7.5.2023
Krátko po štvrtej už si špliecham na svoju starú tvár studenú vodu, nech sa naštartujem do dňa a po poslednom skontrolovaní izby odchádzame. Z recepcie pomocou Yandex taxi, teda prepáčte Yandex Go (zvyk je železná košeľa) privolávam taxík a čakal som teda mierne obštrukcie, ale akceptuje to pánko, ktorý je rovno pred hotelom, tak hneď šprinty. Ako som už spomínal, na taxikárov máme na tejto dovolenke šťastie a postarší majiteľ Nexie je toho ďalším živým dôkazom. Veľmi príjemný pán, ktorý sa zaujíma čo sme videli, či sme skúšali Beš Barmak a hovorí, že keby sme neodchádzali aj by nám poukazoval, čo je v okolí a ani peniaze by za to nechcel. Takúto ponuku by som určite využil a určite nie zadarmo. Čo ma však prekvapí je, že aj uprostred noci sú v celom meste úplne zbytočne zapnuté semafory a ešte máme aj to šťastie, že ku každému prídeme, keď na odpočítavadle svieti ešte solídnych 50+ sekúnd.
Na letisku sme krátko po pol, za príjemnú jazdu a vyžarujúcu dobrotu nechám rovnako príjemné prepitné a ideme vyriešiť formality. Tie na takomto hyperkompaktnom letisku trvajú veľmi krátko a onedlho sme už vpustení do narvatého malého priestoru pred tým jediným gejtom, ktorý letisko má. O nejakom salóniku tu nemôže byť ani reči, som šťastný, že tu je vôbec fungujúci bufet, kde posledné peniaze oplieskam za vodu a miestne pivečko, ktoré ma dúfam pred letom pripraví na spánok. Budova terminálu z roku 1967 je na dnešné pomery značne ale značne poddimenzovaná. Hlavne teraz, keď odlietajú dva lety takmer súčasne som rád, že sa nám vôbec podarí nájsť miesto v rohu na zemi.
Dokedy bude toto realitou si netrúfam odhadovať. Hneď vedľa už totiž stojí čisto nový terminál, ktorý má tesne pred dokončením. Ešte na konci januára správami prebehla informácia, že premiér Alikhan Smailov osobne navštívil nový terminál, aby posúril jeho dokončenie a skritizoval ten súčasný, ktorý už dávno stratil krok so statusom medzinárodného letiska. Lenže už o pár dní neskôr boli práce prerušené, oficiálne z dôvodu “nedostatku pozemkov”. Investor vraj nemá kde postaviť letiskovú odbavovaciu plochu, ktorá samozrejme musí spĺňať určité predpisy. Územie, na ktorom sa táto lietadlová stojánka plánovala podľa projektu postaviť však patrí starému letisku, do toho sa začali napádať zmluvy a skončilo to klasicky vostočne na súde. Medzitým sa začal boarding a malá fajčiareň s odsávaním ktoré je tam skôr na okrasu je doslova preplnená jedincami, ktorí využívajú poslednú možnosť ako do tela vpraviť nikotín skôr ako sa ocitnú zavretí na 5 hodín v lietajúcom autobuse. My sa ešte posledný krát obhliadneme za Kazachstanom v zovretí nesmelých ranných lúčov a ja samozrejme jedným očkom kuknem aj po najkrajšom diaľkovom lietadle odstavenom neďaleko, legendárnomu Iljušine 62. Česť jeho pamiatke.
Ranný let nám aj napriek jeho dĺžke, ktorá je asi tak o 4 hodiny dlhšia, ako by sa patrilo zbehne celkom rýchlo aj vďaka parádnym výhľadom na zasnežené vrcholky Východnej Anatólie. Pristátie na zamračenej Sabihe síce prebehne bez komplikácii, ale to sa už nedá povedať o tom, čo nás čaká potom.
Keďže zajtrajší ranný odlet máme z druhého letiska ležiaceho na inom kontinente, logicky musíme vstúpiť na územie Turecka a prepraviť sa tam. To znie ako jednoduchá úloha a vo svojej podstate aj je, ale pasovka zúfalo nestíha a strávime v nej presne hodinu. Toto je fakt najhoršie letisko za posledné roky a dávam si záväzok, že už nikdy viac. Alebo aspoň teda do ďalšej výhodnej letenky, povedzme si pravdu :))
Aspoň, že je konečne potiahnutá na letisko linka metra, ktorú premiérovo otestujeme. Časovo to oproti autobusu nie je žiadna výhra, to si treba povedať rovno. V čom má však mimoúrovňová koľajová doprava na vrch je jednoznačne odolnosť voči dopravným zápcham, ktoré sú v Istanbule na dennom poriadku. Takto teda máte istotu, že z Kadikoyu to na letisko za tých 55 minút dáte a netreba sa stresovať myšlienkami “čo ak”. Alebo teda opačným smerom, ako teraz v našom prípade. Dvadsaťdva staníc rozhodne nie je málo a Bospor dosahujeme tesne pred poludním.
