30.8.2025
Celú noc lialo ako z krhly, čo pokračuje aj ráno a to trochu hatí ideu aspoň krátkej prechádzky v meste. Na druhú stranu nemáme raňajky a či sa nám to páči alebo nie, do dažďa sa budeme musieť vypraviť. Krátko po desiatej sa zrazu zjaví window of opportunity, keď sa nebesá prestanú hnevať a za účasti len zopár nesmelých kvapiek sa nám podarí prejsť až k mešite, kde sa však opäť rozprší viac, ako je príjemné komukoľvek bez dáždnika.
Na terase pekárne vybavíme posledné burekové raňajky a o pár metrov nižšie si zase doprajeme domácu kávu s nádejou, že dážď ustane a my pred celodenným presunom domov nebudeme v aute sedieť ako pár zmoknutých myší. To sa samozrejme nepodarí a ako bonus ešte aj stúpim do hlbokej mláky. Šach mat. Ešte, že v aute mám šlapky, čo síce v kombinácii s ponožkami nie je zrovna obuv, ktorá by spĺňala moje interné odevné štandardy, ale čo sa dá robiť, keď sú vrtochy počasie silnejšie ako ja.
Sympatický apartmán opúšťame krátko pred pol dvanástou a pred nami je necelých 600 kilometrov pochybných ciest a ešte pochybnejšieho počasia. Po včerajšej Tuzle, ktorá nás vítala slnkom zaliatymi ulicami nie je ani stopy a čo ma môže tešiť je aspoň to, že ten timing vyšiel. Keby malo byť takto včera, tak tu ani nezastavujeme a rovno ťaháme niekam do vľúdnejších podmienok. Cesta ubieha bez zádrheľov rovnú hodinu. Keď sa však blížime k dedine Donji Lukavac, premávka sa začína extrémne zhusťovať a už šípim, že niečo tu nebude úplne s kostolným poriadkom. O pár minút už stojíme v kolóne, ktorá sa síce hýba pomaly, ale aspoň hýbe. Z protismeru autá tiež prúdia, tak si hovorím, ok, asi sa niečo stalo, niekomu sa pokazilo auto a proste to len trvá, kým sa poobchádzajú. Lenže z piatich minút je desať, z desiatich dvadsať, až to takto narastá a blíži sa k hodine. Oproti idúcich áut tiež ubúda a hýbať sme sa vlastne prestali tiež. Celá dedina leží v niekoľkých zákrutách, nie je teda jasné, čo sa deje, ale trpezlivosť došla a Janku tak vyháňam do dažďa, nech zistí čo je vo veci. Keď sa o desať minút vráti, jej odpoveď ma nepoteší. Na ceste je havarovaný kamión cez oba pruhy, ktoré sú zahradené policajnými páskami a cesta je úplne neprejazdná.
Ortieľ je jasný, toto tak skoro prejazdné nebude a stratená hodina teda nepoteší, ale čakať tu neviem dokedy a prísť o ďalší drahocenný čas, ktorý môžeme večer stráviť v pohodlí domova sa už nikomu nechce. Nedá sa nič robiť, len backtrackovať a mierne upraviť plán. Hraničný priechod Svilaj tak v navigácii substituujeme na Orašje a po krátkej prestávke na pumpe, kde doplním lacnú naftu až po povrch, krátko po druhej dosahujeme rovnomenné hraničné mestečko. Tu v nákupnom centre oplieskame posledné marky na priemerný obed a nejaké to víno zo supermarketu a o tretej si to namierime späť do Schengenu.
posledné tankovanie
posledný obed
posledný nákup
posledná hranica
amen
Bezbolestný a promptný prechod hraníc nás dostáva do Chorvátska, ktoré prefrčíme bez jediného zastavenia do Maďarska a prvú pauzu si dáme až na diaľničnej pumpe pri meste Paks.
nuda, ale komfortné
Tu sa uistím, že budapeštiansky okruh je zasekaný ako zvyčajne, ale čo ma odrádza od pokračovania až domov po diaľnici je tmavočervená čiara, ktorá sa po M1 tiahne od Budapešti desiatky kilometrov na západ. Po rýchlom občerstvení v podobe predraženého Magnumu a silného americana tak z diaľnice schádzame na rýchlostnú cestu na Szekesfehervár. Toto rozhodnutie si najprv veľmi pochvaľujem, cesta je široká, premávka takmer žiadna a cestovná rýchlosť rovnaká, ako po diaľnici (v medziach tohto vozidla). Všetko sa však zmení za týmto regionánym centrom. Na krajinu padne tma, začne liať, cesta sa kvalitatívne zhorší niekoľkonásobne a áut je viac, ako by bolo v týchto podmienakch príjemné. Vyslobodenie tak nastáva až pri Gyori, odkiaľ to bez ďalšej ujmy doklepeme až domov. Pred barákom parkujem o 22:30, čo je asi tak o štyri hodiny neskôr, ako som si predstavoval, ale lepšie prísť neskoro ako nikdy.
Čo dodať záverom? Srbsko ma tento rok už podruhýkrát presvedčilo, že je krajinou, ktorá má veľký cestovateľský potenciál, len si na neho musím vyhradiť čas. Do Čiernej Hory sme viac menej len nakukli, asi by bolo korektné sa nejakého hodnotenia zdržať, ale z toho mála, čo sme stihli, je to naozaj destinácia, ktorá ponúka oveľa viac ako len more. Pozornosť by som však upriamil skôr na hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, ktorého opätovnú návštevu som tak dlho odkladal, lebo som sa čiastočne asi obával toho, že v pamäti mi na neho zostalo už len to pekné. Tak čo, je Sarajevo stále tým mestom, ktoré ma chytilo za moje mladé neskúsené srdiečko plné elánu a nádeje? Asi nie. Človek sa vekom mení a ja nie som výnimkou. Za tie roky som toho videl veľa a už sa nenadchnem hocičím. Rovnako sa menia aj miesta. Je naivné očakávať, že Sarajevo sa za 15 rokov nikam neposunie a bude stále tým istým kompaktným mestom, ktoré sa spamätáva z vojny. Kým predtým to tu na mňa pôsobilo v mnohých ohľadoch ako nemotorný tínedžer, ktorý práve dovŕšil osemnásť a v eufórii nekonečných možností a energie nevie čo so sebou, teraz už pôsobí skôr ako vyzretý a v mnohom zabehnutý tridsiatnik so všetkým dobrým aj zlým čo k tomu patrí. Iste, stále je to mesto so značným balkánskym nádychom a dávkou divokosti, ale turistický rozmach je tu naozaj cítiť. Cenovo môže centrum hravo konkurovať Bratislave, ktorá si ide tiež svoj gastronomický cenový úlet na plný plyn, na rozdiel od nášho hlavného mesta však Sarajevo vie svoju temnú minulosť obrátiť vo svoj prospech a prilákať sem enormné množstvo ľudí. Reálne som sa nestačil diviť, koľko turistov v centre je. Zvyšok Bosny (a tým narážam aj na svoju jarnú skúsenosť z Banja Luka a veľkonočný trip spred troch rokov) je úplne inou krajinou, turisticky stále až tak neobjavenou, vizuálne veľmi podmanivou a cenovo veľmi prístupnou.
Páči sa vám tento obsah?