Asi každý, kto sa len trochu zaujíma o letectvo už počul o legende anglosaských nebies – Douglase DC-3. Toto dvojmotorové vrtuľové lietadlo spôsobilo v 30. a 40. rokoch menšiu revolúciu v leteckej doprave a dodnes v historických análoch obsadzuje popredné priečky v prínose k hlavne civilnému letectvu. Nám neskôr narodeným (minimálne teda mne) však zlatá éra letectva (povedzme 60. až 80. roky na západe a 90. a prvá polovica nultých rokov na východe) žiaľ z časových (západ) a časovo-finančných (východ) dôvodov nebola dopriata zažiť a kým sa mi konečne plne vyvinul prefrontálny kortex a ja som vhupol do aspoň ilúzie finančnej stability, leteckému svetu už dominovali generické Boeingy 737 a Airbusy A320. To čo tým chcem povedať je, že ak sa naskytne v bližšom alebo širšom okolí príležitosť preletieť sa niečim pre mňa špeciálnym a okolnosti mi to dovoľujú, rád si takýto zážitok doprajem. Nebolo ich veľa, za spomenutie však určite stoja napríklad Let L-410 Turbolet v roku 2019, Embraer EMB 120 Brasilia v roku 2022, SAABe 340A, či Beechcrafte 1900D v roku 2023 alebo tri týždne dozadu DHC-6 Twin Otter, kvôli ktorému som cestoval do Škótska.
Všetky predošlé prelety však majú jedného spoločného menovateľa a tým je, že sa jednalo vždy o pravidelnú linku. Druhou kategóriou sú potom rôzne veterány, na ktorých sa dá preletieť hlavne na rôznych leteckých dňoch a ich variáciách. Za tými v našich končinách netreba chodiť až tak ďaleko. Napríklad na Záhorí sa dá celkom často absolvovať let na Andule, teda na legendárnom Antonove An-2 (čo mi zatiaľ trestuhodne uniká) a v Budapešti pre zmenu zase na poslednom letuschopnom Lisunove Li-2 na celom svete. Ten má vo svojej opatere Nadácia Goldtimer, ktorá viacmenej každoročne od júna do októbra usporadúva sobotné podujatia, kde sa záujemcovia za poplatok môžu na tejto sovietskej licenčnej kópii Douglasu DC-3 preletieť. Tak, ako som to spravil aj ja.
31.5.2025
Nebudem nudiť technickými dátami, alebo pretlakom čísel, Wikipedia dokáže tieto informačné požiadavky uspokojiť dostatočne. V skratke sa aspoň pokúsim zhrnúť ako to celé prebehlo a potom nechám hovoriť obrázky. Registráciu na let treba (aktuálne v dobe písania) vykonať najneskôr 4 dni vopred, čo som aj presne spravil a hneď na ďalší deň v stredu mi prišla odpoveď, že ma zaradili do slotu o 13:45, čo bol posledný let dňa. Celé podujatie trvalo od desiatej rána do tretej poobede a teda táto informácia ma veľmi potešila, lebo mi odpadlo nepríjemne skoré vstávanie alebo pre zmenu potreba vyraziť už deň predtým a platiť niekde nocľah. Budapešť kilometrovo nie je ďaleko, ale diaľnica M1 patrí k mojim najmenej obľúbeným cestným úsekom vôbec. Bol som teda veľmi príjemne prekvapený, že dnes to prebehlo bez kolón, či iných nepríjemností, ako tu už býva zvykom. Platba za let prebieha len v hotovosti, bankomatov je našťastie v neďalekom nákupnom centre niekoľko. Drobný zádrhel vyvstal až pri registrácii, kedy sa dozvedám, že pri jednom z predošlých letov niekomu prišlo nevoľno alebo si udrel hlavu. Presný dôvod som prepočul, realitou však je príchod zdravotníkov a neplánované meškanie všetkých ďalších letov, ja mám prísť na rad približne o pol tretej. Čas si krátim oddychom v tieni stromov a fotografovaním.
