, alebo žiaľbohu (uvidíme keď tam prídeme), ďalší chrám a rovno ďalší zo zoznamu piatich kráľovských palácov, za ktorými stojí dnes už niekoľkokrát spomínaná dynastia Joseon. Konkrétne k palácu Deoksugung to však bez metra nedáme, preto sa hneď za múrom ponárame do útrob podzemia a aj keď tieto dve destinácie od seba reálne delia iba 3 zastávky, nie je to žiadny rýchly presun. Háčik je samozrejme v prestupe a nekonečne dlhej prechádzke z prvej linky na tú tretiu.

zo života

Na svetlo sveta sa tak dostávame zo stanice Anguk až o nejakú pol hodinu neskôr a prvé čo mi udrie do očí je takmer totálna zmena scenérie. Vysoké budovy a masívnu dopravu striedajú na prvý pohľad až ospalé ulice s nízkou zástavbou a zvýšená koncentrácia turistov. Nečudo, štvrť Bukchon Hanok, ktorá sa na mapy dostala vďaka stále obývanými tradičnými starými domami, je veľmi blízko. Ale nepredbiehajme.

Prioritu má palác, ktorý je samozrejme oplotený a vstup spoplatnený, teda má otváracie hodiny, ktoré “veľkoryso” končia úderom sedemnástej. Ale nie to rozhoduje. Skôr je to o tom, že som rád trochu organizovaný a nechcem po meste behať hore dole hurá systémom, ale zvoliť trasu ktorá má nejaký logický zmysel. Cestou sa chcem v minimarkete osviežiť a skoro omylom kúpim Soju, niekedy sú tie obaly fakt na nerozoznanie od obyčajnej vody.

cukrom sa nešetrilo

To už sme takmer pri bráne, čo je úplne jasné z toho, koľko turistov sa pred nami producíruje v tradičných miestnych hábitoch. Necháme si zájsť chuť a radšej sa odpravím do pokladne kúpiť dva lístky.

Komplex paláca obsahuje aj niečo, čo sa tajomne nazýva “secret garden”. Tam sa kupujú lístky samostatne a je to teda taká pekná záhradka plná zelene s jazierkami a palácmi, jednoducho miesto, ktoré má potešiť oko. Len teda nie tie naše, lebo počet lístkov na tento dotyk s harmóniou prírody v železobetónovej džungli je obmedzený a tie sú na dnes už vypredané. No a keďže vám fotoreport zo záhrady neprinesiem, môžeme sa spoločne pokochať aspoň na tomto linku: https://english.seoul.go.kr/secret-garden-in-changdeokgung-palace/. Nedá sa nič robiť a užiť si len sociálny balíček v komplexe, kde je tých ľudí naozaj o niečo viac ako by mi bolo milé, ale staré porekadlo hovorí “nenadávaj na niečo, čo sám spoluvytváraš”. To som si síce teraz vymyslel, ale hejt si teda pre tentokrát odpustím.

Na rozdiel od paláca Deoksugung (to je ten od ktorého sme prišli), bol palác Changdeokgung (to je ten, kde sme teraz) najobľúbenejším palácom mnohých kráľov dynastie Joseon. Múdri ľudia to vysvetľujú tak, že jedným z dôvodov je skutočnosť, že budovy tohto paláca splývajú s prirodzenou topografiou lokality namiesto toho, aby sa na ňu vnucovali. A keďže pochádza z konca 14. storočia je jasné, že jeho história bude bohatá na rôzne viac či menej príjemné udalosti, ako napríklad, že niekoľkokrát vyhorel.

Popýšiť sa zase môže tým že až do roku 1868 bol miestom kráľovského dvora a sídlom vlády, či tým, že jeho časti naďalej fungovali ako kráľovská rezidencia až do roku 1989. Dnes v areáli paláca zostalo 13 budov a v záhradách 28 pavilónov, ktoré sa rozkladajú na ploche 45 hektárov. A ako to teda zhodnotiť? Celkom pekné. Nech sa na mňa nikto nenahnevá, ale tie kórejské paláce teda naozaj nie sú žiaden vizuálny disneyland, skôr naopak a naozaj začínam mať pocit, že ak ďalší palác už neuvidím, nič sa vlastne nestane.

