27.9.2025
Až do ôsmej to nakoniec nepotiahnem. Moje telo zmätené časovými posunmi usúdi, že o šiestej miestneho času (UTC+11:00) spánku stačilo a ja sa prirodzene budím sám od seba. Tento bonusový čas nepremrhám pozeraním do plafónu a rekapitulovaním zlých životných rozhodnutí, ale doklepem poznámky za včera, na ktoré som už večer nemal energiu a prečítam si nejaké tie správy z domova. Drichmoš z východu to potiahne až do budíka, ale po ôsmej už to začína mať rýchly spád. Po výživných raňajkách ešte ledabolo skontrolujem predpoveď, kde sú síce prognózy nejakých búrok, ale nevenujem tomu veľkú pozornosť, veď za oknom svieti slnko.
najdôležitejšie jedlo dňa
Do ruksaku si tak naivne pribalím aj uterák s víziou nejakého pacifického kúpania sa. Nemohol som byť ďalej od pravdy, ale o tom v tejto chvíli ešte neviem. Niečo málo pred deviatou sa tak už prebíjame neviditeľným oparom varených papŕč z hydiny a o pár minút neskôr dopĺňame zásoby v supermarkete v tradičnom roadtripovom zložení voda, zdravá cola a nejaké keksy.
tu ešte nezistili, že zákazník si vie zabaliť nákup aj sám
Toto je zároveň vhodná doba aspoň trochu tu predostrieť dnešný plán. Pohnpei je ostrov, to sme si tu už povedali. Je to zároveň najväčší ostrov Senyavinských ostrovov, ktoré sú zase samy súčasťou väčšej skupiny Karolínských ostrovov, ale to v tejto chvíli nie je až také podstatné. Ale tým vás teraz trápiť nebudem. Podstatné je, že má takmer ukážkovo okrúhly tvar a okolo neho vedie cesta. A kde je cesta, tam je vôľa. Pre nás to teda znamená, že o dnešný program máme viacmenej postarané, stačí už teda len pekne ponavštevovať nejaké body, ktoré sa v jej okolí nachádzajú a večer sa v ideálnom prípade vrátime živí, zdraví a plní zážitkov na rovnaké miesto, z ktorého sme ráno vyrazili. V ideálnom prípade by to bolo takto, ale život býva často presne o tom, že ten ideálny prípad sa vlastne takmer skoro nikdy nepodarí dosiahnuť. Nám sa náš plán začína naštrbovať vlastne už po pár stovkách metrov, čo opustíme Koloniu. Slnko mizne za nepriepustnou oblačnosťou a my sa vnárame do prebujnelej džungle zahalenej v opare vlhkosti.
Ten postupne prerastá do dažďa, ktorý každým ďalším kilometrom silnie a mne začína byť jasné, že tie informácie o Pohnpei ako o jednom z najdaždivejších miest na Zemi predsa len budú mať reálny základ. Dážď pri cestovaní nie je príjemný nikdy, dalo by sa povedať, že je to vlastne môj najväčší nepriateľ. Vysoká vlhkosť je však rovnako, ak nie ešte viac nepríjemná a ich kombinácia je vražedná. Nie len pre moju telesnú schránku, ale aj pre mojho verného parťáka, ktorý na tomto a každom inom tripe zaznamenáva to, čo som videl. Vysvetlím. V aute máme pustenú klímu, aby nám bolo komfortne a nesplesniveli nám mozgy. Klíma vzduch vysušuje. Vonku je pre zmenu zase pravý opak a to znamená len jedno – rýchly prechod zo suchého do vlhkého prostredia má za následok, že sa na objektíve vyzráža vlhkosť a foťák sa tak stáva na určitý čas nepoužiteľným. Nič moc, že. Tiež si myslím. Riešení a lifehackov je samozrejme niekoľko, ale ja sa budem musieť spoľahnúť na prirodzený proces, lebo sáčok tu nemám a držať ho v ruke vonku z okna tiež nemôžem, lebo leje. To už pomaly prichádzame k prvému bodu záujmu, ktorý som na mape vyznačil, vodopádu Kepirohi. Problémom je, že v tom daždi sa ani jednému z nás nechce. Jasné, dala by sa vytiahnuť samohecujúca karta v znení, že sa sem už možno nikdy v živote nevrátim, ale to by ten vodopád musel vyzerať lákavejšie ako na 3-. Žiaľ, padať vodu som už v živote videl toľkokrát a na toľkých miestach, že len tak niečo ma nenadchne a nepresvedčí.
