22.4.2024
Samotný let bol nakoniec oveľa menšia tragédia, ako som čakal a dokonca som aj niekoľko hodín spal. Keď konečne nadobudnem plné vedomie, sme už niekde na východnom pobreží Číny a čas do pristátia sa povážlivo kráti. V skratke, tesne pred raňajkovým servisom. Onedlho sa už pod nami začne z oparu vynárať Žlté more, čo je neklamný znak toho, že pristátie je za dverami.
Juhokórejskej umelej pôdy sa dotýkame o pol jednej miestneho času (t.j. +7 od nášho) a v tomto momente začína veľmi rýchly a efektívny deboarding. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že toto lietadlo je vyprázdnené rýchlejšie ako akýkoľvek lowcost, ktorým som kedy v živote letel. Samozrejme s poďakovaním od každej jednej letušky, okolo ktorej prechádzame.
Ešte k tej “umelej pôde”, letisko Incheon sa, okrem toho, že je jedným z najväčších a najrušnejších letísk na svete, pýši ešte jednou zaujímavosťou, ktorou je, že je vybudované na umelom kuse zeme, ktorý vznikol spojením ostrovov Yeongjong a Yongyu. V rámci všeobecného rozhľadu všetci vieme, že v roku 1988 sa v Soule konali letné Olympijské hry, ktoré vtedy ešte obsluhovalo pôvodné letisko Gimpo ležiace teraz už takmer “v centre”. Hry pomohli posunúť Soul na turistických rebríčkoch a tak už veľmi skoro po ich skončení bolo jasné, že Gimpo operujúce za hranicami svojej kapacity už jednoducho nestačí. Jeho poloha navyše neumožňovala žiadne rozširovanie, tak vláda veľmi rýchlo dospela k rozhodnutiu postaviť letisko úplne nové.
Samozrejme v hre bolo niekoľko variantov, pôvodne sa plánovalo, že nové letisko bude umiestnené v Cheongju, no to sa nejak nikomu nezdalo ako prijateľné. Predsa len umiestniť letisko 124 km juhovýchodne od Soulu, de facto takmer do geografického stredu republiky už začína zaváňať stratou súdnosti. Druhou voľbou bol Hwaseong, nachádzajúci sa síce o dosť bližšie, ale toto bolo zmietnuté zo stola tiež. Nakoniec bola zvolená oblasť Incheon, kde sa s výstavbou začalo už v novembri 1992. Celých 8 rokov trvalo, kým sa vyššie spomínané ostrovy spojili tak, aby sa po nich dalo prejsť suchou nohou a zároveň, aby sa to pri tých desiatkach plánovaných pristaní denne nerozsypalo ako domček z karát. Letisko svoje brány otvorilo so 4 ročným sklzom v marci 2001 a dnes sa opakovane zaraďuje medzi najlepšie letiská sveta. Aktuálne #3 podľa SKYTRAX World Airport Awards.
Po tomto krátkom historickom okienku a niekoľkých hodinách letargie v letovej hladine 36000 stôp je načase zapnúť mozog a začať riešiť jednu úlohu po druhej. Prvou na zozname je oficiálne vstúpiť do Kórejskej republiky, mojej krajiny č. 63 a zároveň krajiny, ktorá sa už 76 rokov nachádza vo vojnovom konflikte. Ten samozrejme od konca kórejskej vojny v roku 1953 už v princípe výraznejšie obyvateľov neovplyvňuje. Aspoň teda tých južných “skazených“ kórejcov užívajúcich si statky kapitalizmu. A keď niekto potrebuje rukolapnejší dôkaz o nefunkčnosti plánovanej ekonomiky a “rovnostárskej spoločnosti”, odporúčam pozrieť sa severne od 38. rovnobežky. Pasovka nakoniec ubehne expresne rýchlo, všetko tu odsýpa presne tak, ako by človek od vyspelej východnej ekonomiky čakal.
Druhou položkou, ktorú treba vybaviť je SIM karta, na čo lenivo využívame prvý letiskový kiosk s operátorom LG Uplus. Ceny sú odstupňované podľa počtu dní, t.j. 3, 5, 7, 10 a tak ďalej. Kalendárnych dní na kórejskej pôde strávime celkovo osem, čiže berieme tú s platnosťou 10 dní. Rýchlosť LTE, dáta sú neobmedzené. Cena už menej ľudová, v tomto prípade 26€ v prepočte za kus, malou náplasťou je aspoň to, že ten fyzický zvyšok karty funguje ako T-money. To je dobíjateľná čipová karta určená primárne na platenie verejnej dopravy, ale je možné ňou platiť aj v niektorých obchodoch. Funguje to presne tak, ako to znie. V automatoch na staniciach alebo v obchodoch typu 7 eleven a podobných si na ňu dobijete kredit, za ktorý potom cestujete. MHD v Soule nemá tzv. flat rate, čiže kratšia jazda bude lacnejšia ako dlhšia, čo sa jednoducho determinuje, keďže sa pípa pri vstupe aj výstupe do metra. Rovnako aj pri vstupe a výstupe z autobusu. Drobnou nevýhodou je, že dobíjanie funguje takmer výhradne s hotovosťou (aspoň k mojej vedomosti), čiže najprv treba nejaký keš. Oproti takému Japonsku, kde bol aspoň tých 8 rokov dozadu celkom problém s bankomatmi a zahraničnými kartami (akceptovali ich len tie v 7 eleven), tu tento problém nie je a čoskoro tak vyťahujem 3 kilá.
