25.5.2024
Aj napriek striedmemu pitiu ma ráno hlava bolí ako po prejdení parným vlakom a hneď je mi jasné prečo. Ja keď nespím pri pootvorenom okne, tak dostávam instantný knockout. Čo sa dá robiť, ráno si tak musím naordinovať medicínu v podobe tabletky záchrany a dlhej horúcej sprchy, ktorá mi substituuje saunu, nech sa z toho alkoholu vypotím čo najviac. Teda ráno, pospíme pekne do deviatej a z izby sa odpravíme v posledný možný čas – hodinu pred poludním. Autobus do Leedsu, odkiaľ letíme domov nám odchádza presne o 50 minút, takže asi toľko aj z Manchesteru dnes uvidím. Vonku je prekvapivo slnečno, čo si tak nejak podvedome s Anglickom nikdy nespájam. Ale poteší.
Naše prvé kroky vedú pod zlaté oblúky, patrilo by sa aspoň niečo zjesť a double cheese je stávka na istotu. Stanica Shudehill je viac-menej za rohom, ale spravíme si aspoň takú malú zachádzku po Market street, jednej z hlavných nákupných ulíc v meste. A je tu príjemná pešia zóna, aj keď teda slnko do ulíc vytiahlo viac ľudí, ako je mi príjemné. Ale aspoň tu v Tescu Express doplníme elektrolyty a za rohom na pobočke pošty rovno kúpim magnetky. Vybavené.
hrdo a národne
Pred Národným futbalovým múzeom to stáčame doprava na Withy Grove, kde sa nachádza tajmi opradená budova Withy Grove Stores. Čas nám však nedovoľuje viac to tu preskúmať, treba stihnúť flixáčik, ktorý už pomaly prichádza na nástupište G. Čínsky autobus s prekvapivo anglickým šoférom prichádza vyklímovaný na 20 stupňov. Ani to mi však nezabráni po nájazde na diaľnicu upadnúť do kómy.
business class
Z tej sa preberám až v Leedsi, kde nás víta typická ostrovná obloha. Aspoň, že neprší. Flixbus v rámci šetrenia nezachádza na autobusovú stanicu ale stojí na Kirkgate street. Ale to takmer ani nestojí za zmienku, keďže vzdialenosť medzi nimi je smiešnych 200 metrov. Popod vežu jedného z najstarších kostolov v meste sa teda presúvame na stanicu uistiť sa, odkiaľ presne nám to na to letisko vlastne odchádza. Plechová búda s deravou strechou evidentne funguje za hranicou svojej kapacity, ale aspoň je tu čisto a bez sociek. Tie sa zgrupujú na trávniku pred stanicou.
FLYER “odlieta” z nástupišťa 13, avšak ten o 3 minúty je zrušený, tak máme pol hodinu k dobru. Tento krátky čas treba využiť, tak sa rozhodujeme pre expresnú prechádzku centrom, nech z toho prestupu vytrieskame čo najviac. Hneď vedľa stanice je klasický mestský trh, niečo ako miletička, kde sa dá kúpiť všetko od strúčiku cesnaku, cez čínske handry až po nábytok. A samozrejme sa dá aj najesť, ale v rámci zdravého rozumu si tieto výdavky odpustíme s vidinou, že sa najeme na letisku v salóniku.
Tu ešte treba spomenúť, že vedľa tejto miestnej miletičky sa nachádza Leeds Kirkgate Market, najväčší krytý trh v Európe, okupujúci budovu z počiatku 20. storočia. Škoda, že nie je viac času.
kamufláž
Ale teda aspoň dovnútra Leeds Corn Exchange nazrieme, aby sa nepovedalo. Túto budovu kukuričnej burzy (miesto kde obchodníci obchodujú s obilím (kukuričná preto, lebo „corn“ v britskej angličtine označuje všetky obilné zrná, ako je pšenica a jačmeň – v Spojených štátoch sa tieto budovy nazývali obilná burza)) dokončili v roku 1863. Takéto burzy boli bežné v mestách po celom Anglicku až do 19. storočia, kedy ich využitie výrazne kleslo v dôsledku Veľkej hospodárskej krízy v britskom poľnohospodárstve. Koncom osemdesiatych rokov 20. storočia to tu zrekonštruovali a premenili na maloobchodné zariadenie a o ďalších 20 rokov neskôr to po ďalšej rekonštrukcii dostalo dnešnú podobu – butikového nákupného centra pre nezávislých maloobchodníkov, rozumej rôznych vetešníkov a hipsterov.