Čo však Miroslava presvedčí vždy, je skratka UNESCO. Na veci zapísané na Zozname svetového dedičstva tejto organizácie má nejakú zvláštnu slabosť, až ho občas podozrievam, že si doma lepí nálepky do albumu, lebo nevynechá nikdy nič. Zase aby som mu nekrivdil, nenavštíviť Nan Madol, ktorý sa nachádza len pár minút jazdy odtiaľto smerom na východ by mrzelo aj mňa. Toto miesto je opradené fantastickými prezývkami ako „Benátky Pacifiku“ či „Atlantída Pacifiku“, tie však treba brať s rezervou. Ale aby som teda vysvetlil o čo ide. Nan Madol je ruina starobylého mesta, ktoré tu na 92 umelých ostrovoch spojených kanálmi slúžilo ako ceremoniálne a politické sídlo dynastie Saudeleurovcov. Tá zjednocovala odhadovanú populáciu ostrova medzi rokmi 1150 až 1628, pričom s výstavbou týchto umelých ostrovov sa začalo niekedy v 8. alebo 9. storočí. Najprv sa k nim však musíme dostať, čo začína prvým krokom, ktorým nie je nič iné ako zaplatenie vstupného. Prirodzene, zdravý a logicky uvažujúci mozog by čakal, že tento akt sa udeje v budove s oficiálnym názvom “Nan Madol Visitor Center”, ale nie. Platenie vstupného sa vykonáva v drevenej búdke na križovatke, kde striehnu dve tetky, aby nás mohli oholiť o 25 dolárov na hlavu. Dúfam, že to teda za tie peniaze aspoň bude stáť. Z tejto križovatky potom stačí pokračovať rovno a približne po pol kilometri odbočiť na prvú doľava, ktorá nás po ďalšom kilometri dovedie k poslednému domu, kde cesta končí. Dážď medzitým tak zosilnel, že nebyť toho padíka, ktorý sme práve minuli, asi by som seriózne uvažoval, že dám tejto pamiatke Hard Pass.
V tomto momente však už vyvesenie bielej vlajky neprichádza do úvahy a ja len môžem ďakovať sám sebe, že som pred šiestimi rokmi pri vyberaní firemných predmetov na konferenciu presadil skladacie dáždniky, z ktorých ma jeden sprevádza dodnes, tak ako aj tu a teraz, na opačnom konci sveta. Miroslav sa vody nebojí (alebo tak prezieravo dopredu nemyslí) a preto dáždnik nemá. Ten posledný dom ale nespomínam náhodou. Je to totiž obytný dom, teda bývajú tu reálni ľudia z mäsa a kostí. O tom, kto tu bol skôr je zbytočné polemizovať, rovnako ako o tom, či si baráčik postavili priamo na jedinej “stezke” k Nan Madol náhodou alebo schválne. V konečnom dôsledku je to jedno, účet je 3 doláre na hlavu. Tie mi síce chýbať nebudú, ale pri pohľade na ten príbytok by som radšej dal tých dvadsaťpäť im. Ešte sa aj zľutujú nad Mirom a požičajú mu dáždnik. Týmto sme dúfam prekonali poslednú administratívnu prekážku a konečne sa nerušene môžeme vybrať v ústrety nasatia trocha dávnejšej histórie, než sú pozostatky Druhej svetovej vojny. Teda nerušene v intenciách toho čo nám príroda dovolí, lebo v momente ako vykročíme do džungle sa lejak mení na regulérny monzún.
To vo mne vyvolá zvláštny pocit zadosťučinenia, že som tie neforemné turistické nepremokavé topánky nebral zbytočne. Cesta spotenou daždivou džungľou je tak tiež zážitok, ktorý som nevedel, že chcem. Paradoxne mi čím ďalej, tým viac ten lejak prestáva vadiť a ja mentálne unikám k myšlienkam, že toto je tiež vlastné po prvýkrát v mojom živote, kedy sa nachádzam v tejto forme biotopu. Kvôli flóre sme sem však neprišli a mňa z mojich nesúvisiacich úvah vytrháva pohľad na množstvo opracovaných a naukladaných kameňov.
