15.8.2020
To, že je dnes sviatok sme zistili až včera večer a zostali sme tak bez tradičných raňajok z Biedronky. Tie dnes dostala na starosť Janka, tak obehne námestie a našťastie zopár kaviarní sa aj v kresťanskom Poľsku nájde otvorených. Po sladkom štarte do dňa a sprche sa ideme odubytovať až o jedenástej.
Na pláne je iba jedna zastávka, dnes sme si to totiž pôvodne mali namieriť už smerom na Slovensko, prespať pri Lodži a Krosne a pozajtra doraziť na východ. Ale človek mieni a hystéria mení. Dnešným dňom sa tak preklápame do druhej časti výletu, šitej horúcou ihlou na poslednú chvíľu pred odchodom. Pobalíme si veci a prichádzame na recepciu, kde opäť nie je nikto, kto by sa o nás postaral. Úplne v pohode by som tu kľúč mohol nechať a odísť bez platenia, ale zas nie som blboň. Po pár minútach bezradných pohľadov konečne príde nejaký dopletený jožko, ktorý je tak zmätený, že si myslí, že sme sa práve prišli ubytovať a strká mi do ruky nový kľúč od izby. No radšej teda zaplatím, nakopnem motor a vyrážame. Pri Pieniężnom ma zmätie remont, cesta vyzerá byť uzavretá a obchádzka nie je zrovna najkratšia. Ako tak odstavení na boku hľadáme alternatívnu trasu všimnem si, že cesta zatvorená nie je, to len robotníci neodstránili značku zákaz vjazdu. Vozovky pochybnej kvality pokračujú až do Lidzbark Warmiński, potom je to našťastie už pohoda. Za dedinou Łankiejmy ešte dáme pauzu pri fotogenickom poli s veternými elektrárňami a o polhodinku prefrčíme Kętrzynom, kde dnes spíme.
Nebudeme teraz strácať čas ubytovávaním sa a rovno ideme pozrieť highlight oblasti – Hitlerov Wolfschantze. Rovno z auta zakúpime dva lístky a parkovanie, ktoré stojí prosím pekne na takomto mieste 5 zlotých (1,1€). Úplne si viem predstaviť, že keby bolo niečo takéto na Slovensku, tak parkovanie stojí 10 a aj to ešte na nejakej rozbahnenej lúke. Pred prehliadkou tohto kedysi prísne tajného miesta sa ale najprv treba posilniť statnou klobáskou a v mojom prípade žiaľ nealkoholickým pivom.
Po výživnom obede ideme nato. Komplex ľudovo nazývaný Vlčí brloh (nemecky Wolfsschanze, poľsky Wilczy Szaniec) bol kedysi jedným z ôsmich vodcových hlavných stanov (Führerhauptquartiere) počas druhej svetovej vojny mimo územia Nemecka. Hlboko v poľských lesoch ho vystavali na prelome rokov 1940 a 1941 s cieľom ochrániť najvyšších predstaviteľov režimu pred bombardovaním počas operácie Barbarossa, invázie do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Vojenská pevnosť, ktorej meno bolo odvodené od prezývky vodcu (vlk), pozostávala z desiatok budov, vlastnej železničnej stanice, letiska a elektrárne a jej okolie bolo tak dôsledne zamínované, že trvalo 10 rokov, kým les okolo očistili. Známa sa stala aj ako miesto posledného pokusu o atentát na Hitlera, ktorý chcel vykonať plukovník Claus von Stauffenberg v roku 1944. Samotný ustálený preklad Vlčí brloh z nemčiny však nie je presný, keďže nemecké pomenovanie Wolfsschanze znamená skôr Vlčí obranný val alebo hradba. Prehliadku začneme pekne poporade, pozrieme bunker pre návštevníkov a aj ten, ktorý slúžil ríšskemu ministrovi a vedúcemu NSDAP Martinovi Bormannovi.
Samozrejme najväčším ťahákom je bunker samotného Führera. Ten tu strávil vyše 800 dní – od júna 1941 do novembra 1944, keď z dôvodu postupu Červenej armády odišiel do Berlína. Počas jeho pobytu je celkom presne zdokumentovaná jeho denná rutina. Deň zvyčajne začal prechádzkou so psom medzi deviatou a desiatou. O pol jedenástej sa dostala na rad pošta. Po prvom brífingu nasledoval o druhej obed, kde sedel vždy na rovnakom mieste medzi Alfredom Jodlom (Náčelník operačného štábu vrchného velenia Wehrmachtu) a Ottom Dietrichom (Vedúci tlače nacistického režimu). Naproti sedeli Keitel, Bormann a generál Karl Bodenschatz. Popoludie patrilo nevojenským záležitostiam. O 17:00 sa podávala káva nasledovaná druhým brífingom, večerou a potom premietaním filmov.
Je bezpochýb zaujímavé pohybovať sa po tak významných miestach, kde sa písala história moderného sveta. Pre niektorých je to však len ďalšie “křoví” na instagram, ako nám názorne predvedie vyžitá 40tka s odfarbenými vlasmi predvádzajúca wannabe lascívne pózy do objektívu mobilu svojho druha. Po približne dvojhodinovej prehliadke sme si chceli na pamiatku kúpiť magnetku, ale nevrlá dievčina za pokladňou mi dobre že nevynadala, že jej nejde systém. Pýtam sa, či sa nedá v hotovosti, veď si to zapíšeš a potom nahodíš do pokladne. Nie, nejde systém a vypadni. Ty si teda poľské biznis gény nepodedila. Ale na Slovensku by si zapadla.
No tak nič, vraciame sa k autu a do Kętrzyna ubytovať sa. Hotelik Corner je hneď na okraji v priemyselnej štvrti. Auto zaparkujem na dvore, hodíme veci na izbu a ideme sa prejsť do mesta. Do centra je to príjemná 20 minútová prechádzka, počas ktorej míňame dva bunkre z roku 1942 a veľký mestský cintorín.
Na kruháči pri centre to vyzerá ako po vymretí, už chýba len kotúľajúci sa krík ako vo westernoch. Kúsok odtiaľto je za stromami bazilika, tak navrhnem Janke, že by sme ju mohli obzrieť aspoň zvonku. Podvečerné slnko svieti z juhozápadu, tak sa po ulici vyberieme dole. Výhľad je však nulový a okrem lenivej mačky a garáží tu nič nie je.
Dáme 180 stupňovú otočku a vraciame sa do centra, kde je z ničoho nič je zrazu plno ľudí. V zmrzlinárni pri námestí dáme kopečkovou za 3PLN a radšej si to zjem na lavičke, mám biele tričko a to pri mojej šikovnosti konzumovania netreba riskovať. Z námestia s malým parkom a fontánou si prejdeme pár uličiek. Nádeje vkladám do bufetu pri amfiteátri, ale na klobásu alebo kuracie krídelká chuť nemáme, tak pokračujeme ďalej. Pierogarnia je out of order, tak nebudeme vymýšľať a o pár metrov ďalej ideme na istotu. Pizzu sme už dlho nemali a s veľkými očami objednáme tu najväčšiu polmetrovú.
To, že to bude trochu blbosť si uvedomíme až keď objednávke odíde, ale veď nevadí, zostane na raňajky. Na druhú stranu musím konštatovať, že toto je najlepšia pizza po veľmi dlhej dobe. Ideálne tenké cesto a výborne vybalansovaná chuť, no hneď som Pizzerii Centro na Googli udelil 5 hviezdičiek. Pizzu necháme zabaliť a s krabicou si dáme večernú polhodinovú prechádzku späť na izbu.