Zopár minút máme ešte k dobru, rieka Aire je na dosah, no bola by škoda vidieť ju len spoza okna autobusu. Po revitalizovanej Call Lane plnej reštaurácii sa dostávame k pobrežiu, odkiaľ som chcel pokračovať už smerom na stanicu, avšak je tu nejaké súkromné ohradené parkovisko, čo nám de facto znemožňuje pokračovať.
Vraciame sa tak na hlavnú a cez most na druhú stranu na Dock street. Tu je úplne mŕtvo, tak to po pešom Centenary Bridge stáčame naspäť smer centrum. Tu vlastne už stačí prejsť jednou malou uličkou a sme presne tam, kde sme vystúpili z Flixbusu – na Kirkgate.
Po druhýkrát sa tak popod kostolnú vežu vyberáme smer stanica. Socky sa už z trávnika presunuli pod nadjazd k múriku oddávať sa svojim chemickým radovánkam. Náš bus našťastie zrušený nie je a dokonca odchádza na minútu presne. Veľmi rýchlo však naberieme 15 minútové meškanie, keď nám o tri ulice ďalej cestu zablokuje sprievod na podporu Palestíny. Ďakujeme za zdržanie.
Naponáhlo máme z prostého dôvodu, salónik na letisku má posledný vstup o tretej, ktorého dosiahnutie sa s narastajúcim časom presúva z reality k fikcii. Pred letiskom nakoniec vystupujeme rovných 30 minút pred “záverečnou” a to v tejto chvíli ešte netušíme, čo nás čaká po vstupe do budovy. Aj keď tie masy ľudí pred budovou sú dobrá nápoveda. Už naozaj veľmi dlho som nezažil, aby niekde bola rada na security bez preháňania cez celú budovu letiska.
Asertívne sa predbehneme kam sa dá, čím ušetríme dobrých 10 minút, ale aj tak to celé trvá skoro pol hodinu. Jediné šťastie je, že tu majú už nové skenery, kde netreba nič vyberať z batožiny, nechcem si predstaviť ten mayhem, keby tu tie zmätené rodiny, ktoré majú problém aj boarding pass nájsť ešte vyberali tekutiny. Salónik sa síce nachádza vzdušnou čiarou asi tak 7 metrov od nás, ale aby sme sa k nemu dostali, musíme sa prepliesť celým letiskom skrz všetky obchody. Len preto, aby sme na recepcii dostali studenú sprchu, že bez rezervácie môžeme ísť rovno do preč. Lesk a bieda loungov, keď síce máš na Priority Pass vstup zadarmo, ale bez rezervácie, ktorá sa podľa môjho rýchleho googlenia vlastne nedá spraviť, nemáš šancu. Rozmenené na drobné, buď si kúpiš vstup, alebo sem prídeš s kartičkou a fuck off mate. Potupne sa tak vraciame do duty free zóny a nakoniec to zaparkujeme v Burger Kingu, ktorý tu dáva najväčšiu hodnotu za peniaze. A možno nás to ani nemusí mrzieť, lebo podľa tých hrôzostrašných hodnotení, ktoré tento lounge na Google mape nazbieral môžeme byť vlastne radi, že nás vypoklonkovali.
Zlatým klincom dezorganizácie tohto letiska potom je to, že ešte 20 minút pred odletom nemáme pridelený gejt. Pätnásť minút pred plánovaným odletom sa konečne zobudia a my sa tak chodbou, ktorá skôr pripomína cestu na bitúnok ako k lietadlu presúvame na ten najvzdialenejší najsockárskejší gejt ako šitý pre východoeurópske lety.
Keď už konečne sedíme v lietadle, tak by si jeden myslel, že už ho nič neprekvapí. Omyl. Keď sme kompletne naboardovaní, tak staff ešte len vykladá batožinu z predošlého letu. Potom sa nám kapitán prihovorí, že meškanie ďalej narastie lebo letisko nemá “available staff for refueling” a keď už sme skoro na dráhe tak lietadlo zabrzdí tak prudko, že na sekundu som zaváhal, či sa niečo nedodrbalo. Našťastie planý poplach a o dve minúty sme sme už v oblakoch. Samotný let už našťastie prebehne takmer bez komplikácii. Najprv si pasažierka predo mnou odloží svoje veci do môjho priestoru na nohy a potom skoro stratím bezdrôtové slúchatko, ktoré sa zatúla až pod sedadlo môjho suseda o rad za mnou.
niektorí ľudia naozaj nemajú boha pri sebe
Všetko nakoniec dobre dopadne a legendárne autobusy v Bratislave už čakajú. Keď som pred nejakým časom zachytil, že aj bratislavské letisko sa konečne zmohlo na automatické brány na pasovke, nešetril som chválou. Ale dopadlo to tak ako vždy, brány síce sú ale vypnuté. Welcome to Slovakia.