To, ako bol celý komplex Nan Madol postavený má, ako to už pri starobylých stavbách býva, dve verzie. Tá menej uveriteľná hovorí, že to tu postavili dvaja čarodejníci – Olisihpa a Olosohpa, ktorí prišli vo veľkej kanoe, keď hľadali miesto na postavenie oltára, aby mohli uctievať svojho boha poľnohospodárstva. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa im pomocou lietajúceho draka podarilo levitovať kamene a celé to tu dali dokopy. Keď Olisihpa zomrel na starobu, Olosohpa sa stal prvým Saudeleurom, oženil sa s miestnou devou a odštartovali proces plodenia, ktorý nakoniec dosiahol až dvanásť generácií. A tá uveriteľnejšia? Vlastne ani neexistuje. Predpokladá sa, že kamene sa viazali na drevené plte a využíval sa príliv a morské prúdy. Fascinujúce je to najmä z dôvodu, že na Pohnpei neboli kone, voly ani iné ťažné zvieratá a doprava fungovala hlavne po vode. Mňa ale teraz skôr fascinuje, že som si so sebou nezobral uterák, aj keď som vedel, že ideme pozerať stavby na ostrovoch. Čo tým chcem povedať je, že na druhú stranu je potrebné prebrodiť sa a teda neviem, do čoho si utriem nohy. Ale to nie je problém, ktorý treba riešiť v tejto konkrétnej chvíli, budem sa ním zaoberať, keď to bude aktuálne. Teda asi o 5 minút. Dážď sa medzitým celkom ukľudnil a Mirko moje nadšenie nezdieľa a rovnako ho nedokáže nakopnúť ani hláška “kedy, keď nie teraz”. Topánky si tak dávam dole iba ja. Na druhej strane ma však nečaká nič, z čoho by som odpadával, to si treba úprimne priznať. Ale niečo do seba to má. Zrazu som tu totiž len ja, dážď, kamene a džungľa, ktorá si celé toto miesto pomaly berie späť. Žiadne turnikety, žiadne audioguidy, žiadne skupinky dôchodcov v žltých bundách Jack Wolfskin. Len bosý trtko z Východnej Európy, ktorý ako malý trávil hodiny pozeraním do atlasov a predstavovaním si, kde to asi ako vyzerá.
Po návrate na správny breh začínam rozmýšľať, ako si tie chodidlá teda osušiť. Plán B je tričko, ale tomu by som sa radšej vyhol. Nakoniec sú to paradoxne odumreté palmové listy, ktorá ma zachránia svojou prekvapivou savosťou. Aj počas dažďa. V momente ako sa obujem sa opäť spustí hustý lejak, čo je neklamným znakom, že náš čas sa tu naplnil. Po príchode k autu je jasné, že toto bolo ďaleko za hranicou vodného stĺpca mojej obuvi z Decathlonu a ja sa na zvyšok dňa prezúvam do flip flopov. Pred definitívnym odchodom ešte musíme napraviť jeden finančný lapsus. Cestou sme stretli jedného chlapíka, predpokladám, že to bol miestny sprievodca s párikom klientov, ktorý nám odkazuje, že na tej odbočke medzi vyberačmi vstupného a posledným domom býva ešte jedna pani a tej treba tiež zaplatiť. No dobre teda. Babkina taxa ja nakoniec len sociálny dolár na osobu a s pokojom na duši, že sme nikoho neobrali o jeho zárobok pokračujeme v dnešnom kolečku okolo ostrova. Pokým Nan Madol sa nachádzal v približne pomyselnej tretine nášho dnešného okruhu, ďalšia zastávka až v dvoch tretinách. Spomínam to preto, lebo takmer až do tohto bodu stále leje a ja som takmer bez šance čo i len použiť foťák a aj keď, tak je to maximálne na nejaké tie zábery z cesty, prípadne dokumentáciu neutešeného stavu plesnivosti miestnych vozidiel.
Viac ako na fotku tak stojíme až o 25 kilometrov neskôr pri jazierkach s úhormi. Aspoň tak sa to volá na mape. Realita je o poznanie smutnejšia. Jazerá alebo teda skôr jazierka sú mútne a žiadneho úhora nikde nevidím. Ale aspoň je tu poriadna rúra. A zase začína silnejšie pršať. Nedá sa nič robiť, len sa hanebne stiahnuť do auta a svet okolo seba pozorovať z bezpečia vyklímovaného interiéru so strechou nad hlavou.