Realitou je boarding až krátko po tretej popoludní, v tomto prípade je to však jedno, lepšie neskoro ako nikdy. Pri nastupovaní som sa zahral na môjho kamaráta Mirka a nastúpil medzi prvými, čím sa mi ušlo najlepšie miesto hneď v prvom rade s výhľadom do kokpitu. Dovolím si ale teda jednu malú historickú vsuvku – Lisunov Li-2 sa pôvodne vyrábal v štátnom závode GAZ č. 84 v Moskve-Chimki, a po evakuácii v roku 1941 v závode TAPO v Taškente, kde bol v roku 1949 vyrobený aj tento konkrétny kus.
Toto 76 rokov staré lietadlo, ktoré dnes nesie označenie HA-LIX najprv lietalo v službách maďarského letectva, potom bolo prevedené do vlastníctva štátnej leteckej spoločnosti Malév, kde vozilo cestujúcich medzi rokmi 1958 až 1964. potom nasledoval transfer naspäť k maďarskému letectvu, kde slúžilo pre výcvik parašutistov. Do dôchodku sa pobralo v 1974, kedy bolo prevezené do leteckého múzea v Szolnoku. Tu si ho po 23 rokoch zobrala do merku Nadácia Goldtimer, ktorá ho s výdatnou pomocou sponzorských prostriedkov znovu uviedla do letuschopného stavu a 21. septembra 2001 absolvoval zrekonštruovaný Lisunov Li-2 svoj druhý prvý let.
Samotný let sa slovami opisuje ťažko, senzorické vnemy vedia textom odovzdávať len naozajstní majstri pera, či klávesnice. V každom prípade to prvé, čo si po usadení do sedadla začnem všímať, alebo skôr cítiť, je neskutočné teplo. Interiér lietadla je solídne vysaunovaný a celý let tak strávim s orosenou plešinou a mierne skrútený na sedadle, lebo okienko končí asi tak vo výške mojich ramien. Prelet nad Budapešťou je veľmi scénický a čo ma prekvapí a poteší zároveň je, že počas letu môžem vstúpiť do kokpitu a veselo fotiť a nakrúcať. Celý čas mám síce pocit, že by som sa mal ponáhľať, ale ukáže sa, že okrem mňa má o toto záujem už iba jeden jedinec. Ale teda veľmi pekný zážitok, ktorý za tých 50 euro určite stál a som rád, že som ho absolvoval.
Aj keď som sa pôvodne pohrával s myšlienkou prespať v Budapešti, ceny mi nejak neboli po chuti. Ako sa však hovorí “všetko zlé je na niečo dobré” a to platí aj v tomto prípade. Inak by mi nikdy nenapadlo zastaviť sa v mestečku Szentendre, ktoré sa nachádza len 20 kilometrov severne od hlavného mesta. Nečakal som nič a dostal som veľmi príjemne a oddychovo pôsobiace “letovisko” plné terás a života s vynikajúcou balkánskou reštauráciou v centre. Na druhú stranu ale treba povedať, že čo nevyzerá dobre na konci mája na prahu zlatej hodinky, že hej. Myslím, že pri tomto kombe by aj skládka starých pneumatík mala svoje genius loci. Ale tým nechcem poprieť, čo som napísal predtým, jednoducho to tu vo mne zanechalo naozaj dobrý dojem a po skúsenosti s povodím Dunaja v Srbsku a Rumunsku z tohtoročnej Veľkej noci som si zase raz povedal, že načo stále lietam ako blázon, keď takéto príjemné miesta mám doslova za rohom.
Naproti tomu Visegrád vyzeral, že by sa tam mohol nakrúcať jeden diel z cyklu Planeta Země po vymření lidstva. Ale nie, určite sa ešte zastavím aj tu. Zlatým klincom zlatej hodinky dnešného dňa je posledný stop pred príchodom domov a to krátka fotoseansa v Štúrove, kde sa tiež chystám už niekoľko rokov a nejak nie som schopný to dotiahnuť do úspešného konca.
Návštevy po lietadle boli síce iba z rýchlika, ale treba to brať a aj to beriem ako taký prieskum, či chcem a či sa mi oplatí sa sem vrátiť. Odpoveď je jednoznačná – určite chcem a určite sa vrátim. Dunaj som celý svoj život prehliadal, vyrastaním v Bratislave ho mám totiž spojený hlavne s vizuálne nie príliš podmanivým okolím, čo si uvedomujem, že je veľká škoda, lebo stačí zájsť len o trochu ďalej a celá scenéria sa rapídne zlepšuje.
Páči sa vám tento obsah?