Ukrajina 2021

Deň 9 – výstup na Hoverlu

15.8.2021

Budíček o 7:00, zas to s tým vstávaním netreba preháňať. No a teda keď sme už tu – v srdci Zakarpatia – bola by veľká hanba nevyjsť si na najvyšší vrch Ukrajiny. Hlavne teda si viem predstaviť, že istí jedinci (TONKOTRAVEL) by mi to pripomínali pri každej možnej aj nemožnej príležitosti už navždy. Po ôsmej sa teda v bezmennej kaviarni pri ceste zastavujeme na najdôležitejšie jedlo dňa. Navyše tu majú ešte aj posedenie v kopulách a zároveň jej musím udeliť pochvalu za najkrajší záchod v okolí.

Odtiaľto cez celú Vorochtu až po odbočku na Hoverlu je cesta hladká ako žehlička, ale ako to už v živote chodí, všetko pekné raz skončí. Z tohto bodu je to presne to, čo sa človeku pri spojení slov cesta a Ukrajina objaví v mysli. Starý deravý asfalt, miestami naozaj tragický, že treba pomaly až zastaviť. Toto trvá 3 kilometre k bráne do Národného parku, kde treba zaplatiť vstupné 30 hrivien za osobu u odutej predavačky. Tu treba pripomenúť, že toto samozrejme nie je jediná cesta na Hoverlu, tých je niekoľko, ale keďže sme kancelárske krysy, tak som logicky zvolil tú najschodnejšiu. To znamená, že od brány nás čaká ešte 7 kilometrov na Zarosljak (Zaroslyak/Заросляк), tréningové centrum, kde sa počas čias hojnosti a rovnosti trénovalo na olympijské hry. Zároveň je to posledný bod, kam sa dá ešte prísť autom, odtiaľ už iba pekne po vlastných. Keby som však vedel čo ma čaká, tak radšej niekomu zaplatím, nech nás sem z Vorochty zavezie, lebo týchto 7 kilometrov, to je jedným slovom katastrofa. Katastrofa, ktorú ideme 45 minút a pri pomyslení, že toto isté ma čaká ešte raz sa mi chce plakať. Zlatým klincom je, keď pri parkovaní tak škrtnem podvozok, až sa modlím nech sa neobjaví pod autom čierna kaluž. Našťastie to schytalo iba rameno, ale úvod ako sa patrí.

Pri Zarosljaku to poriadne žije, ľudí je tu až nepríjemne veľa, tak ešte rýchlo vybavíme požičanie palíc pre Janku a už zostáva iba rozhodnúť sa, ktorú cestu si vybrať. Zarosljak sa sám o sebe nachádza v nadmorskej výške cca 1250 metrov. Je pravda, že niektoré zdroje uvádzajú 1100 a niektoré až 1330, ale podľa pohľadu na mapy.cz to vyzerá, že tých 1250 bude realitou. Vrchol Hoverly leží vo výške 2061, čo nám jednoduchým výpočtom dáva 811 výškových metrov. Tie je možné prekonať buď zelenou trasou, ktorá má 3,6 kilometra alebo strmšou modrou, ktorá je o tých 600 metrov kratšia.

Malé deti, ktoré sa vyberajú po zelenej to rozhodnú za nás a o pár minút neskôr už po modrej šliapeme lesom, z ktorého plynule prejdeme do pásma kosodreviny, po ktorom začína prvý strmší stupák. Tu sa pozvoľne začíname od seba vzdiaľovať a každý ide svojim tempom. Terén je potom chvíľu iba mierny, čo je vlastne iba príprava na ďalší stupák, po ktorého vyjdení sa odmením hellkom. Počas jeho popíjania okolo mňa prejde chlapík v poltopánkach a obleku. Ešte raz sa mi niekto bude smiať, že nosím všade rifle, tak mu ukážem toto. Lebo keď nejdeš do lesa v kostičkovaných rejoicoch, tak tu nemáš čo hľadať.

Pozitívne hodnotím to, že vrchol je celý čas vidieť, tak tu nikto človeku neťahá pod nosom medové motúzy, ale každý presne vie, kedy bude koniec. Plný energie obehnem funiacich paličkárov a pár minút pred poludním si myslím, že už som tam, ale kdeže. To som len zdolal predposledný stupák a do cieľa ma čaká posledných 300 výškových metrov na 700 metrovej trase, ktorých zdolanie pocitovo nemá konca.

Vrchol dosahujem o 12:25 východoeurópskeho času. Ten ukrajinský. Podľa tabule to touto trasou trvá 1:50, mne to teda trvalo 1:55 aj s prestávkami bez akéhokoľvek tréningu. Na vrchole sú paradoxne “stánky”, teda podnikavci, ktorý sem vyniesli vodu, alko aj nealko nápoje a nejaké čokoládové tyčinky. Samozrejme za prirážku, ale s tou tu asi nikto nebude mať nejaký veľký problém. O niečo neskôr prichádza Janka a za odmenu otvárame koňačik a pripíjame si. Užívaním si výhľadu strávime asi hodinu a po tretej sa vyberáme naspäť.

Ísť tou istou cestou je nuda, tak to o 300 metrov nižšie stáčame doprava na trasu, na ktorej leží vodopád. Opäť sa ukazuje moja nekolegialita a každý ide svojim tempom čo spôsobí, že ho zamyslený prepásnem a keď si túto chybu uvedomím, je už príliš ďaleko a ja som príliš lenivý, aby som sa vrátil naspäť.

Podľa teórie relativity trvá cesta naspäť vždy pocitovo kratšie ako cesta tam, ale predpokladám, že to platí iba v prípade, že sa jedná o tú istú trasu, lebo toto je nekonečný zostup. Pri dosiahnutí lesa už ale viem, že sme blízko. Na Zarosljaku dám za odmenu kvas, Janka vráti palice a cestou k autu ma pobaví párik na Boxsteri. Keď si predstavím tú cestu na takomto aute, je mi až zle. Čo mi však mozog neberie úplne, je že oni sa sem pomaly hodinu trepali na Porsche len preto, aby z toho auta ani nevystúpili, na parkovisku to otočili a vybrali sa naspäť. V živote sú veci, ktoré nepochopím a toto sa stáva jednou z nich. Ale tak ich problém, že hej.

Ani táto cesta naspäť netrvá pocitovo kratšie, utrpenie je tu a my ho musíme prežiť. Ako bonus mám spálený krk, lebo veď načo sa v horách natrieť, že Romanko. To ale vyriešim starou dobrou smotanou z magazinu.

Na ubytku dáme sprchu a aj keď sa nám už nikam nechce, jesť treba. Na večeru zadelíme pekne polievky, vareniky a k tomu po pive, tak ako sa patrí. A samozrejme zeleninu, treba aj niečo zdravé zjesť. Na izbe sa ešte na úspešný deň popije trochu vína, ale sme tak unavení, že po pohári stačilo a odoberáme sa na zaslúžený spánok.