Rusko 2019

Deň 9 – odchod z Vorkuty

11.8.2019

Ráno sa v pokoji naraňajkujeme, dobalíme posledné veci a krátko po desiatej si príde Ivan prebrať byt. Všetko je charašo, tak nás ešte hodí zdarma na vokzal. Tu som sa chcel najesť v bistre pri stanici, ale aj napriek tomu, že má byť otvorené je zatvorené. Veľmi smutné. Stánok so suvenírmi do tretice konečne otvorený, tak nakúpime magnetky a usadíme sa v staničnom bistre. Ja by som dal aj nejakú polievku, ale maximum sú tu pirôžky, tak sa musím uspokojiť s tým.

Vlak už máme pristavený, tak sa pol hodinu pred odchodom zdvíhame a ideme nájsť náš vozeň. Pokým do Vorkuty sme sa doviezli na vlaku z Nižného Novgorodu, tento konkrétny je tzv. “dovolenkový” vlak. Ten z Vorkuty za polárnym kruhom na ďalekom severe po 3 dňoch, 10 hodinách a 35 minútach svoju púť zakončí na pobreží Čierneho mora v 3000 kilometrov. vzdialenom Novorossijsku. Nevýhodou je, že v našom platskarte nie sú zásuvky, tak musím pozeranie filmov a seriálov na mobile obmedziť. My sa z vlaku ale odpojíme už zajtra o 6:57 ráno, kedy dorazíme do Mikunu, 115 kilometrov severne od Syktyvkaru. Ten totiž leží mimo hlavnej železničnej trasy a posledný úsek sa spoľahneme na autobus.

Zbohom Vorkute dávame presne o 12:05 a onedlho sa zoznamujeme s našimi spolucestujúcimi. V našej “šestke” ešte cestuje jeden štyridsiatnik a žena v podobnom veku. Chlapík je veľmi výrečný, čo to sa popýta aj nás, ale potom pokračujú v konverzácií hlavne medzi sebou. Čo som započul, tak bol celkom rozhľadený. Preberá sa všetko, od druhej svetovej vojny, cez vojnu na Ukrajine až po Putina. A s jeho antiputinovskými názormi som sa občas až zarazil, či nemá obavy hovoriť nahlas. Intelektuálnu debatu na etapy sťahoval späť na zem ožratý dedo z vedľajšej spacej “bunky”, ktorý si rád prisadol a začal postupne každému vykladať o živote. Ešte že si vždy objednávam vrchné lôžko.

Potom sa mi podarí na nejaký čas zaspať, z čoho ma prebudí až príchod do Inty, kde máme 21 minút pauzu, ktorú využijem na prebehnutie sa do bistra nakúpiť pirôžky.

O posledné vzrušenie sa postará výhľad na radarovú základňu pri Pečore pred deviatou večer. Tá slúži ako radar skorého varovania pred raketovým útokom. Postavili ju v roku 1984 a funguje dodnes. Radar je typu Darjal (Дарьял), čo je sovietsky typ bistatického radaru (Bistatický radar je radarový systém kde sú vysielače a prijímače radarových signálov na sebe nezávislé. Vzdialenosť medzi vysielačom a prijímačom je podobná vzdialenosti, na ktoré sa očakáva detekcia cieľa), ktorých bolo plánovaných postaviť 7, ale dokončil sa len tento v Pečore a druhý v azerbajdžanskej Qabale, ktorý však už nefunguje. 40 minútovú prestávku v Pečore na prieskum stanice a okolia nevyužívam, keďže som ju videl pred pár dňami a radšej pokračujem v čítaní knihy a nezdravom sa stravovaní.

Večer ešte pozriem film a okolo polnoci konečne zaspávam. Zo sladkého spánku ma o druhej ráno vyruší posledná dlhšia prestávka v Sosnogorsku, kedy k nám do bunky pristúpi agilná dôchodkyňa so slabosťou na šušťanie sáčkami, obalmi a igelitkami. Priceless.