Pamäť mi našťastie stále funguje, tak si aj po dva a pol roku dobre pamätám, kde sa nachádza zmenáreň. To aby sme sa mali za čo najesť. Popri ručiacich megafónoch a reprákoch na podporu Erdogana v prezidentských voľbách, ktoré už klopú na dvere sa prepletieme do malej reštaurácie/bufetu s výhľadom na prístav, kde robia ryby a naposledy som tu bol spokojný.
Po príjemnom obede nastal čas vrátiť sa do Európy a čo je štýlovejšie ako absolvovať to loďou práve tu v Istanbule. Táto vyhliadková plavba je asi fakt jedna z mála vecí, ktorým si toto preplnené mesto ešte drží moje posledné zbytky priazne. Trajekt nás vyklopí na Eminonu premiérovo po prvýkrát v živote až za Galatským mostom, kde to teda riadne žije. Až tak, že sa tu pomaly nedá chodiť a to v tejto chvíli ešte netuším čo ma čaká pred samotnou Hagiou Sofiou.
Kovidové spomienky na prázdne mesto v každom prípade nie sú dobrým benchmarkom, ale nezdá sa mi ani, že to tu bolo také plné v roku 2016. No nič, to sú aj tak zbytočné polemiky, ktoré súčasnú situáciu nijak neovplyvnia. Pešibusom sa vyberáme popri vlakovej stanici Sirkeci a potom pozdĺž električkovej trate až na to najznámejšie istanbulské námestie, kde v súčasnosti stoja oproti sebe už dve mešity. Počas tohto polhodinového presunu ale strácam aj tie posledné zbytky sympatie, minimálne centrum Istanbulu je niečo, čomu sa už asi vždy budem snažiť vyhýbať. Ľudia sú všade, sú nimi obsypané celé chodníky, cesta aj samotné námestie. Je ich tu tak veľa, že mi to až spôsobuje mentálne nevoľno a namiesto pokračovania na zastávku metra peši kapitulujem. Jednoducho nato nemám nervy nonstop sa niekomu vyhýbať a tak sa naposledy obhliadneme za desiatimi minaretmi a natlačíme sa do rovnako preplnenej električky.
O tri zastávky ďalej výstup a zaujímame smer stanice Vezneciler. Tá bola síce vybudovaná len 9 rokov dozadu, ale skrýva jedno veľmi nepríjemné prekvapenie. Keďže bola stanica vybudovaná v husto zastavanom centre, leží niekoľko desiatok metrov pod zemnou. K turniketom tak vedú až štyri podzemné eskalátory a jednoducho to nie je otázka 2-3 minút sa tam dostať, reálne to má bližšie k desiatim. Zrada spočíva v tom, že istanbulské metro neoplýva paypassom na turniketoch a lístky sa musia kupovať v automatoch. Tie modernejšie sú už väčšinou vybavené platobným terminálom, ale to nie je tento prípad. Jednoducho sú tu dve staré mašiny, ktoré ešte ako bonus akceptujú najviac 50 lírové bankovky. A to stále nie je všetko. Automaty sú dosť háklivé na hrb, ktorý vzniká na bankovkách po ich preložení a nie je nič výnimočné, že jednu bankovku tam treba strkať niekoľkokrát, kým ju automat vôbec akceptuje. Horšie však je, že z obeda nám nezvýšila dostatočná suma a zachránia nás mince, ktoré som našiel doma a preventívne ich hodil do ruksaku, keby náhodou boli potrebné. Veľmi múdry a predvídavý ťah z mojej strany.
Inak metro na letisko. Na prvú to znie veľmi dobre, ale kto by v Istanbule čakal nejakú extrémne primitívnu linku na štýl napríklad takej Sofie, kde nastúpite v centre a vystúpite na letisku, nebude veľmi potešený. V blízkej budúcnosti by nato zo Sultanahmetu aj Taksimu mal stačiť jeden prestup, ale v tejto chvíli je ešte stanica Gayrettepe stále vo fáze budovania. Cesta na letisko teda vyzerá nasledovne. Linkou M2 sa odvezieme na Şişli—Mecidiyeköy, kde treba vyjsť cez turnikety von a pri prestupe na linku M7 kupovať nový lístok. Našťastie sú tu moderné dotykové automaty, ktoré nemajú problém s platobnou kartou, o starosť menej.
Následne dve zastávky a výstup na Kağıthane. Tá je nadzemnou stanicou a prestup na M11 je teda opäť spojený s vyjdením cez turniket. Tento krát však treba pri prestupe prejsť cez cestu asi 200 metrov na východ a opäť sa eskalátorom spustiť do podzemia.
Samotná linka M11 je najnovším prírastkom do systému istanbulského metra a prvých pasažierov privítala len na konci januára tohto roku. Je teda viac ako smiešne, že na takej priestorovo, vizuálne aj pocitovo luxusnej stanici, ktorá sa už takmer pol roka používa ako štartovací bod pre všetkých ľudí odchádzajúcich na medzinárodné letisko je len 7 automatov, z ktorých iba 4 berú karty. A presne tie štyri sú mimo prevádzky. Disponujem iba stolírovou bankovkou, ktorá mi je však platná ako mŕtvemu zimník pri mašine, ktorá nič väčšie ako päťdesiatku nezhltne.