Mračná sa nad nami zľutujú nakoniec až o ďalších 20 minút severnejšie a triumfálne sa rozostúpia s príchodom do hlavného mesta Mikronézskych federatívnych štátov. Reálne aj pocitovo je Palikir skôr takou väčšou dedinou, ľudí tu žije síce cca 7 tisíc, ale vizuálne to nato absolútne nevyzerá. Domov je málo, navyše sú roztrúsené a hustá vegetácia ich ani veľmi nedáva na obdiv. Čo mu však dodáva punc dôležitosti, je komplex upravených vládnych budov v rovnako upravenom prostredí, ktorý tu vyrástol po roku 1989, kedy sa Palikir vyhlásil za hlavné mesto tejto ostrovnej federácie. Finančne to potiahli americkí daňoví poplatníci, za 15 miliónov dolárov sa tu vybudovalo, všetko čo vidíte, plus niektoré obytné domy a rezidencia prezidenta. To, že tu nie je ani nohy ma neprekvapuje, ja sa cez víkend tiež neobšmietam okolo svojej kancelárie.
Okruh ostrovom je týmto takmer dokonaný a pohľad na časomieru dnešného dňa prezrádza, že je čas jesť. Ešte predtým však treba využiť novonadobudnuté pekné počasie a navigáciu nastavím k pohrebisku japonských tankov z Druhej svetovej vojny. Je na tom niečo latentne potupné, keď kus vojenskej techniky, ktorý mal kedysi reprezentovať impérium, skončí ako hrdzavá kulisa medzi obchodom s domácimi potrebami a parkoviskom s plesnivými vrakmi. Samotný Pohnpei bol pod nadvládou Japonska od konca prvej svetovej vojny, keď prevzali kontrolu nad dnešnými Mikronézskymi federatívnymi štátmi od Nemecka, až do konca druhej svetovej vojny, kedy sa vzdali v prospech Američanov. Tí inak ostrov počas vojny viac menej preskočili, takže sa tu vlastne nikdy žiadna bitka neodohrala a je dosť možné, že tieto tanky Typ 95 Ha-Go ani nikoho o život nepripravili. Ak niekoho zaujmú kompaktné rozmery, tak vedzte, že osádka čítala až troch dospelých mužov, aj keď pravda že priemerného japonského vzrastu. Celkom osviežujúce vidieť po celom dni, kedy sa pozerám len na stromy, palmy a listy aj niečo hranaté a hrdzavé. Druhým príjemným zistením je, že touto zastávkou sme videli vlastne všetko, čo sme dnes vidieť chceli a zvyšok dňa sa tak už môžeme venovať túlaniu sa bez výčitiek. Ale pekne poporiadku a najprv sa treba najesť.
Kým včera sme s návštevou Arnoldovej kuchyne zlyhali, dnes už poučení otváracími hodinami rovnakú chybu druhýkrát nerobíme a presne o 14:09 študujeme menu. To, na čo sme sa najviac tešili – sashimi s čerstvým tuniakom – tak to k mání nie je. Sklamanie to síce je, ale ešte je v hre večera, tak nádej stále žije. Obaja tak z ostatnej ponuky vsadíme na Fried fish, k čomu dostávame aj polievku a zeleninový šalát. Ja si hneď zadelím aj kávu. Už si ani nepamätám kedy som ju naposledy pil inde ako v lietadle.
Čo povedať k jedlu? V polievke je rozmixované vajce, čo niektoré slabé kusy nezvládajú, ja to naopak milujem. Ryba je dobrá, šalát je aký je a ryža sa dá ťažko pokaziť. Rozhodne to ale nie je jedlo, na ktoré budem spomínať na smrteľnej posteli. Overall experience 6/10.
Obed mi však vnukol výborný nápad, ako z Kolonie vidieť viac ako len hlavnú ulicu počas Miroslavových manévrov. Plán je jednoduchý vo svojej dokonalosti. Preberám rolu šoféra a odkormantujem nás do supermarketu, kde zakúpim jednu veľkú plechovku nealkoholického nápoja a dve malé plechovky piva. Nealko vypijem a Mirovi naordinujem, nech si pivo do nej preleje. On bude spokojný, že má pivečko a ja budem spokojný, že mám čas Koloniu spoznať aj z pozície chodcu a konečne budem mať čas a priestor zábery trochu vedome komponovať. Win Win. Zase si to ale netreba predstavovať ako nejakú ťažkú mestskú turistiku.
