Rusko 2019

Deň 8 – Vorkuta

10.8.2019

Dnes sa žiadne vyspávanie nekoná, auto treba využiť, kým ešte je. Krátko po siedmej sa posilníme pimpnutými raňajkami v podobe ikier a o ôsmej už štartujem Polo.

Do “zbierky” nám chýba ešte jeden poselok vzdialený 14 kilometrov východne od Vorkuty – Sovetskij (Советский). Pri výjazde z mesta cez industriálnu zónu plnú potrubí a priemyselných budov sa pristavujeme pri neprehliadnuteľnej autobusovej zastávke. Na podstavicu tu totiž tróni vyradený autobus ZiL-158/LiAZ-158. Ten nepochádza z Libereckých automobilových závodov ako by sa mohlo z názvu zdať, ale z Likinského autobusového závodu. Podnik prežil rozpad impéria a transfer do trhovej ekonomiky ho položil až v roku 1997. Po reštrukturalizácii na prahu nového milénia a prejdení pod krídla GAZu v roku 2005 sa pokračuje vo výrobe, aj keď dnešné autobusy už namiesto loga LiAZ majú logo GAZ.

V polovici stále ešte solídnej cesty smerom do bývalého mestečka Sovetskij je odbočka na vojenské letisko Vorkuta Sovetskij (Воркута Советский). 5 kilometrová cesta je rovná ako pravítko, to sa žiaľ už nedá povedať o jej povrchu, ktorý je deravý ako rešeto a zaradenie trojky je dôvod na oslavu. Prekvapí ma celkom hustá premávka, ako sa neskôr ukáže, sú to všetko hubári. Keď konečne dorazíme k letisku, tak nás akurát tak privíta zatvorená brána, ktorú strážia vojaci a plot cez ktorý nie je nič vidieť. Toto vojenské letisko bolo založené v 60tych rokoch ako základňa pre medzikontinentálne strategické bombardéry s dlhým doletom. Spolu ich v arktickej oblasti mali sovieti postavených deväť.

My žiadny bombardér cez plot nevidíme, tak dávame otočku a po 20 minútach vchádzame do mestečka. Pokým v Zapoljarnom to síce vyzeralo ako v katastrofickom filme, ale sem tam okolo nás prešlo nejaké auto a aj v centre sme videli zopár ľudí. Tu dokonca ani tie holuby nie sú, ani obchod, nič. Hlavná ulica lemovaná polorozpadnutými obytnými domami pôsobí presne ako v scénach z filmov, keď máte pocit, že kráčate stredom opustenej ulice, ale pritom vás niekto pozoruje.

Auto odparkujeme v úplnom centre na asfaltovej ploche pred bývalým domom kultúry a ulice si ideme prejsť po vlastných. Nedá sa ani povedať, že opustený dom strieda taký v ktorom ešte žijú ľudia, lebo aj v tých sú niektoré byty neobývané. Obídeme si blok, nazrieme do bývalej škôlky a dokonca aj zazrieme na ulici dvoch ľudí. Zrazu sa však začne ozývať hluk z mocných sovietskych motorov Soloviev D-30. To nad nami práve na základňu pristáva Il-76.

Po tomto aerozážitku sa pomaly vraciame k autu a ako pozerám na vrátenie auta už máme iba hodinu. Vo Vorkute sa ešte prevezieme na letisko, ktoré sme včera už nestihli a obzrieme si ho zvnútra. V ľudoprázdnej hale na tabuli svieti jediný dnešný odlet do Vnukova o dve hodiny. Ešte je tu bankomat a automat na kávu. Ale zamestnanci sú všetci niekde zalezení.

Zostáva nám ešte posledný úkon, natankovať. Na najbližšej pumpe tam pre istotu doplním 15 litrov, keďže ukazovateľ stavu paliva je digitálny a druhý krát by sa mi sem ísť nechcelo, keby to náhodou ukazovalo o paličku menej. Pár minút pred jedenástou tak už parkujem vo dvore požičovne. Pracovník obzrie auto, naštartuje a skontroluje stav paliva a ešte v kancoške podpíšeme odovzdanie a hajde. Všetko ok. Peši sa vraciame smerom na byt a pristavíme sa v malom parku, kde je zopár kolotočov, plno holubov a novotou žiariace detské preliezky.

Pred vchodom Paláca kultúry baníkov si všimnem, že jedna zo sôch sa nápadne ponáša na Stalina a keď to neskôr kontrolujem na internete, tak Wikipedia túto domnienku potvrdzuje.

V supermarkete kúpime na obed opäť pelmene a prihodím tam aj štyri pivečká. Na byt si cestu skrátime cestou krížom cez sídlisko a po jedle si dáme poobedný oddych. Keď už sa chystáme von pošle mi UIA na Viber správu o tom, že náš doobedný let z Kyjeva do Minsku na konci septembra sa ruší. Ten Minsk nám nie je dopriaty, od kúpy to sprevádzajú problémy, tento let bol najprv 2 krát zmenený, najprv z rána na poobedie, potom o pár mesiacov späť na ešte skoršie ráno a teraz, opäť po pár mesiacoch ho pre istotu zrušili. Vzhľadom nato, že do Kyjeva prichádzame deň predtým o pol desiatej, piatkový let do Minsku už nestíhame a ísť až v sobotu večer namiesto rána nemá žiadny zmysel, keďže pondelkový let nám z pôvodnej štvrtej hodiny poobednej presunuli na jedenástu ráno. Hotové problémy prvého sveta. Hodinu som tak strávil na chate s customer service agentom, čoho výsledkom bolo akurát tak 💩.

Rozladený to nechávam na neskôr a do mesta sa tak vyberáme až podvečer. Okolo chruščoviek a zarasteného kruhového objazdu so zemeguľou zloženou z červených hviezd sa dostávame k nášmu prvému cieľu. Tým je ďalší z nápisov Svetu mier na stene jedného z panelákov.

Spokojne to tak možeme stočiť smerom na prospekt Lenina a aspoň na chvíľu si užiť pekné počasie. Vidno, že nie sme jediní, ulica je zrazu plná miestnych. Pokorzujeme sa po hlavnom námestí popod hotel Vorkuta a keď je slnko definitívne preč zamierime si to Magnitu nakúpiť večeru a nejaké instantné polievky do vlaku.

Posledný večer vo Vorkute treba osláviť, tak Starejšina nesmie chýbať. Zvyšok večera strávime na izbe varením, jedenín, balením sa a popíjaním koňačiku pri ruskej muzike.