Rusko 2018

Deň 9 – Volgograd

4.8.2018

3:30 aj všetci naozaj poctivo vstávame a o 10 minút neskôr už brázdime prázdne ulice. Prekračujeme koľajnice a onedlho už kráčame po soľnom povrchu smerom k vode. Treba si dávať dobrý pozor kam stúpiť, nie všade je totiž podložie pevné.

Po ďalšej štvrť hodine sme konečne na ideálnom mieste. Počasie vyšlo, stihli sme to na čas a zato sme odmenení fakt parádnym východom slnka. Krajší som nikdy predtým nevidel. Skoré vstávanie naozaj stálo zato.

Ako sa začne nad horizontom objavovať slnko je po predstavení a my sa vraciame naspäť. Stačí sekunda nepozornosti a jeden chybný krok a hotovo. Nohy mám kompletne pokryté blatom a v žabkách sa nedá vyjsť akékoľvek stúpanie. Cestu naspäť teda absolvujem bosý.

Ako naschvál sa mi už nedarí zaspať, tak ráno opäť prejdem do obchodu. Počasie je zrazu nejaké pochybné, je zatiahnuté a ani dážď by ma neprekvapil. Sme mali opäť šťastie, prísť o deň neskôr, tak by bol zážitok z návštevy jazera o niekoľko levelov nižšie. Doobeda sa už iba pobaliť a o desiatej nás Naďa s Oľgou opúšťa a po 5 dňoch sme opäť sami. V dome poležíme do 11:50 a potom sa presúvame do centra dediny, kde už stojí pristavený Crafter, ktorým budeme cestovať do Volgogradu.

Vodičovi zaplatíme za dva lístky 900 rubľov (11,70€) a presne 12:15 vyrážame. Dlho ale naša jazda netrvá. Vo Vrchnom Baskunčaku prichádzame na priecestie práve vtedy, keď sa spúšťa závora. A cez koľaje ide asi 50 vozňový vlak rýchlosťou pomalšej chôdze.

Cestu absolvujem v polospánku, z ktorého ma vytrhne iba zastávka v Aktubinsku a neskôr pred mestom Znamensk, ktoré je jedným z ruských uzavretých miest. Za mestom sa totiž nachádza kozmodróm / raketový polygón Kapustin Yar pre štarty rakiet a družíc vybudovaný po 2. sv vojne.

Za Znamenskom sa mení časové pásmo a my posúvame hodinky o jednu hodinu naspäť. Onedlho už prichádzame do Volgogadu, kde zas praží ako sa patrí. Z maršrutky sa vykotúľame rovno pred krásnou budovou vlakovej stanice a rovno by sme zašli niekde na obed. Ako na zavolanie je hneď oproti nám tradičná stolovaja, ale radosť nám pokazí, že v nej nie je ani jedno voľné miesto. Nezostáva nám teda nič iné, ako to na západniarov zapichnúť vo vedľajšej kaviarni a natlačiť sa burgerom.

Najedení prechádzame ponad železničnú trať odkiaľ je výhľad na stanicu ešte lepší. Krásna budova z roku 1954 v tradičnom stalinistickom štýle je jednou z najväčších v krajine. Po sebevražednom bombovom útoku, pri ktorom v decembri 2013 zahynulo 16 ľudí bola takmer pol roka zatvorená. Dnes je obohnaná plotom a vstup je iba cez sken batožiny.

Ubytko som opäť rezervoval v Park Inn, ktorý ponúkol najlepší pomer cena/výkon. Len škoda, že dostávame izbu s výhľadom na opačnú stranu ako je stanica. České motorky pred hotelom ma neprekvapujú, už sa stáva tradíciou, že západných bratov aspoň raz stretneme na každom výlete.

Na Volgograd sme si nechali bohužiaľ veľmi málo času, pôvodne sme chceli z Baskunčaku odísť maršrutkou o siedmej ráno, ale východ slnka zmenil plány. Takto nám teda na objavovanie mesta zostáva doslova pár hodín. Na izbe teda dáme sprchu a vyberáme sa opäť okolo stanice do centra.

Tu privolávam taxi a necháme sa odviezť pred novú Volgogradskú arénu, kde sa onedlho začína zápas, tak to tu žije. Počas stavby tohto štvorhviezdičkového štadióna, dokončeného len nedávno bolo nájdených cez 300 nevybuchnutých bômb ešte z druhej svetovej.

Prejdeme cez zrevitalizovaný park a už sme aj pred vstupom do komplexu Mamayev Kurgan (Мамаев курган), v preklade Mamajova mohyla. Tu podporím miestnu tetu a kúpime Janke od nej kyticu.

V období pred začiatkom vojny bol tento kopec obľúbeným miestom výletov obyvateľov Stalingradu. Významným sa stal cez druhú svetovú vojnu. Mamajova mohyla, v topografických a vojenských mapách označovaná tiež ako kóta 102, mala v bojoch o mesto Stalingrad a jeho bezprostredné okolie značný vojenský význam ako pozorovateľňa s kruhovým výhľadom po celom okolí. Boje o ňu nastali po tom ako sa začalo bojovať o stred mesta. Pre obidve bojujúce strany bola natoľko dôležitá, že sa pokúšali ovládnuť jej vrchol za každú cenu, čo malo za následok obrovské straty na životoch. Po vojne sa začal stavať na Mamajovej mohyle rozsiahly areál, ktorý sa stal najväčším pamätníkom bitky o Stalingrad.

Najdôležitejšie miesto v pamätníku zaberá socha „Matka Vlasť“, stojaca na vrchole kopca. Táto socha ženy držiacej v rukách meč stojí v póze, „akoby volala do boja“. Výška sochy je 85 metrov (je takmer dvakrát vyššia než Socha Slobody). Ide o najväčšiu sochu ženy na svete a architektonický skvost, keďže na nevysokom podstavci voľne stojí a nie je k nemu nijak inak pripevnená. Súčasťou pamätníka je tiež masový hrob neidentifikovaných sovietskych vojakov a cintorín. Toľko informácie z Wikipedie.

Po prehliadke komplexu sa vraciame do parku, odkiaľ sa presúvame na námestie Lenina.

Už sa šera prichádzame k ďalšiemu dôležitému bodu z bitky o Stalingrad. Tým je pozostatok Gerhardtovho mlynu a pridruženej továrne, ktoré boli kedysi významným priemyselným zariadením mesta. Postavené boli koncom 19. storočia paradoxne nemcami a počas vojny to bol konečný bod, po ktorý sa podarilo prísť nemeckej armáde pod velením poľného maršala Paulusa. Boj o mlyn trval niekoľko mesiacov, počas ktorých bol niekoľkokrát bombardovaný, ale ďalej sa už nemci nedostali. Po vojne bolo rozhodnuté, že bude ponechaný v pôvodnom stave.

Späť do centra sa vraciame po pobrežnej promenáde. V centre je niekoľko reštaurácii, ale nejak sa nevieme rozhodnúť kde sa najesť, tak nakoniec skončíme v supermarkete pri pečive. Dnes sa nám už nikam nechce, tak sa vraciame na izbu.