Zároveň je toto vhodný čas na malé a rýchle historické okienko. Mesto vzniklo v roku 1887 ako vojenské hlavné mesto a Španieli ho pomenovali Santiago de la Ascensión. Už o 12 rokov neskôr ho kúpili spolu so zvyškom Karolínskych ostrovov Nemci a vybudovali tu cesty a móla a nejaké tie budovy. Mesto však zostalo relatívne malé, pretože nemeckým osadníkom sa sem príliš nechcelo a v roku 1905 to tu aj tak všetko zničil tajfún. V prvých týždňoch prvej svetovej vojny to tu okupovali Japonci, ktorí sem na rozdiel od predchádzajúcich okupantov priviezli tisíce osadníkov. Tí, okrem založenia osád aj na iných miestach v Pohnpei, výrazne rozšírili infraštruktúru. Návštevníci Kolonie v 30. rokoch 20. storočia boli napríklad unesení tým, že dokázali prejsť celú hlavnú ulicu pod prístreškami obchodníkov bez toho, aby zmokli. Počas druhej svetovej vojny bola veľká časť Kolonie opäť zničená a mesto bolo prestavané a rozšírené znova počas vlády amerického námorníctva a neskôr amerického ministerstva vnútra.
No ale ako to vyzerá a pôsobí dnes, právu tu a práve teraz? V prvom rade je tu zase hrozne teplo, rovnako ako včera poobede. Chodiť sa nám vlastne ani nechce, ale tak čo by som nespravil pre ukojenie mojich vizuálno-pamäťových potrieb. Hlavné mesto v európskej hlave automaticky vyvoláva predstavu námestia, dopravného chaosu a minimálne troch kaviarní, ktoré sa tvária dôležitejšie, než sú. Kolonia má namiesto toho jednu hlavnú ulicu, pár obchodov kolísavej kvality, veľa potu, gangy túlavých psov a pocit, že ak ste tu viac než hodinu, môžete ísť pokojne písať sprievodcovské e-booky. Ale to trochu preháňam. Minimálne s tým posledným bodom. Pravdou však je, že väčšina života sa naozaj sústredí v proximite hlavnej ulice, ktorá ponúka to najdôležitejšie, čo ako občan ostrova veľkosti Bratislavy očakávate. Okrem nami už niekoľkokrát navštíveného supermarketu a spomínaných obchodov sa tu nájde napríklad benzínová pumpa, salón krásy, budova pošty, či pobočka spoločnosti s nezameniteľným žlto-čiernym logo. Myslím samozrejme Western Union, nie Lamborghini.
Pri pumpe to stočíme doľava, od čoho očakávam prudšie ponorenia sa do rurálnych reálií, ale pravdou je, že aj mimo hlavnej ulice to vyzerá plus mínus rovnako. Psy štekajú, autá plesnivejú a služby fungujú. Popravde, trochu ťažko sa mi to popisuje, lebo jediné s čím to viem porovnať sú zatiaľ Marshallove ostrovy a v priamom súboji je to celkom podobné, s jediným malým rozdielom. Kolonia je utopená v oveľa bujnejšej vegetácii a chvíľami mi to pripomína také tie typické filmové lokality zo strednej ameriky, na ktorých som vyrastal skrz lacné 80tkové filmy, kde sa všade na stropoch točí ventilátor a všetci sú nonstop lepkaví od potu. Asi ako my práve teraz. Táto obligatórna prechádzka nám síce nedala odpovede na žiadne otázky, lebo žiadne nikto nevyslovil, minimálne nám však opäť vniesla ďalšie svetlo na náš diapazón vedomostí, znalostí a skúseností čoby latentných objavovateľov nových zákutí elipsoidu, na ktorom žijeme. Okrem toho nám táto prechádzka priniesla aj výrazný telesný diskomort, ktorý si zúfalo pýta osvieženie.
Volantom teda začnem krútiť v smere hotela, ale nebol by som to ja, keby som na túto dva kilometre dlhú trasu nevtesnal ešte jednu fotopauzu. Ale tak kto by odolal kombinácii palmy, záliv a vraky lodí. Suchozemci rozhodne nie.
Sprcha z nás na neurčité časové okno opäť spraví ľudské bytosti a vzhľadom nato, že ešte máme asi tak hodinu k dobru, kým bude tma, vyberáme sa na prieskum bližšieho okolia. Tým myslím Sokehs, kedysi ostrov, dnes polostrov. Naše ciele sú však oveľa prízemnejšie ako skúmať, kde kedysi bola voda a dnes už nie je. Predtým ako na túto bodku zeme v strede pacifiku padne tma radi by sme stihli aspoň jeden výhľad Sokehs Rock. Tento výrazný útes je vraj jedným z najznámejších geografických útvarov Mikronézie. To by bola škoda skipnúť. Cestou k lokálnej stolovej hore si ešte dáme krátky stop na móle, kde miestna omladina hrá basket a na projektore v improvizovanom kine pozerá nejaký biják. Nás si nikto nevšíma a tak je to dobre.
