14.8.2020
Vďaka výpadku celej fázy máme raňajky romanticky pri sviečkach a sprchovanie po tme. Na izbe pobalíme veci a po small chate nás majiteľ vypustí z garáže. Presun do Malborku za trištvrte hodinu je luxusný a namiesto vymýšľania, kde zadarmo zaparkovať niekomu pred barákom to dám lenivo a pohodlne na to pravé turistické parkovisko. Najlepší výhľad na hrad sa nám naskytol pri príjazde do mesta z druhej strany rieky Nogat, čiže si najprv spravíme kolečko a prípadnú návštevu necháme na koniec. Obytnou štvrťou popri domoch kolísavej kvality tak prichádzame na most.
Výhľady aj napriek nie zrovna ideálnej polohe slnka sú parádne aj keď zlatá hodinka by hradu svedčila predsa len o niečo viac 😉 Ako si tak ideme po druhom brehu, tak človek nevie odkiaľ to vyzerá najlepšie, tak fotopauza je pomaly každých 200 metrov. Nakoniec nájdem na brehu odparkovaný čln a opäť sa mi osvedčí, že výhľady vyzerajú najlepšie s nejakým referenčným bodom v popredí. Zas treba uznať, že hrad vyzerá naozaj impozantne a bodaj by nie, je to jeden z najväčších hradov na svete a zároveň najväčšia tehlová stavba na planéte. O histórii sa mi rozpisovať nechce, koho zaujíma, nájde ju napr. na Wikipédii.
Po výhľadoch prejdeme cez peší most na malé námestie a v stánku vybavíme ďalšiu magnetku z výletu. Popri hradbách sa presunieme smerom k vchodu a cestou sa podarí nájsť aj dobré miesto na panorámu. V stánku za posledné groše zadelíme zmrzlinu a ideme premyslieť teda tú návštevu. Ako nefanúšik organizovaných prehliadok ani davov sa mi ten hrad popravde navštevovať dvakrát nechce. Ale teda keď sme už tu asi by sme mali. Lebo veď čo keď mi niekto povie retardáciu typu “Keď si nevidel Malbork, tak si nebol v Poľsku!”. No zase ale pohľad na rad na lístky teda nie je pekný.
Keď si ešte pred vstupom do pokladne prečítam na ceduľke, že najbližší vstup je o druhej (je 13:12) myslím, že je rozhodnuté. Kto mi zaručí, že keď sa postavím do radu a o pol hodinu sa dostanem ku kúpe lístkov, tak ešte stále budú nejaké na druhú? Nikto 🙂 Takže tu nebudem čakať ako lolek a ideme preč, mám to ospravedlnené okolnosťami. Snažil som sa, ale nevyšlo, taký je život. Prichádzame k autu, v ktorom je zas tak teplo, že by som ho mohol používať ako detoxikačnú kabínu a pri otvorení zadných dverí náhodou dosahujem jeden zo svojich životných cieľov. Taká blbosť a koľko radosti. Treba už aj tankovať, tak to rovno zapichnem na prvú pumpu s akceptovateľnou cenou. Samozrejme, hneď ďalšia Shell je lacnejšia. Ale toto sa mi deje stále, keby som pol dňa hľadal pumpu a prešiel ich 20 a natankoval na 21., tak sa stavím, že tá 22. bude ešte lacnejšia. No nič, nádrž je už plná, zbytočné sa tým zaoberať.
Po pol hodine jazdy prichádzame k Elblagu, odkiaľ pokračuje smerom na ruskú enklávu luxusný polprofil. Vytriezvenie príde, keď z tejto cesty 15 kilometrov pred cieľom odbáčame na pravú dedinskú okresku, kde je trojka dôvodom na oslavu. Síce na pohľad krásna jazda pomedzi stromy, ale deravá a úzka cesta nedovoľuje kochať sa prírodou. My aj vozidlo to v zdraví prežijeme a to už prichádzame do mestečka Frombork, ktoré som na prenocovanie vybral viacmenej náhodou. Chcel som nejaké pekné ubytko niekde pri vode, ale zároveň niečo menej kolotočárske ako Ustronie Morskie a ako sa ukázalo, Frombork je zásah do čierneho. Ospalo pôsobiace mesto alebo teda skôr dedina (cca 2500 obyvateľov) na brehu Viselského zálivu (Zalew Wiślany) (pre rusofilov Kaliningradského zálivu) ponúka oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jeho dominantou je jednoznačne Archkatedrálna bazilika Nanebovzatia Panny Márie a svätého Ondreja v ktorej 25 rokov zo svojho života pôsobil samotný Mikuláš Kopernik. Práve tu vzniklo aj jeho životné dielo De revolutionibus orbium coelestium o heliocentrizme, po ktorého vydaní následne umiera a je tu aj pochovaný. Návštevu baziliky nechávame na neskôr a teraz sa radšej venujem hľadaniu parkovacieho miesta. Hotel Pod Wzgórzem je priamo v centre a priľahlé parkovisko je platené a uličky tiež plné. Janku teda aj s vecami vysadím na námestí, kde by podľa mapy mal hotel byť a ja zatiaľ idem zaparkovať.
