Rok 2022 bol na moje pomery na road tripy celkom bohatý. Veľká noc na Balkáne, predĺžený víkend v Rumunsku či Chorvátsku a hlavne mesačný road trip okolo celého Turecka. Veril som, že v podobnom duchu to bude pokračovať aj v roku nasledujúcom. Baltik bol v trochu kratšej podobe v pláne už v máji 2023, stalo sa však to, že mi zase preplo z lietadiel. Namiesto sedenia za volantom sme sa v máji vybrali do Uzbekistanu a Tadžikistanu a okrem toho som v každú voľnú chvíľu vymetal chýbajúce európske krajiny (Monako, Luxembursko či Andorra) alebo naháňal rôzne zaujímavé typy lietadiel (Embraer EMB 120, Beechcraft 1900D či SAAB 340). V lete som nakoniec zavesil knihovníctvo po 11 rokoch definitívne na klinec a medzi starou a novou robotou som z plánovaného mesačného voľna mal iba týždeň a aspoň vtedy som z dodávky povymetal pavučiny a trochu ju prevetral k Jadranu. V každom prípade, rok 2024 by sa mal (a zatiaľ sa mi to aj celkom darí) niesť v duchu návratu k normálnosti, o čom svedčí aj to, že po ôsmich mesiacoch mám na konte len slabých 17 letov (vs. 37 v auguste 2023). Dúfam, že som hneď na úvod neunavil pretlakom hyperlinkov a čísel, sľubujem, že sa to už ďalej v tomto pisateľskom pokuse nebude v takejto kadencii opakovať. No a aby som teda ten úvod nejako premostil a uzavrel, tak teda dodám, že kto čaká, ten sa dočká, rovnako ako som sa roadtripu na Baltik nakoniec dočkal aj ja. Príprava, ako tomu v poslednej dobe u mňa býva už zvykom, bola opäť minimálna. Gro tvorili POI zaznačené v mape, aspoň približná trasa, ktorou by sme chceli ísť a hlavne zaplatená autoasistencia. Pri 29 ročnom aute človek nikdy nevie.
3.8.2024
Pred pár rokmi by som nad odchodom v sobotu ohŕňal nosom, žiaľ, nie som už najmladší a po celom týždni v práci jednoducho na odchod rovno v piatok podvečer už nemám nielen silu, ale ani vôľu. A nebojím sa to priznať. Vynahradím si to aspoň skorým zobudením sa, ale pravdou je, že nado mnou skôr drží bič pumpa 24h Oil, kde chcem do 7:00 stihnúť natankovať plnú za zvýhodnených 1,399€. Veci som do auta nanosil už včera a raňajky odsúvam na nejakú Slovnaftku po ceste a tak mi krátko pred trištvrte na 7 dávam Janke na najbižších par dní zbohom. Prečo? Dozviete sa neskôr.
Fast forward a o pol hodinu neskôr parkujem neďaleko centra Trnavy, kde dopĺňam posledný dielik puzzle do mojej výbavy – autochladničkou, ktorú mi s láskavým dovolením zapožičiava miestny výletník Tonko. Na mojej sa totiž ešte minulý rok vypovedal službu adaptér z 220v na 12v a nejak som nemal vôľu to riešiť. A keď som si nato spomenul, bolo už samozrejme neskoro. No ešte, že mám takých dobre vybavených kamarátov. Poslednou rannou prekážkou, ktorú musím bezpodmienečne vyriešiť sú trojkombo, raňajky-káva-hajzlík, čo sfúknem počas hodinovej pauzy na pumpe pred Beckovom. O pol desiatej tak už konečne mám všetky povinnosti za sebou a prázdnu D1 pred sebou.
No a aký je teda plán na dnes? Veľmi jednoduchý a dá sa povedať, že aj značne nudný. Dnešný deň je čisto presúvací, pôjdem koľko budem vládať tak, aby som sa dostal čo najbližšie k hraniciam Litvy. Jediné ozvláštnenie na trase bude to, že nezvolím cestu E75 na trase Katowice – Varšava, ale namiesto nej sa z Katowíc okreskami prepracujem na E77, teda cestu, ktorá spája Krakow a Varšavu. Ale to už predbieham. Po hodine jazdy dotankovávam plnú pred Kysuckým novým mestom, paradoxne sme sa dostali do doby, kedy je nafta lacnejšia na Slovensku ako v Poľsku, tak dúfam, že mi vyjde celé ho prefrčať bez tankovania. Počasie na hranici pripomína čokoľvek, len nie leto. Teplota klesá k 15 stupňom a za oknom leje ako z krhly. Príjemné osvieženie.
Menej príjemný je rozkopaný a preplnený Żywiec, kde sa vykotilo snáď pol Poľska. Našťastie je čoskoro za mnou a na obchvate Katowíc sa číslice opäť šplhajú do nekomfortného pásma. Jediné čo ma teší je to, že keďže mierim na sever, slnko mi bude celý čas svietiť na kufor a nie do kabíny. Ale už teraz sa desím cesty naspäť. Droga wojewódzka č. 783 medzi Katowicami a E77 prináša iba jeden moment, ktorý sa mi vryje do pamäti a to rozbitú Lanciu Thesis, ktorá nedobrzdila Mini Cooper pred ňou. Škoda krásneho auta. Onedlho už dosahujem vysnívanú E77 diaľničného typu, ktorá ma vezme až k Varšave.
Čo napísať k ceste na diaľnici? Je to nuda. Počúvam hudbu, spravím si pauzu na obed v McDonalde a krátko pred šiestou večer si dávam zdravotnú 15 minútovú prestávku na pumpe za hlavným mestom Poľska, aby som si ponaťahoval končatiny a zamyslel sa, koľko sa mi vlastne ešte chce šoférovať a kde vlastne budem spať. Po niekoľkých minútach googlenia sa nakoniec rozhodujem potiahnuť to ešte 100 kilometrov do mesta Lomza, kde je priamo v meste malý kemp hneď v prístave. Vybavené. Poslednú hodinu a pol mi pomôžu prežiť podcasty a o pol ôsmej dosahujem Lidl v Lomze, kde po dnešnej vysoko nekvalitnej strave na večeru poriešim len nejaké drobnosti a padám do prístavu checknúť sa a vyplatiť sociálnych 13 euro.
Na tachometri po dnešnom dni pribudlo 874 kilometrov, čo je moje osobné maximum. Paradoxne som ho dosiahol na aute bez klímy s cestovnou rýchlosťou 100km/h. Za odmenu si zadelím jedno miestne pivečko, pred spaním horúcu sprchu a mŕtvy padám do perín.