Čo však dobre ani trochu nie je, to je to čo na výletoch zažívam opakovane – závod s časom. Ukazuje sa, že nájsť v tejto prebujnelej flóre miesto, odkiaľ vôbec ten útes bude vidno, je úloha takmer rovnako ťažká ako zložiť Rubikovu kocku. V hodine dvanástej sa to však podarí, ale spôsobom takmer až bezostyšne drzým, jednoducho niekomu (a ten niekto je dokonca prítomný) vojdem na pozemok, potom vystúpim z auta a bez akéhokoľvek vysvetlenia prejdem ďalších 20 metrov, len preto aby som si odfotil kus skaly. Chlapík má našťastie pre dvoch ťuťmákov z opačného konca sveta pochopenie a je až vyvedený z miery, že prečo sme na tento, jeho slovami “tiny spot na map” vôbec prišli. Po krátkom small talku sa tak rozchádzame v dobrom.
Samozrejme o kilometer ďalej je na útes asi tak päť krát lepší výhľad rovno z cesty, bez nutnosti interferencie súkromného vlastníctva. Ale na toto som už ja zvyknutý. To je presne ako tá moja opakujúca sa skúsenosť s jedlom, ktorú som na tomto webe už párkrát spomínal. Stáva sa to výlučne v prípadoch, kedy som už fakt hladný. Dlho dlho nič, potom kapitulujem a zmierim sa s priemerným pokrmom len kvôli tomu, aby sa o 5 minút neskôr začali možnosti, kde sa dá najesť, doslova kotiť na každom rohu.
Keď už vlastne spomínam to jedlo, je tu ešte jedna neodškrtnutá úloha, ktorá s ním priamo súvisí. Dať si sushi z čerstvého tuniaka. V prípade večere tak už ideme na istotu a do navigácie zadávam Mangrove Bay Sushi Bar, ktorý leží tak na polceste na hotel a pekne pri zálive. Z výhľadu samozrejme nič nebude, prechod zo svetla do tmy tu máva veľmi rýchly priebeh a ani dnes tomu nie je inak. Je to trochu škoda, lebo sedenia na terase je tu veľmi príjemné a takto večer, kedy konečne nie je teplo ide od vody aj osviežujúci vánok. Podľa očakávania teda volíme Tuna Sashimi a zo zvedavosti nám objednám ešte aj jeden tanier Pohnpei Style Sashimi. A keď už si takto vyhadzujeme s kopýtka, tak si doprajem aj čerstvý kokos. Ako Sashimi, tak aj Pohnpei Style, čo sa nakoniec ukáže byť tuniak nakrájaný na kocky s cibuľou, sú výborné. A takto na večer je to vlastne úplne ideálne ľahké jedlo.
Zážitok by to nebol kompletný, keby ho na záver niečo nepokazilo. A tým niečím myslím spôsob platenia. A vlastne aj objednávania, obe sa totiž vykonávajú výlučne na bare, čo by ešte nemuselo byť problematické, ale v tomto momente je. Samozrejme zlyháva ľudský faktor, v podobe troch anglosaských turistiek, ktoré si objednávajú tri drinky. Každá platí samostatne. A každá kartou. Na mieste, kde sa na bločku z platby kartou vyžaduje podpis majiteľa karty. Celá táto šaráda trvá solídnych 10 minút, ktoré ma pripravia o chuť nechať tu nejaké sprepitné.
Pred pol deviatou sme konečne naspäť na hoteli a po vytúženej sprche si môžem pri pivku konečne v pokoji zreflektovať svoje očakávania. Mikronézia mne osobne znie oveľa exotickejšie ako Marshallove ostrovy, ale keď sa ohliadnem späť po posledných troch dňoch je to v realite úplne naopak. Marshallove ostrovy sú oveľa väčšia exotika, ako vizuálna, tak aj mentálna. Iste, svoju rolu v tom môže hrať aj počasie, ktorá nám tu na Pohnpei úplne nevyšlo, ale to je tiež na polemiku. Naozaj nám počasie “nevyšlo” na mieste, ktoré je proste etalónom daždivosti? Lebo z tohto pohľadu nám práveže vyšlo, ale úprimne by som bol šťastnejší, keby nevyšlo tak dokonale. Čo si budeme hovoriť. Zajtra nás čaká presun na ďalší mikronézsky ostrov a celkovo jeden z logisticky náročnejších dní, ktorý bude hlavne testom našej odolnosti a vôle žiť.