Auto nakoniec nechávam až pri nefunkčnej vlakovej stanici o pol kilometra nižšie. Vrátim sa k hotelu a až teraz si všimnem, že vchod je z druhej strany a je tu aj malé hotelové parkovisko. Na recepcii tohto rodinného hotela nikto nie je a až po pár minútach sa nás ujme jeden z pobehujúcich čašníkov s ospravedlnením, že práve chystajú nejakú veľkú oslavu. Dá mi do ruky kľúč s tým, že to vybavíme zajtra. No dobre teda. Izba síce menšia, ale pekná a s výhľadom na námestie. Dám sprchu a kým sa Janka dá dokopy rozhodnem sa ísť po auto a preparkovať ho priamo sem. Frombork má tú výhodu, že je naozaj malý.
Cestou si tak pozriem námestie a potom si to zamierim do prístavu. Tu sa trochu potúlam a svoju púť parkovisko zakončím pri opustenej vlakovej stanici s luxusnou mozaikou. Frombork bol kedysi dávno súčasťou Pruskej východnej železnice, ale posledný vlak sem prišiel pred 14 rokmi a tak to aj vyzerá.
Autom sa presuniem pred hotel a píšem Janke, že ju teda čakám vonku. Medzitým podojím jediný bankomat v meste, aby sme mali aspoň nejakú hotovosť a vyberáme sa obzrieť tú baziliku. Zopár stánkov so suvenírmi pred vchodom to už balí a na nádvorí tohto hlavného ťaháku oblasti je pár turistov, z ktorých polovicu tvorí cyklotím v rovnakých žltých tričkách.
Keď už sme tu, tak by sa patrilo pozrieť sa aj dnu. 632 rokov stará bazilika je vnútri bohato zdobená a rozhodne drží krok s dobou. Žiadna kasička na mince, pri vstupe pekne dotyková obrazovka, na ktorej sa dá navoliť výška príspevku a pekne bezdotykovo uhradiť. Popozeráme interiér, ktorý momentálne neslúži okrem turistov nikomu. Omše sa totiž za súčasných pravidiel konajú na improvizovanom pódiu s hľadiskom pod otvoreným nebom na nádvorí.
Expresnú prehliadku ukončíme pri soche Mikuláša Kopernika a namierime si to do Biedronky nakúpiť poživeň na pláž. Krátko po šiestej za neskorého slnka rozkladáme uteráky na piesku a idem otestovať vodu. Na rozdiel od chladného Baltiku je zátoka plytká a voda je tak príjemne vyhriata. Len na nejaké plávanie to zrovna nie je, ešte 50 metrov od brehu je voda stále iba po kolená. Strávime tu príjemné dve hodiny a počas západu slnka sa vyberáme niekam sa najesť.
Hneď pri prístave je príjemný bufet “Mala gastronomia Frombork”, kde robia ryby. Bola by však škoda premeškať záver zlatej hodinky v bufete za rohom, tak sa najprv prejdeme do prístavu.
Správne vyhladnutí sme o pár minút naspäť a objednáme halibuta s warkou. Počas čakania na večeru začne nálet komárov, ktoré dokonca začnú štípať aj mňa a to už je veľmi vážna situácia. Komáre doženú Janku až k úteku na izbu po repelent a teta medzičasom donesie ryby. Po aplikovaní spreja sa ako tak v pokoji najeme, halibut je fakt luxusný.
Po večeri a pivečku sme sa chceli už odpraviť na hotel, ale to by práve zajtra nemohol byť sviatok Nanebovzatia Panny Márie. To znamená, že zajtra sa tu budú konať odpustové slávnosti, ale oslavy začínajú už dnes. Som aj pozeral, že prečo cez deň rozkladali z baziliky až do prístavu v metrových rozostupoch kahance a teraz mi to už začína do seba zapadať. O pár minút sa už dovalí celý zástup ľudí na čele s kňazom. Rýchlogooglenie prezrádza, že sa jedná o sprievod, ktorý dopraví sochu Panny Márie k vodám lagúny s prosbou o požehnanie pre obyvateľov, pútnikov, turistov, rybárov a pre región lagúny Visla. Panenku Máriu naložia na čln a ten sa pomalou plavbou cez prístav vydáva do lagúny. A my zasa do hotela.
