Maroko 2017

Deň 1 – z Marakéšu do Ait Ben Haddou

Maroko som mal v hľadáčiku už niekoľko rokov, ale cenu spiatočnej letenky presahujúcu bežne 200€ som nebol ochotný akceptovať. Riešením ešte bolo nakombinovať lety s Ryanairom cez prestup, ale keďže dovolenka má pre mňa cenu zlata, tak som pre zbytočné prestoje zavrhol aj túto možnosť. V septembri 2016 sa objavil Marakéš z Viedne s Austrianom za celkom solídnych 126€, tak som už nevymýšľal a rovno dve letenky zakúpil. Samozrejme som si v mene hneď vyrobil preklep, ale stačil telefonát na call centrum do Viedne a bolo po probléme. 232 dní preložených zopár inými výletmi je preč a my v piatok poobede prichádzame domov po pobaliť si veci. Posledné dva týždne pred odletom boli v práci veľmi hektické, takže príprava na výlet nulová. Letíme opäť len s príručnou, na týždeň to bohate stačí.

 

29.4.2017

Tradične, keď mám niekde skoro vstávať a je dôležité, aby som nezaspal, tak mám veľmi plytký spánok. Potvrdzuje sa to aj teraz a hore som už pred budíkom krátko pred piatou. O trištvrte na šesť ma ešte poškádli čítačka QR kódov pri závore parkoviska na Nivách, ale na šiesty pokus sa závora zdvihne. V autobuse stretávame našu kamošku Silviu, ktorá letí do Solúne, tak nám cesta zbehne rýchlejšie. Na Schwechate dáme ešte v McDonalde kávu a každý odchádzame na svoj terminál. Pred self checkin automatmi na T3 je rada ako na výplatu, ale zachraňuje to rýchla pasová kontrola. Check in sme si bohužiaľ nechali na poslednú chvíľu, tak ani nesedíme spolu. Gate máme na samom konci letiska, kým tam prídeme tak môžme ísť už aj rovno do lietadla. Po štarte hneď zaspím a zobudí ma až roznáška jedla po hodine. Máme kúpený ten najlacnejší tarif JustFly, tak som čakal max nejakú suchú bagetu, ale regulérne cestoviny a dokonca celkom dobré. Ale samozrejme, tretie sústo už končí na mne. Mínus jedno tričko a ešte sme ani nepristáli.

 

Zvyšok letu sa snažím spať, ale príliš agilná seniorská účastníčka BUBO zájazdu vedľa mňa má potrebu nestále navštevovať WC. Po štvrtom pohári vína sa mi prihovorí aj starší rakúšan sprava z Kaprunu, ktorý mi hovorí, že včera ešte lyžoval na ľadovci a zajtra bude pozerať na piesok. Pred pristánim jemné turbulencie a onedlho sa už postavíme do rady na pasovú kontrolu. Na tú treba vypísať aj formulár (fiche) s údajmi + odkiaľ ideme a kam smerujeme. S týmto sa budeme stretávať aj v každom jednom hoteli. Formulárov je tu plno, ale žiadne pero. Našťastie si nosím vlastné a na vypísanie máme čas peknú pol hodinku, kým sa dostaneme na rad. Na kontrole len nejaké typické otázky a sme v Maroku. V zmenárni zamením prvé kilo a presúvame sa na pekný terminál 1 k okienku Hertzu.

Počas formalít sa vonku zrazu zatiahne a spustí sa krupobitie, že až marocká strecha povolí a krúpy padajú aj do haly. Podpíšem papiere a na karte mi zablokujú 1440€ (v Maroku neexistuje požičanie auta bez blokácie ani v prípade plného poistenia). Pred letiskom popreskakujeme pár kaluží a na konci parkoviska náš už čaká Fiat 500. Upgrade sa teda nekoná. Obhliadneme auto, do papiera sa zaznačia škrabance a môžeme vyraziť.

Sú tri poobede a pred nami je síce iba nie čo málo cez 190km, ale musíme prekonať pohorie Atlas, teda najvyšší čas vyraziť. Okrajovými časťami Marakéšu sa postupne prepracujeme za mesto a začíname sa obzerať po nejakej obedo-večeri. Nakoniec to zapichneme v malom bistre na začiatku mestečka Ait Ourir, kde si zadelíme typický severoafrický pokrm tažín (Tajine). Ten je starobylým jedlom severoafrického kmeňa Berberov nazvaným po hlinenom hrnci, v ktorom sa varí. Samotný hrniec sa skladá sa z kruhovej spodnej časti s rovným dnom a s okrajom a z hornej časti, ktorú predstavuje veľká pokrievka väčšinou kónického tvaru. Tá zabezpečuje, že sa kondenzovaná para, vznikajúca pri ohrievaní pokrmu, vracia na dno tažínu. Samotné jedlo je mäso so zeleninou a zemiakmi.

Po jedle sa môžeme pustiť do zvyšných 150 kilometrov. Samotný prechod cez Atlas je parádny, samé serpentíny a lesy s ihličnanmi. Len keby nepršalo. Postupne, ako nechávame tie najvyššie hory za sebou, vegetácia opäť ustupuje a ukazuje sa slnko. Na niektorých úsekoch sú už nové luxusné cesty, ale potom sa zasa vrátime do reality. Pár kilometrov pred cieľom je to už opäť tá typická vyprahnutá krajina.

Do Ait Ben Haddou, ktoré je našim dnešným cieľom vchádzame pred pol deviatou. Hneď pri vstupe do mestečka je pekná vyhliadka na “centrum”, teda ksar = tradičný sídelný celok v regióne na pomedzí Sahary pozostávajúci zo skupiny hlinených stavieb obohnaných vysokými múrmi. Tu si dáme poslednú prestávku a padáme sa ubytovať.

Bývame hneď na začiatku v Kasbah Valentine. Na recepcii neodolám chladničke s nápojmi a zakúpim dve fľašky z produkcie nadnárodného koncernu. Nejak tu tá africká cola v skle chutí lepšie. Veci zhodíme na izbe a ešte vybehneme na terasu pozrieť si výhľad na mestečko a padáme spať.