Rusko 2018

Deň 8 – jazero Baskunčak

3.8.2018

Ráno sa budím sám od seba už pred siedmou a nedarí sa mi zaspať. Rozhodnem sa teda využiť tento čas na nákup a vyberiem sa do dediny do potravín. Pri vchode ma veľmi nepoteší oznam, že otvárajú o ôsmej.

Vraciam sa teda na dom a ešte trochu pospím. Budím sa až o deviatej a vyberám sa na druhú návštevu obchodu. Spravím veľký nákup, dokonca nájdem aj slušné víno v akcii. To ma pre zmenu zasa schladí predavačka pri pokladni, že alkohol je podľa zákona dovolené predávať až od desiatej.

S nekompletným nákupom sa opäť vraciam na dom, kde je už celé osadenstvo hore. Vyložím nákup na stôl a o raňajky sa už postarajú ženy.

Ja sa po jedle vyberám už na svoju tretiu dnešnú návštevu potravín a Naďa medzičasom volá Armanovi a dohaduje nám výlet k soľnému jazeru Baskunčak. S 20 minútovým meškaním sa nám pred barák dohrkotá Armanov brat s UAZom a môžeme vyraziť.

Prejdeme centrom, potom cez koľaje doľava a popri parkovisku, kde je snáď najvyššia koncentráciu UAZov, akú som kedy videl sa už dostávame k samotnému jazeru. Míňame symbolickú strážnu búdku so zdvihnutou závoru a už aj fičíme po bielom soľnom povrchu. V tejto časti jazera, po ktorej jazdia autá je voda hlboká len tak 5 – 10 cm.

Vystupujeme neďaleko kúpacieho miesta a až tu si naplno uvedomím surreálnosť tohto miesta. Samotné jazero, ktoré pokrýva až 80% celej ruskej produkcie soli sa rozkladá na ploche 115 kilometrov štvorcových. Pre lepšiu predstavu, to je 16 160 futbalových ihrísk (ako sa s obľubou prirovnáva v médiách). Celé jazero, spolu s kopcom Bogdo, ktorý sa nachádza trochu južnejšie sú súčasťou Bogdinsko-baskunčaského (Богдинско-Баскунчакский) národného parku, možno aj preto tu nie je vybudovaná absolútne žiadna infraštruktúra.

Ako som už spomínal, celý povrch je pokrytý vodou, nie je tu teda príliš veľa možností, kam si odložiť veci. Na to slúžia hlavne stĺpy s nabitými klincami, ktorú sú však všetky obsadené. Podarí sa nám nájsť aspoň jednu neobsadenú paletu, ktoré sú tu ledabolo porozhadzované a doslova ”obrastené” soľou. Musím priznať, že toto miesto je fakt pecka a vôbec som o ňom nevedel. Môžeme teda len poďakovať našim ruským kamošom, že tento výlet vymysleli. Samotné Naďa s Oľgou sú tu vlastne tiež prvýkrát. Spravíme zopár povinných fotiek a konečne sa vrhneme do vody. Slanosť jazera je síce o niečo nižšia než v prípade Mŕtveho mora (300 g/l vs. 342 g/l v neprospech Baskunčaku), ale ponoriť sa nedá ani tu. Janka, ktorá nevie plávať, tak konečne po prvý raz v živote zažije ten pocit, že sa nadnáša vo vode a užíva si ho naplno.

Po cca hodine soľného kúpeľa usúdime, že stačilo a voláme UAZ. Moment ako na mne tá soľ uschne a oblečiem si tričko je všetko len nie príjemný, ale stálo to zato.

To už prichádza naša mašina a o pár minút už vezie štyroch osolených výletníkov naspäť do dediny. Vystupujeme v centre, ženy si kupujú zabudnuté uteráky a ešte chceme dokúpiť nejaké drobnosti v potravinách, ale nejde prúd, tak ich zavreli. Našťastie súkromníkov narozdiel od reťazca Magnit takáto nepriazeň osudu nepoloží, tak spravíme nákup u nich. Cestou kúpime ešte melón, kde som zasa hneď amerikanec a vraciame sa na dom, kde konečne zmývame soľ a perieme veci.

Naša hacienda

Najväčšiu horáčavu strávime dnu jedením a pitím vína. Rozhodujeme sa čo so zvyškom dňa, možnosti sú dve – navštíviť už spomínaný kopec Bogdo, alebo jaskyne. Vzhľadom nato, že k jaskyniam slnko nepotrebujeme, volíme Bogdo s tým, že ak zvýši čas, tak potom dáme aj jaskyne. S Armanovým bratom dohadujeme vyzdvihnutie na 18:15, ale to by nebol on keby opäť klasickú pol hodinu nemeškal. Tentokrát pre zmenu prichádza so zeleným UAZom a za neskorého večerného slnka fičíme po poľnej ceste smerom ku kopcu.

Prichádzame k bráne s očakávaním, že to bude iba formalita, ale nie je. Vraj inostranci sem nemôžu, lebo toto už je hraničné pásmo a on nás nepustí, lebo nechce mať problémy a prísť o prácu. A že potrebujeme špeciálne povolenie. Naďa sa ho teda pýta, že prečo táto informácia nie je uvedená na ich webe, na čo dostane odpoveď, že pre takúto informáciu si treba zavolať. Veď to je predsa logické, nie? Chlapík sa zdá byť neoblomný, tak kapitulujeme a s Jankou vystupujeme, že nech teda idú aspoň ony dve, že ich počkáme pred závorou. To už sa ale ona Naďa nasere a ide do búdky, kde na neho nahučí či sa nehanbí, že stále sa Rusko hrá tú najlepšiu krajinu pod slnkom a keď sem konečne príde niekto z cudziny tak ich nechajú čakať pred bránou. Evidentne to zabralo, lebo ako sa vracia tak nám len rýchlo hovorí, nech nastúpime do auta.

UAZ nechávame na parkovisku, kde okrem nás opäť absolútne nikto nie je. Samotný vrch Bogdo so svojou výškou cca 150 m.n.m. je niektorými budhistami považovaný za posvätný a na začiatku 2 a pol kilometrového turistického chodníka je aj socha Budhu.

Zaujímavosťou tiež je, že jeho podzemie tvorí soľný základ, ktorý ho ročne vytlačuje o 1 milimeter. Po chodníku vyjdeme hore až na vyhliadkovú plošinu, kde je parádny výhľad na celé jazero. Tu nás zastihne aj západ slnka, ktorý nás rovno aj vyženie.

Na UAZe totiž nefungujú svetla, tak treba ísť kým ešte nie je úplná tma. Do dediny to stíhame akurát už sa šera.

Povrch soľného jazera, ktorý vlastne tvorí zrkadlo nám vnukne nápad zajtra si privstať a ísť pozrieť východ slnka. Rýchlo teda pozriem na nete údaje a nemilosrdne nastavujeme budíky na 3:30. Zvyšok večera strávime na posedení vonku rozlúčkovou večerou a pitím ruského červeného.