Na karty hodím na začiatok po 20 000 (14€), čo by nám malo stačiť na nejakých 14 jázd, t.j. cca 1€ za jazdu. Lacnejšie ako MHD v Bratislave, smutné porovnanie. Tu však treba spomenúť, že aj keď letisko Incheon je vo svojej podstate integrálnou súčasťou metra, segment AREX medzi letiskami Incheon a vlakovou stanicou Seoul Station je spoplatňovaný extra. Rozmenené na drobné to znamená, že buď zvolíte expresný vlak idúci 51 minút za 11000 wonov alebo klasický “courák”, ktorý stojí všade a trvá mu to 65 minút za 5650 wonov. Myslím, že za 14 ušetrených minút nám tých 8€ nestojí a vyberáme si sociálnu verziu.
Z letiska sa samozrejme môžete vybrať aj klasickým taxíkom alebo aj upscale busmi, ktoré v konfigurácii sedadiel 2-1 kyvadlovo premávajú medzi letiskami a hotelmi v centre. V každom prípade metro je stávka na istotu a o pár minút neskôr už uháňame vraj v “slightly conditioned wagon” smerom na hotel. Ono by to s tou klímou možno aj bola pravda, keby sme nesedeli priamo pod výduchom, ale taký je život. Z konečnej na konečnú je to nakoniec naozaj proklamovaná hodinka, nás však čaká ešte prestup na linku 4 a doklepať posledné dve zastávky. Presne dve hodiny po pristátí tak dosahujeme Myeong-dong, tú turisticky najprefláknutejšiu štvrť, ktorá nám bude až do piatku slúžiť ako základňa pri spoznávaní Soulu.
Prečo sme sa rozhodli ubytovať práve tu je celkom logické – poloha je centrálna, všetko je na dosah a metrom je to všade relatívne blízko na málo prestupov. Navyše sme v Kórei prvýkrát, tak sa nebudem hrať na nejakého ťažkého intelektuála a bývať pánu bohu za chrbtom len kvôli tomu, že je tu vyššia koncentrácia návštevníkov spoza hraníc, ako v iných štvrtiach. Po vyjdení na povrch zemský som sám zo seba prekvapený, že sa nedostavuje absolútne žiadny wow efekt, ktorý som tak trochu očakával. Buď je to tým, že podvedome čakám druhé Japonsko, čo Kórea určite nie je, alebo som už jednoducho starý unavený muž a za posledné roky som absolvoval toľko výletov (od spomínaného Japonska presne 108 takých, ktoré stoja za počítanie), že už ma málo čo dokáže naozaj nadchnúť. Ale nemaľujme čerta na stenu, výlet je iba na začiatku, Kórejci majú ešte celý týždeň nato, aby si ma skúsili získať 🙂 Samotný Myeong-dong žije na pulze doby a už takto krátko popoludní, je tu naozaj veľmi rušno. Obchod na obchode, hlava na hlave, chýba tu len ten povestný streetfood, ktorého prime time prichádza po zotmení. Aj k tomu sa dostaneme.
My si po rýchlom nasatí atmosféry dávame otočku a backtrackujeme späť smerom k nášmu hotelu. Cestou ešte rýchly pitstop v 7 Eleven po čipsy a pivečko na uvítanie a už nám nič nebráni v návšteve recepcie. Do finále sa mi dostali dvaja kandidáti ležiaci pár metrov od seba – krajší a mierne drahší Creto a opotrebovanejší Sejong. Nakoniec to vyhral Sejong len preto, že ponúkal väčšiu izbu a lepší výhľad. Na recepcii vyplácam 4 noci, výťahom sa vezieme na dvanáste poschodie a dostávame rohovú izbu s parádnym výhľadom na N Soul Tower.
Po takmer 20 hodinách na ceste je však volanie sprchy predsa len o niečo silnejšie ako pohľad na jeden z landmarkov mesta. Veľké plus dostáva Sejong za “japonský záchod”, ktoré sú tu rovnako bežné (ak nie viac) ako v Japonsku. Návšteva toalety sa tu tak stáva naozaj jedným z highlightov dňa. Back on track sme krátko pred šiestou a rovno sa vyberáme smerom k veži, na ktorú sme posledné dve-tri hodiny pozerali z okna. N Soul Tower je v pešej vzdialenosti, v podstate stačí iba prejsť cez rušný bulvár Toegye-ro a ponoriť sa do ospalých uličiek ležiacich na úpätí kopca Namsan, ktorého vrchol táto komunikačná a turistická stavba okupuje. V reči čísel 700 metrov miernym briežkom a prichádzame k spodnej stanici lanovky.
