14.4.2024
Víkendovým budíkom o pol ôsmej nijak nevybočujem zo svojho zobúdzacieho sa štandardu posledných rokov. Nebudem klamať, že by som možno ešte hodinu nepotiahol, ale rád by som stihol autobus o 9:25 a predtým sa samozrejme aj naraňajkoval. Keď už je reč o jedle, v tomto sa hotel naozaj prekonáva a raňajková ponuka veľmi príjemne prekvapuje. Aj keď teda jedincom, ktorí nie sú zvyknutí ráno jesť sladké by to asi nebolo príliš po chuti, ja nemám problém zjesť ráno hocičo. A keď mám na výber medzi generickou praženicou s bufetovými kolieskami šunky a syra a homemade koláčmi, tak je jasné, ktorým smerom sa vyberám.
S prebytkom cukru v krvnom obehu sa vraciam na izbu prezliecť sa a zobrať všetky potrebné serepetičky a o deviatej vyrážam smer Hotel Napoleon, spred ktorého odchádza bus do San Marina. Ospalého nedeľného ranného jeden a pol kilometra prekonám za 15 minút, čiže pekne stíham odchod. Leda žeby nie. Už z diaľky vidím pred autobusom doslova dav a to ešte nemám ani lístok.
Ten sa logicky nekupuje v buse ani v blízkosti zastávky, ale v trafike o nejakých 200 metrov ďalej, kde ma ešte zdržiavajú prispatí turisti s miliónom otázok a jožko, ktorý si kupuje cigarety. Keď sa konečne dostanem na rad, tak mi predavačka oznámi “cash only”. Rýchla otočka do bankomatu a keď som v časovom limite naspäť zahlási mi len, že tento bus je už vypredaný. Korunku tomu nasadí tým, že vlastne sa kartou platiť dá, len to stojí o euro viac. Po konfrontácii s otázkou či chápe významu slova “only” sa len priblblo usmieva. Putta. No nič, kupujem teda lístok na 10:40 a idem sa prejsť. Hodina a pol je dostatočný čas aspoň na čiastočnú penetráciu historického centra, ktorá sa nachádza len pol kilometra južnejšie a presne tam moje kroky aj vedú. Pri jazykovom centre pobočky Boloňskej univerzity to stočím doprava a po pár metroch už dosahujem okraj centra.
Ten je z tejto srany ohraničený parkom na námestí Luigi Ferrari, kde sa nachádza Domus del Chirurgo. Jedná sa vlastne o archeologické nálezisko, ktoré zahŕňa niekoľko budov a je pomenované po tej najzaujímavejšej – ako už z názvu vypovedá – po dome chirurga. V pozostatkoch tohto starovekého rímskeho domusu z 2. storočia nášho letopočtu po vykopávkach, ktoré začali v roku 1989, opäť uzrelo svetlo sveta asi 150 chirurgických nástrojov. Sprístupnené verejnosti je to tu až od roku 2007, v každom prípade až od desiatej, čo znamená, že staroveké skalpely musím skipnúť. Odtiaľto je to už do úplného srdca centra mesta, ktorým je okolie Piazza Cavour fakt na skok. Teda okolie, viac menej priestor medzi Piazza Cavour a Piazza Tre Martiri je fakt to najväčšie centrum, ktoré tu človek môže zažiť. Pravda, teraz mierne “vyprahnuté”, nie však preto, že by taliani v toto nedeľné ráno vyspávali dlhšie, ako je bežné, ale z dôvodu konania riminského maratónu. Ten vedie práve skrz obe námestia a cez celé centrum sa vinie ohradená dráha pre ľudí, ktorých kondíciu im len otvorene závidím. V každom prípade, kým dorazí čelo pelotónu, mám ešte pár minút k dobru. Presne toľko, aby som konečne poriadne otestoval svoj nový širokouhlý objektív, vďaka ktorému sa mi na záber námestia pekne zmestí všetko od divadla Galli až po Palazzo Garampi.
Hneď za budovou divadla sa nachádza hrad, resp. pevnosť Sisimondo, o ktorej začiatku výstavby je zaznamenaný presný údaj a to 20. marec 1437 o 18:48. Autisti ocenia. Oficiálne bol hotový za 9 rokov, ale dolaďovačky pokračovali ešte ďalších 8 rokov. Dnes slúži ako kultúrne stredisko a konajú sa v ňom napríklad výstavy.
Historické okienko prerušujú dve policajné motorky, ktoré čistia trasu, čo je neklamný znak toho, že tí najlepší sú blízko. A naozaj, do pár minút sa objavujú prví bežeckí premianti. Medzery medzi jednotlivými bežcami a neskôr medzi jednotlivými hlúčikmi sa neustále zmenšujú. To až do tej miery, že keď sa postupne prepracujem na Piazza Tre Martiri vyvstáva problém, ako sa dostanem na druhú stranu.
Niekoľkominútové čakanie na dostatočné veľkú medzeru je však korunované mojim úspešným prechodom na druhý breh. Neočakávaná prekážka medzi mnou a mojou krajinou č. 62 je za mnou. Kilometer naspäť k extraction point z talianského územia už má rýchly spád a prebehne bez zádrheľov.