Sakrálnych stavieb nám na dnes stačilo, a komplex opúšťame bočným východom. Bukchon Hanok je na dosah, reálne stačí prejsť pár bočnými ospalými ulicami a už sme aj na hlavnej. Táto štvrť, ako som už spomínal, sa na turistické mapy dostala tým, že ponúka “nefalšovaný zážitok, ako kedysi žili miestni”. Nie, že by už dnes nežili, ale keď sa im pod domami denne premávajú turisti, asi to už nebude ten život, na aký so zaťatými päsťami alebo rezignáciou teraz spomínajú. Ale jedno pekne po druhom.

Bukchon znamená doslova “severná dedina” a Hanok je zase meno pre ten tradičný kórejský domček. Teraz, keď už vieme význam tohto názvu sa môžeme vynoriť v epicentre tejto štvrte, ktorú tvorí celkom príjemná “hlavná ulica” s obchodmi a kaviarňami. Celý Bukchon Hanok, ktorú kedysi obývali hlavne vysoký vládni úradníci sa skladá z piatich štvrtí, ktorých mená tu nemá význam písať, pointa je tá, že čo túto severnú dedinu preslávilo je jedna jediná ulica. K tej sa však treba najprv dopracovať, čo nie je nič komplikované, prejdeme pár ulicami a o niekoľko minút neskôr sme v cieli.

to je ono

Celé to tu pôvodne malo zmiznúť z povrchu zemského, vďaka finančnej kríze na konci 90tych rokov sa však z demolácie upustilo a namiesto toho sa vláda rozhodla tieto tradičné baráčiky nie iba zachovať, ale urobiť z nich turistický hot spot. A to sa nakoniec aj podarilo. Ešte v roku 2007 to tu navštívilo iba 30 000 ľudí. Za celý rok. Potom sa však štvrť začala objavovať v televíznych programoch, seriáloch a filmoch a o tri roky neskôr sa tento počet zdesaťnásobil. No a keďže to nie sú kulisy, ale ľudia tu stále žijú stalo sa presne to, čo sa dalo čakať, začali pindať.

Po rokoch treníc sa nakoniec dospelo k dohode, že turisti by sa tu “mali” pohybovať len od pondelka do soboty medzi deviatou ráno a piatou poobede. Okrem toho sú tu všade osadené značky, aby sa turisti vyvarovali hlasného rozprávania a toto kontrolujú aj zamestnanci. Aj teraz v tejto chvíli tu chodí stará tetka v oficiálnej žltej veste a každému, kto len trochu hlasnejšie hovorí ukazuje medzinárodne známe gesto, aby sa utíšil. Pri nás ako distingvovaných návštevníkoch sa prirodzene pristaviť nemusí, ale niektorí by si teda od nej zaslúžili aj jemnú facku a nie len prst cez pery.

Reálne nám, alebo teda mne (nech nehovorím za Janku, aj keď sa teda netvárila, že by ešte ostala) stačí akademická štvrťhodinka a posúvame sa ďalej. A to denník Korea JoongAng Daily minulý rok vyhlásil ako #1 turistickú destináciu v celom Soule. No neviem. Dobrou správou je, že všetci sa koncentrujú na tej jednej fotogenickej ulici a ďalej už nikto nie je. Mňa na mape zaujme niečo, čo sa honosne tituluje ako Bukchon Observatory. V skutočnosti je to kaviareň, ktorá ponúka – musím uznať – naozaj pekný výhľad na strechy Hanokov s pekným kontrastom moderných mrakodrapov v pozadí. Po bližšej obhliadke však usudzujem, že to vlastne nie je ani kaviareň. Nachádza sa totiž na treťom poschodí malého obytného domu, vchádza sa tu cez tradičné bytové dvere a fakt to vyzerá, ako keby niekto svoj vlastný byt prerobil na takýto turistický spot. Biznis model funguje tak, že “vstupné” je 3000 na osobu a za to si môžete užiť výhľad ako dlho chcete a dostanete na výber kávu, čaj alebo džús. Berieme džús a z terasy si porobím pár fotiek, škoda len, že to dnešné počasie nie je o niečo slnečnejšie. Sme tu jediní “zákazníci” a keďže majiteľ obýva zvyšný malý kúsok tohto priestoru za závesom, nechceme tu zas nejak dlho oxidovať.