Turek, ktorý si kupuje lístok vedľa mňa mi našťastie zamení na päť dvaciek a ja sa teším, ako elegantne som túto situáciu vyriešil. Leda žeby nie. Z tých piatich bankoviek mi automat akceptuje dve, čo stačí na lístok iba pre Janku. Zvyšné tri nechce vziať ani za prihovárania sa k samotnému Alahovi. Najhoršie na tom všetkom však je, že keď zruším transakciu, tak mi nevráti ani ten rozdiel. Premyslené. To už ale pohár mojej trpezlivosti pretiekol a namierim si to k pracovníkovi pri turniketoch s reklamáciou. Ten najprv krčí ramenami, že s tým nevie nič urobiť, ale keď mu strkám peniaze rovno do ruky, že ten lístok sa jednoducho nedá kúpiť, tak ma radšej púšťa zadarmo. Ešte že tak. Ale teda dizajn stanice, ktorý sa nesie v leteckej tematike je naozaj podarený a zaslúži si pochvalu. Do dokonalosti už chýba len to, aby sa Erdi neškeril z monitorov každých par sekúnd, ale v takýchto latentných diktatúrach s tým treba počítať.
Aj napriek dĺžke je to na letisko len 5 staníc a celú túto trasu zvládneme za príjemných 25 minút. A prečo sa na letisko presúvame už teraz, keď odlietame až zajtra? Na to je veľmi jednoduchá odpoveď – 9:35. Absolvovať ráno presun z mesta sa mi jednoducho nechce a preto ako dnešný nocľah volíme mestečko Arnavutkoy, ktoré s otvorením letiska získalo na význame a hotely tu vyrástli ako huby po daždi. Samozrejme, na IST existuje aj letiskový hotel, ale zase vážim si svoje peniaze a 10 minút v taxíku mi za úsporu cez 200 euro na noc rozhodne stojí.
Z metra sa tak pekne presunieme pred terminál, kde sa zorientujeme z ktorého poschodia vôbec taxíky odchádzajú a onedlho už identifikujem ten správny Fiat Egea, ktorý pre nás prišiel. Egeu poznáme v našich končinách ako Tipo a v Turecku posledné roky plní úlohu národného workhorse. Nie je to nič prekvapivé, keďže mašiny schádzajú z liniek priamo v Burse a pracovníci Tofaşu si svoju robotu asi robia celkom dobre. Tomuto kusu svieti na palubovke už cez 600 tisíc najazdených kilometrov a pocitovo to nie je žiadny vyhrkaný šrot. A vraj všetky autá na F sú na 3,14159265 🙂
Z autíčkarských úvah ma vytrhne príjazd pred naše posledné ubytovanie na tomto výlete. Hlavy som rozhodol skloniť v Skylon Airport Hotel z veľmi jednoduchého dôvodu. Tým je samozrejme cena, 29€ je v kontexte cien ostatných hotelov v meste veľmi príjemná hodnota. Hotel je relatívne nový, izba vyzerá na prvý pohľad tiež solídne, ale pri pohľade na detaily sa už ukazuje ten pravý turecký šlendriánsky systém práce. Ale s tým treba počítať. V telke je pomaly na každom kanáli naživo samozvaný vládca Bosporu, tak sa radšej ideme prejsť do supermarketu a dokonca som tu našiel aj obchod s alkoholom, tak nejaké to finálne vínko by nebolo od veci.
Nejaký prieskum mesta je už mimo akéhokoľvek plánu, popravde, turecké mestá či sa to niekomu páči alebo nie vyzerajú jedno ako druhé a zabíjať čas, aby som si zblízka obzrel ďalšiu rovnakú mešitu alebo ulicu, ktorá sa nelíši jedna od druhej považujem za zbytočné. Alko tekel nakoniec úspešne lokalizujeme, aj víno majú, len teda neviem prečo mi nestačilo jedno a musím kupovať dve. A ešte ma aj predavač natiahol. Účet mal byť 280 a ja teda že kartou budem platiť. Naťukal do terminálu, tak aby som nevidel, ja som pípol a účet 320. Áno, je to blbé euro päťdesiat, ale ide o princíp. Keby hneď povedal že ok, platíš kartou bude to viac ani pol slova nepoviem. Alebo som len nevyspatý a unavený.
S vínkami už len otočka na izbu a po celom upotenom dni konečne vytúžená sprcha. Ani to víno mi nejak nejde dole hrdlom, jednak za to môže jeho nevalná kvalita, ale skôr to pripisujem tomu, že ma láme na spánok. A onedlho ma doslova vypne. Vedomie nadobudnem niekedy pred polnocou, ale to som už tak dezorientovaný, že veľmi nevnímam čo sa deje a po krátkej chvíli to vzdávam a vraciam sa do ríše snov.