Pozitívne ma prekvapí prítomnosť dvojposchodového autobusu už 15 minút pred odchodom, negatívne naopak to, že miesta na poschodí hneď za čelným sklom sú už obsadené. Tento detský sen, kedy som v ranných 90. rokoch podobné autobusy obdivoval s otvorenými ústami a predstavoval si, aké to asi je sedieť “tam hore” som si splnil až v roku 2012 v Lotyšsku, odvtedy ma však toto šťastie opäť obchádza. Pre zmenu sa teda usadím v spodnom podlaží, kde to vďaka malému počtu sedadiel má takú komornejšiu atmosféru a najbližších 52 minút strávim pozeraním von z okna. Aj keď sa na území San Marina nachádzame už približne od polovice cesty, oficiálne si tento miništát pridávam na zoznam navštívených presne o pol dvanástej stredoeurópskeho času, kedy sa moja noha dotkne asfaltu parkoviska.
Čo povedať k samotnému San Marinu? Táto najmenšia republika na svete a piaty najmenší samosprávny štát na svete k prekvapeniu mnohých nie je členom Európskej únie ani Schengenu napriek tomu, že používa Euro a medzi ním a Talianskom absentujú hraničné kontroly. Najvyšší vrch krajiny je Monte Titano, kde sa vlastne nachádza aj staré mesto, väčšina turistov a k môjmu prekvapeniu aj autobus zachádza až priamo sem “hore”. Neviem prečo som si myslel, že nás vyklopí dole pod kopcom a hore pôjdem lanovkou. Ale tak ušetrených 4,50€, ktoré môžem hneď oplieskať na dvojitú citrónovú.
K negatívnym stránkam by som hneď na úvod zaradil, že je tu už v polovici apríla teplo ako v pekle a tie masy turistov tiež nie sú veľmi príjemné. Už sa nečudujem, že turizmus tu tvorí cez 62% HDP. Dojem naprávajú veľmi pekné výhľady, od ktorých sa však po pár minútach ponáram do uličiek starého mesta, kde ich striedajú všadeprítomné obchody so suvenírmi a mnoho reštaurácii a barov. Zo zovretia klaustrofobických davov sa oslobodzujem na ulici Via Eugippo, ktorá ma dovedie až k vrchnej stanici skôr spomínanej lanovky, vedľa ktorej je pekná vyhliadka. Tu ma však po chvíli atakuje roj neidentifikovateľného hmyzu, ktorý je z ničoho nič doslova všade. A tým myslím naozaj všade, pod tričkom, na tvári, no radšej volím taktický ústup.
predzvesť toho, čo ma čaká
vpravo hore hmyz
celkom pekné
Ďalšími fotogenickými uličkami sa dostávam až pred baziliku di San Marino z 19. storočia. Teplo je už neznesiteľné natoľko, že ignorujem preškrtnuté krátke nohavice pred vchodom a na chvíľu sa v tomto svätostánku schladím. Koniec koncov nie som jediný, ktorý tu pobehuje s odhalenými lýtkami.
Tu si uvedomím, že nedodržiavam pitný režim, tak sa schádzam “do centra”, čo je v tunajších reáliách tak o dve ulice nižšie, kde by mali byť malé potraviny. Ešte predtým však svojou prítomnosťou a digitálnou stopou poctím Piazza della Libertà, ktorému okrem scénického výhľadu dominuje aj Palazzo Pubblico della Repubblica di San Marino, čiže radnica.
také malé turistické peklíčko
V minimarkete okrem vody neodolám ani vínu s etiketami žien pochybných mravov. Predavač hovoriaci česky a poľsky jasne demonštruje turistickú silu východnej Európy.
Vybavený tekutinami pre zdravie aj potešenie sa presúvam o pár metrov vyššie do Giardino Panoramico, čo je taký malý park s výhľadom na východ, t.j. aj na Jadranské more. V súčasných podmienkach je však trochu náročné rozoznať kde končí more a kde začína obloha, mne sa však podarí uchmatnúť voľný kamenný stôl, tak ma tento problém až tak netrápi. S vínom je výhľad, deň aj život hneď krajší a teplo znesiteľnejšie.
Čo však tekuté hrozná neoklamú je hlad, ktorý sa predsa len derie na povrch. O hodinu neskôr som tak nútený presunúť sa na obed. Pizza je presne to, na čo mám teraz chuť a La Terrazza je miestom, kde majú moju najobľúbenejšiu – Romana. Kombinácia kapary & sardely je u mňa na piedestáli a chuť tejto pizze len ťažko niečo prekonáva.
Po výdatnom obede, kde sa zasedím dlhšie ako by sa patrilo, idem vychodiť aspoň pár kalórii a namierim si to k poslednej z troch veží. Tie sa nachádzajú na troch vrcholoch hory Monte Titano a sú to presne tie, ktoré sú aj na vlajke San Marina. Il Montale na rozdiel od predchádzajúcich dvoch nie je otvorená pre verejnosť (pre mňa bezpredmetné, keďže som nebol ani v tých dvoch) a je zároveň najmladšou vežou.
Odchod posledného dnešného autobusu do Rimini mi však dáva jasný deadline. Stíham ešte jednu vyhliadku, spravím si pár fotiek a postupne to stáčam smerom k parkovisku autobusov.
V kaviarni pri kruháči ešte od čašníka z Ľvova kopnem jedno americano a s lúčmi mäkkého svetla začiatku zlatej hodinky nastupujem do autobusu spoločnosti Bonelli.
Hodinu jazdy naspäť k moru predriemem a krátko po ôsmej už v Carrefoure kupujem vodu, džús a čipsy na izbu. Pôvodne som mal v pláne ísť večer kuknúť centrum, ale po príchode na izbu som KO. Slnko ma zmohlo a spálený krk je toho neklamným dôkazom. Po sprche už len padám do perín, nastavujem budík na 5:30 a idem spať.