pohľad na juh

pohľad na sever

To mi pripomína jeden byt v Ríme pri letisku Ciampino, kde sme zažili niečo podobné. Majiteľka veľkého štvorizbáku ponúkala na Bookingu izby, čo by sa ešte dalo pochopiť, keby aspoň jednu obývala, ona sa však stiahla do malej predsiene, kde žila za závesom, aby tak maximalizovala svoj zisk. Odtiaľto sme mali pôvodne pokračovať k ďalšiemu palácu z veľkej päťky Gyeongbokgung, ktorý je kilometer na západ, ale naše pomalé tempo vystavuje tomuto svätostánku stopku. Prišli by sme tam akurát na zatváračku a nebudem sa niekam hnať kvôli ďalšej takmer rovnakej pagode. Skip. Čo máme ďalšie na zozname? Cheonggyecheon, revitalizovanú zónu pri potoku, ktorá ponúka mentálny únik od uponáhľaného sveta. Len dva kilometre na juh. I’m in. Z mierneho turistického peklíčka sa sťahujeme ľudoprázdnymi bočnými uličkami, až na hlavnú, kde to opäť srší životom.

Denného svetla nám začína povážlivo ubúdať a mali by sme kopnúť do vrtule, namiesto toho sa však rozhodneme dať si waflu z ryžovej múky plnenú syrom. Zaujímavé.

Ulicu Insadong-il obsypanú obchodmi z oboch strán dosahujeme už za šera a ešte aj začína popŕchať. Tá nás na druhom konci vypľuje pri parku Tapgol, ktorý som si do mapy taktiež zaznačil, ale nič z toho nebude, jeho brány sa na dnes definitívne zavreli pred hodinou a pol. Vynahrádza to pekný obklad na malom námestí cez cestu.

Od potoku nás delí posledný blok, kedy to už chvíľu vyzerá, že budeme naozaj musieť zháňať dáždnik, našťastie to ale stále ostáva pri pár kvapkách. No a čo ten Cheonggyecheon teda? Tento takmer 11 kilometrov dlhý potôčik začína svoju životnú púť v údolí Suseongdong pod kopcom Inwangsan a historicky bol udržiavaný ako súčasť rannej kanalizácie až do polovice 20. storočia. Rýchly hospodársky rast mesta chvíľam oddychu pri žblnkote vody neprial a namiesto toho priniesol trojicu cement-kamenivo-voda a bolo po potoku.

Pekne sa to zalialo betónom a na pilótoch vyrástla vyvýšená diaľnica Cheonggye Expressway. Na začiatku nového milénia sa rozhodlo, že už viac nie je potrebná a začalo sa s jej demoláciou s plánom celú túto oblasť revitalizovať. Tento akt návratu ku koreňom trval iba dva roky a spočiatku sa stretával s veľkou kritikou verejnosti ktorej zrazu táto dopravná tepna chýbala. Človek si však zvykne na všetko a ani teraz tomu nebolo inak. Nakoniec to malo za následok Braessov paradox, kedy sa vlastne doprava v oblasti zlepší, ak sa niektorá z častí cestnej siete vlastne zruší.