Odtiaľto je potrebné buď pokračovať peši alebo si zaplatiť desinu za spiatočný lístok. Vzhľadom nato, že slnko zapadá presne o 57 minút a sme zrovna po sprche, možnosť pešibusu nepripadá do úvahy a ani som s ňou nepočítal. Lanovka bola prvá voľba od začiatku, čo som však nejak vynechal z rovnice je, že nie sme jediní s týmto nápadom. Veľmi nepríjemne tak pôsobí údaj o 40 minútach čakačky na to, aby sme sa zmestili do kabíny. Tento údaj ešte pre istotu overím u predavačky, ktorá ma len utvrdí v tom, že túto 53 ročnú vežu poctíme svojou návštevou v iný deň.
Z Namsanu si to tak namierime k ďalšiemu POI, ktorý je v pešom dosahu – trhu Namdaemun. Je mi jasné, že o takejto pokročilej hodine sa asi ani tam nedočkáme nejakého “úspechu”, ale dnešné poobedie aj tak slúži len na adaptovanie sa na miestny čas a rýchle zoznámenie sa s mestom, full power zaradíme až zajtra. Aspoň dúfam. Z kopca schádzame postupne dole naspäť na bulvár Toegye-ro a nebol by som to ja, keby som práve nezistil, že som si zabudol peňaženku na izbe. Nedá sa nič robiť, len sa pekne vrátiť a stratiť posledné minúty zlatej hodinky zbytočnými presunmi. Čo už.
Cestu k trhu sa rozhodneme absolvovať ulicami centra Myeong-dongu, kde to začína naozaj žiť. Miesta, ktoré ešte pár hodín dozadu “zívali prázdnotou” sú zabrané stánkami so streetfoodom. Je mi jasné, že rýchly presun na trh sa stáva nereálnym a samozrejme hneď aj musím niečo netradičné vyskúšať a ani neviem ako a už aj chrúmem nohy baby kraba. Zaujímavé.
Zamotáme sa tu na dobrú polhodinu, počas ktorej na mesto už definitívne padne tma. Pulzujúce centrum nám nikam neutečie, tak ho nechávame za sebou s tým, že poďme sa teda prejsť k tomu trhu a následne k bráne Namdaemun, ktorá je čo by už človek kameňom dohodil. Ale aby som nepredbiehal, presne ako som čakal, trh fungujúci už od roku 1414 nás s otvorenou náručou nevíta. O takomto pokročilom čase už len sem tam svieti nejaký obchod a realitou sú tak skôr ulice duchov. Čo má tiež niečo do seba.
V každom prípade, je to druhý dnešný neúspech a miesto, ktoré si bude vyžadovať opakovanú návštevu. Rovnomenný názov ako trh, teda Namdaemun, nesie aj brána nachádzajúca sa na jeho západnom okraji, napriek tomu, že jej oficiálne meno je Sungnyemun. Holt, ľudia si veci radi zľahčujú a nie naopak. Pozdravujem Most SNP, teda vlastne Nový most, nie, vlastne Most SNP. Namdaemun/Sungnyemun je jednou z ôsmich brán, ktoré kedysi existovali v 18 kilometrovom okruhu mestských hradieb. Dominantu nad samotnou bránou tvorí drevená pagoda, ktorú v 2008 niekto podpálil a potom ju následne 5 rokov opravovali. Dnes je táto kultúrna pamiatka obkolesená generickými sklenenými vežiakmi, čo aspoň pôsobí ako pekný kontrast.
Na nás začína prichádzať zvláštny mix elementárnych potrieb, ktorými sú hlad a únava a presne v tomto poradí sa ich rozhodneme aj ukojiť. Cestou sem sme prechádzali okolo niekoľkých malých prevádzok, kde robili národný poklad bibimbap, tak nie je o čom. Nakoniec vyberám tú, ktorá ani nie je na Google mape a pokým Janka sa drží svojho vytýčeného cieľa, ja si dám albap. To je vlastne variant Bibimbapu, ktorý obsahuje jeden alebo viacero (môj prípad) druhov ikier. Famózne. Nemôžem si pomôcť, ale musím to porovnať s cenami v kórejskom bistre na Obchodnej, kde stojí jeden Bibimbap ešte o chlp viac, ako tu dva. A hádajte, v ktorom meste je priemerný plat dvojnásobný oproti tomu druhému. Záver nech si urobí každý sám.
Gastronomicky uspokojení sa vyberáme naspäť smerom do Myeong-dongu, ktorý nikdy nespí, trochu sa poprechádzať a ponasávať atmosféru. A samozrejme zablúdiť aj do pár obchodov. Únava však dolieha čoraz intenzívnejšie, tak sa pomaly ale iste blížime k hotelu.
Do rany nám ešte príde minimarket zo siete GS25, kde zhodou náhod majú aj cenovo prijateľné biele víno, tak rovno jedno berieme. Čo sa týka alkoholu, víno je tu práve ten artikel s najhorším pomerom cena/výkon, ale čo sa dá robiť, keď si na pive až tak neujíždime a tvrdé tu udierať neplánujem. Ráno treba vstávať. Na izbe sme nakoniec tesne pred desiatou, v tejto chvíli netuším, že takto skoro sa nám už na ubytko na tomto výlete vrátiť nepodarí.
