Ukrajina 2021

Deň 8 – z Černivci do Zakarpatia

14.8.2021

Deň začíname po ôsmej, ale pomalým chystaním a vylihovaním sa z hotela vypraceme až po desiatej. Zásoba čistého spodného prádla sa dnešným dňom skončila a keďže sa nám nejak nechce prať, tak volíme pohodlnú alternatívu a autom sa presúvam na južný okraj mesta do Depot Centra. V tureckom LC Waikiki, kde sa asi kradnú aj ponožky po jednom vybavíme čo potrebujeme a keď už sme tu, využijeme možnosť najesť sa o poschodie vyššie. Soljanka s grilovanou zeleninou môže byť a statná káva nám otvorí oči.

V supermarkete ešte doplníme zásoby vody a koňaku a môžeme vyraziť. Nato, že je sobota je teda mesto celkom upchaté a kým sa z neho vymotáme je už druhá polovica dňa. Prvú zastávku máme až po 113 kilometroch pri vyhliadke pred dedinou Deljatyn (Делятин). Neviem, asi som už teda zretardený, ale platiť za výhľad, ktorý vidím takmer rovnako aj z parkoviska, sa mi fakt nechce. Zvlášť, keď je teraz ešte aj proti slnku a podobných máme na Slovensku tisícpäť zadarmo.

Twingo si teda veľmi neoddýchne a za chvíľu sa z nového asfaltu presúva na starý rovno do kolóny. Dvadsiatkou to doklepeme do Jaremče (Yaremche/Яремчe), kde mám zaznačených niekoľko POI a začínam sa tak rozhliadať po mieste na parkovanie. Plno áut za nami nedáva priestor na úvahy, tak to za avtostancjou stočím doprava, prejdem koľaje a nechám v zástupe áut pri železničnej trati.

Aj keď Jaremče na prvý pohľad (vlastne aj na druhý či tretí) pôsobí ako dedina (predsa len jedna hlavná cesta, okolo ktorej sú domy ani nemôže pôsobiť inak), jej 8004 stálych obyvateľov ju zaraďuje medzi mestá. Prekračujeme hlavnú cestu, nechávame ju za sebou a po pár metroch všetok hluk utícha. Namierené máme k mostu cez rieku Prut, ktorá pramení len o pár kilometrov ďalej na východnom svahu Hoverly. Prut však nie je iba taká obyčajná bezvýznamná riečka. Jej tok tvorí napríklad celú rumunsko-moldavskú hranicu a je tiež jedným z prítokov Dunaja, do ktorého sa vlieva hneď za mestom Galati. Keď prídeme k mostu chvíľu sa snažím pochopiť, čo viedlo ľudí označiť ho na Google mape ako “tourist attraction”. V skutočnosti je to len most pre potrubie, nič viac.

Čo je však oveľa zaujímavejšie je to, že sa tu v azúrovom Prute kúpu ľudia. A ja mám plavky v aute, chyba! Nie však taká, ktorá sa nedá napraviť a samozrejme tvrdohlavý Romko, keď si niečo zoberie do hlavy, tak to musí spraviť. Vraciame sa teda k mašine, Janku vyhadzujem v kaviarni, keďže sa kúpania nechce zúčastniť a ja onedlho parkujem čo najbližšie sa dá, nech minimalizujem straty tvorené takýmito hlúpymi presunmi. Plavky nahodím na ulici a o pár minút sa už nechávam unášať prúdom studenej vody.

Po osviežujúcom kúpaní vyzdvihujem neplaveckú časť osádky a presúvame sa o niečo ďalej, opäť k tej istej rieke, avšak tu by sa mala nachádzať skalná formácia “Slon” (Слон). Keď naozaj zapojím predstavivosť, tak tam toho slona trochu vidím, ale zaujímavejšie sú pereje a ďalšia kúpačka. Tu už je osadenstva o niečo viac, nechýbajú maliari mosta, instagramové wannabe influencerky v ich komicky pôsobiacich lascívnych pózach, ani mieste dôchodkyne. Opäť sa osviežim, preplávam si na druhý breh a keď sa konečne zbavím pocitu, že mi niečo uniká môžeme sa pohnúť ďalej.

Autom poskočíme o dva kilometre južnejšie a odparkujeme neďaleko prechodu k vodopádu Probij (Пробій). Prederieme sa medzi “milovníkov prírody” ponúkajúcich jazdu karpatským lesom na ich 4×4 mašinách a stánkarov rozložených rovno na koľajisku ako niekde v juhovýchodnej Ázii. Vodopád je podľa očakávania turisticky exponovaným miestom a v celom Jaremče pravdepodobne tým najexponovanejším. Na malej ploche sa tu sústreďuje naozaj veľký počet stánkov a hlavne turistov, tých z prednej Ázie nevynímajúc. Veď keď je Európa zatvorená, zrazu je už aj Ukrajina dobrá.

Vodopád sám o sebe nie je nič dychberúce, v podstate sa jedná o také kaskádovité pereje. Najlepší výhľad je z mosta ponad neho, avšak je tu taká premávka, že sa tu zdržíme iba nevyhnutný čas na fotku a radšej sa rýchlo upraceme do Kafe Chvylja (Кафе Хвиля), dokonca exkluzívne na balkón. Onedlho už na stole pristáva soljanka a gribna juška a predimenzovaný druhý chod, ktorý spraceme len s ťažkosťami.

S plnými bruchami to aspoň mentálne chce nejakú prechádzku, tak sa od padajúcej vody prederieme späť k “trhu” a odtiaľ na cestný most, odkiaľ je pekný výhľad na ten vlakový. Tu sa fakt treba prísť nabudúce týždeň voziť vlakom, lebo tie scenérie sú ukážkové.

Až tak, že mi to nedá a zavelím smer skrz kríky, dúfajúc, že pôjde vlak a ja si tak budem môcť zvečniť vlak v tomto fotogenickom prostredí. Nepodarí. Namiesto toho sa teda po ňom aspoň prejdem.

No ale tak stačilo teda, sedem hodín preč, na zajtra som si nachystal niečo špeciálne, tak sa treba pobrať ďalej. O 16 kilometrov južnejšie a 20 minút neskôr parkujem na preplnenom parkovisku supermarketu ATB, ktorý je jediný v širokom okolí a tak to aj vonku a vnútri vyzerá. Mimo pečiva ale majú všetko čo potrebujeme a krátko po ôsmej už vystupujeme pred ubytovaním Tsaryna Sadyba, ktoré som bookol na najbližšie dve noci. Tri drevenice sú síce kúsok od cesty, ale hneď pri lese vyzerajú už na prvý pohľad veľmi príjemne. Pani, ktorá to tu má pod palcom má na míle ďaleko od odťažitej recepčnej z hotela v Ternopile, tak jej to rovno vyplatím keš a izbu dostávame s výhľadom do lesa, čo mi hneď pripomenie detské letá trávené s babkou vo Vysokých Tatrách. Reštauráciu, ktorá je nablízku si nechávame na zajtra, dnes sa nám už nič nechce a deň ukončíme s vínom na balkóne.