To je on – Cheonggyecheon

Zdravotnú prechádzku pri potoku, počas ktorej už na mesto definitívne padla tma končíme pri trhu Gwangjang, ktorý je terminálnym bodom na dnešnej prechádzke severnou časťou Soulu. Vo svojej podstate sa jedná o ďalší tradičný trh (v tomto prípade krytý), akých je v meste niekoľko.

Rečou čísiel 5000 obchodov, 20 tisíc zamestnancov na štyroch hektároch. Samo o sebe nič nehovoriace údaje, ale keď sa to dá do porovnania s trhom Namdaemun, kde sme boli ráno, tak počet obchodov je približne rovnaký, plocha je o tretinu menšia a ľudí tu pracuje dvojnásobok. Keďže sme tu dosť neskoro, tak drvivá väčšina trhu už má po funuse a “ulice” vedia pôsobiť až strašidelne (nie tie na fotkách nižšie).

Všetko sa však mení ako švihnutím čarovným prútikom, ako dorazíme do sekcie so streetfoodom, kde sa treba doslova predierať v dave. Desiatky stánkov, ruch a všetky možné jedlá zlákajú aj nás a onedlho už objednávame. Janka ide na istotu s Bibimbapom a ja dám šancu Naeng Guksu, čo je studená rezancová polievka. Nie je to zlé, ale zisťujem, že polievku naozaj preferujem teplú.

Pohľad na hodinky prezrádza pol ôsmej, to je ešte skoro nato, aby sme sa vrátili na izbu, tak padne rozhodnutie ísť obkuknúť jeden z posledných prežívajúcich red light districtov v meste. Teraz je nato čas, iný deň už byť nemusí, tak netreba váhať. Miernou nevýhodou je, že sa nachádza až na druhej strane rieky Han. Výhodou zase naopak to, že netreba prestupovať. To nás vlastne aj presvedčí.

Tých 10 zastávok na Yeongdeungpo nakoniec odkrojí nezanedbateľnú pol hodinku a skrz prázdnu budovou stanice sa dostávame na vlhké ulice. Aké príhodné.

nakúpené

Total Recall

Samotný red light district je už doslova na skok. Stačí prejsť cez cestu, potom ešte raz cez cestu a zabočiť doľava. Kto by čakal nejakú zapľuvanú nebezpečnú ulicu musím ho sklamať. Jedná sa o ulicu ako každá iná, jediný rozdiel je ten, že tak od jej polovice ju začnú lemovať z oboch strán výklady, z ktorých žiaľ väčšina práve neordinuje. Odhadom je tak on duty možno slabých 20% a dokonca aj bankomat je tu strategicky k dispozícii. Rád by som to nejak zhodnotil, ale nemám to s čím porovnať, ten legendárny amsterdamský som nevidel. Od pása skúsim aj jednu fotku, ale common sense mi hovorí, že toto je oblasť, kde takéto úkony nie sú veľmi vítané, tak nástroj zostáva v brašni. Mobil musí stačiť.

No a teda aby som nechodil okolo horúcej kaše, keby to niekoho zaujímalo, tak pre SEO to aj pekne napíšem: Red Ligh District v Soule sa nachádza na Capital Alley pri Times Square. Je to presne tu: https://maps.app.goo.gl/HG14g93RRDqiijtT8. Ešte by to chcelo nejak pekne zakončiť tento deň. Netreba ani dlho premýšľať ako, pútač na čapované pivko za 3500 v reštaurácii cez cestu to vyriešil za nás. Počas popíjania nás dokonca aj podgurážená skupinka od vedľajšieho stola na tanieriku ponúkne pečeným bravčovým tukom, čo na ich veľké sklamanie Janka neocení, tak ako by si predstavovali. Potom nás už neponúknu ničím 🙁

Prázdne pollitre definitívne pokladáme o desiatej a roztáčame kolobeh návratu domov. Metro, návšteva 7 Eleven na raňajky, GS25 na lacné víno a dvere izby otváram presne 23:45. Spať ideme o pol druhej.