Misc

Na Maybeshewill do Varšavy

Maybeshewill počúvam vyše 10 rokov a na jeseň 2014 mi hanebne unikol ich koncert v geograficky blízkom Záhrebe. Keď sa o rok nato rozpadli, vyzeralo to, že som premeškal svoju jedinú príležitosť a všetko je stratené. Rok 2020 však namiesto korony priniesol aj nejaké tie pozitívne správy a jednou z nich pre mňa osobne bolo aj to, že chlapci sa dali znovu dokopy a vydali nový album. Bolo teda iba otázkou času, kedy príde koncertná šnúra a tej som sa dočkal v roku 2022. Prahu som kvôli štvrtkovému termínu zavrhol a ako najideálnejšia možnosť sa javila sobotná Varšava. Dokonca aj ceny leteniek zapriali, tak bolo behom 20 minút rozhodnuté a nakúpené.

 

19. – 20.3.2022

Slnečné sobotné dopoludnie nenaznačovalo, že by sa na našej ceste na viedenské letisko malo niečo prihodiť. Za volant usadla Janka a až na zdržanie na prístavnom moste cesta odsýpala. Pár kilometrov pred Fischamendom sme však boli svedkom dopravnej nehody, kedy sa T4 idúca pred nami v snahe vyhnúť sa srnke dostala do šmyku a skončila na streche. Pánovi sa našťastie nič nestalo, ale toto je presne ten prípad, kedy treba bojovať proti prirodzeným reflexom a nevyhýbať sa, lebo to môže skončiť oveľa horšie ako teraz.

Naša púť sa našťastie skončila až na C parkingu, tak ako mala. Preplnené parkovisko (v živote som ešte neparkoval tak vzadu) trochu nahlodávalo myseľ ako to bude vyzerať na security, ale tam našťastie úplna prázdnota, mohol som si tak ešte na polhodinku skočiť do salónika na obed. Hodinový let v exit rowe som prespal a o pol tretej pristávame premiérovo na Modline.

Na tento náš prílet našťastie celkom dobre nadväzoval Contbus, ale na spiatočnú cestu to vidím skôr na taxík. Tip top čistý Sprinter nás po necelej hodine vyhadzuje priamo pod Marriottom. Oficiálne sa síce jedná o LIM Centrum, ale inak ako názvom hotela tomuto vežiaku z roku 1989 hádam nikto nepovie.

Hlavným ťahákom mesta však stále je stalinistický Palác kultúry a vedy tróniaci v strede námestia (či sa to už poliakom páči alebo nie). Z obdivovania kriviek (alebo teda skôr hrán) z rysovacieho pera architekta Leva Rudneva nás vytrhne stúpajúci hlad, predsa len už pomaly ťahá na piatu od rána sme poriadne nejedli. Ja som teda mal aspoň ľahký obed v salóniku, ale Janka ani len to.

Takéto podmienky teda nedovoľujú príliš si klásť nejaké podmienky a vymýšľať, tak nakoniec skončíme v reštaurácií Słoik schovanej za rozľahlým nákupným centrom TK Maxx. Tu samozrejme zas oči jedia, tak sa objednajú polievky aj Pierogi. Už po statnom žureku mám celkom dosť a dúfam v nejakú malú, symbolickú porciu druhého chodu. Žiaľ, moje prianie zostane nevypočuté. Aspoň sme si teda mohli iba jednu porciu objednať, ale tak čo už. Každý zjeme tak polovicu, spláchneme pivčekom a konečná.

Pred pol šiestou sa z tohto lokálu vygúľame na ulicu a už by sa patrilo aj ísť sa ubytovať. Na Świętokrzyskej, ktorá je jedinou prestupnou stanicou oboch liniek metra poprvé vlastne otestujem linku M2 na druhý breh Wisly (v 2013 keď som tu bol sa ešte len budovala a počas krátkej zastávky v 2015 som sa vozil len na M1). Stanica je vizuálne príťažlivá, bodaj by nie, navrhol ju architekt Andrzej Chołdzyński, ktorý má na rováši asi aj najfotogenickejšiu stanicu varšavského metra Plac Wilsona.

Naša jazda nemá dlhé trvanie, vystupujeme už o 4 zastávky neskôr na Wilénskej. Lokalizujem najbližší Carrefour Express, kde kúpim vodu a nejakého to víno, úplne na sucho sa na koncert predsa prísť nepatrí. Hotel Hetman, ktorý je o dve ulice ďalej som vybral podľa jednoduchého kľúča – to najlacnejšie čo je v pešej vzdialenosti od klubu. Je to síce taká generická trojhviezda, ktorá neurazí ani nenadchne, ale za rozumnú cenu poskytuje nadštandardne veľkú izbu a ako píšem, kľúčová bola v tomto prípade poloha.

Na izbe sa dáme dokopy, stiahneme fľaštičku a pár minút pred ôsmou sa vyberáme na miesto určenia. Po slabom kilometri prichádzame ku klubu Hydrozagadka, pomenovanom po poľskej komédii z roku 1971.

Kontrola lístkov, razítko na ruku ako za starých dobrých čias a vstupujeme do kompaktného priestoru, rozmermi podobného tomu už nebohom Subclube. Ak nedostanem omikron tu a teraz, tak už nikdy. Pri bare zadelíme pivečko a víno a niečo po pol deviatej začína samotný koncert.


Po jeho skončení si v putovnom stánku zakúpim nové LP a nevynechám príležitosť dať si ho podpísať od všetkých členov skupiny. Ešte padne pár pivečiek vín a presne o polnoci sme na izbe.

Ráno je teda oveľa horšie ako som čakal, predsa len v tomto veku už človek cíti každé deci ohnivej vody. V hoteli sa dávame dokopy až do poslednej možnej chvíle. O jedenástej opúšťame izbu a namierime si to do najbližšej Žabky na hotdogy a nejakú malinovku, ktoré nás aspoň trochu vrátia do hry.

Let máme o 3 hodiny, to už najvyšší čas poberať na letisko. Boltom teda privolám Prius, na ktorý si počkáme ďalších 10 minút aspoň mám teda čas dopiť Fantu. Juri nás za 40 minút presunie na Modlin, kde už do odletu iba stokujeme po termináli, ktorý pripomína prerastený hangár. Hodinový let opäť v exit rowe zbehne promptne a o piatej sme doma.