Kyrgyzstan 2016

Deň 7 – Z Kaji-Say do Biškeku

10.3.2016

Budíme sa opäť skoro. Ja som pobalený celkom rýchlo, Janke to trvá dlhšie, tak sa idem zatiaľ pozrieť po pozemku. Je to tu celkom veľké a v lete tu funguje asi aj záhrada, kde je urobené sedenie. Na druhom konci pozemku sa stavia nový murovaný dom, vyzerá to na budúce izby.

Keď sa Janka pobalí, tak zanesiem ruksaky do auta a ideme na raňajky priamo k Natálii do obývačky. Celé to tu spravuje ona s rodinou. Nejaká jej príbuzná nám spraví výbornú omeletu a čaj.

IMG_20160310_082523

IMG_20160310_083035

Najeme sa, pekne sa poďakujeme a celé to vyplatíme. Zoberieme si posledné veci a ešte pred odchodom si vyjdeme na kopec za domom, odkiaľ je super výhľad na dedinu, kopce a jazero. Teda dedinu, tu pri hlavnej ceste je pár domov, oficiálne je dedina až 2-3 kilometre od cesty.

 

Samotná dedina zažila svojich 15 minút slávy za čias Sovietskeho zväzu, kedy tu otvorili uránovú baňu. Urán však bol veľmi nízkej kvality, tak to už po troch rokoch zabalili. Autom sa vezieme do dediny, míňame železný pamätník Lenina, ktorý tróni na kopci a prašná cesta nás dovedia až do centra, teda je to asi 500 metrov a centrum tvorí jedna veľká križovatka.

Pokračujeme do kopca za dedinu smerom k bani. Nachvíľu sa zastavíme pri cintoríne, z ktorého je pekný výhľad na okolité do oranžovo-červené skaly a jazero.

Prechádzame okolo pasúcich sa kráv a cez tankodrom sa dostávame k opusteným a rozpadnutým budovám bane. Skoro nikto tu nie je, len ako sa vraciam k auto stretávam dvoch pánov, tak sa slušne pozdravíme. Cestou naspäť ešte zastavím pri spomínaných kravách, čakal som, že sa ma zľaknú a odídu, ale majú ma totálne na háku, aj keď sa k nim priblížim.

Ok, je čas ísť, nasadám do auta a vyrážame. Cesta ešte chvíľu kopíruje pobrežie, tak naposledy zastavíme a posedíme si pri jazere.

Čaká nás necelých 300 kilometrov do Biškeku a hlavne by sme chceli ešte stihnúť plaváreň Horúce Pramene (Tyoplye Klyuchi), ktorú spomínal Tomáš. Je to v podstate tiež staré sovietske sanatórium. Čochvíľu nám začne svietiť rezerva a som si istý, že najbližšia pumpa s 95kou benzínou bude až v Balykchy, čo je 100 kilometrov, ale hádam to vydrží. Rozbitú cestu strieda čisto nový asfalt, ktorý potom zasa končí. Prechádzame dedinami, vľavo kopce, vpravo jazero, paráda. Zrazu nás prekvapí tabuľa na soľné jazero, tak sa hneď nechám nalákať a stočím to na neupravenú cestu. Po jednom kilometri si ale uvedomím, že nevieme ako to je ďaleko a teraz v marci to bude asi aj tak studené na kúpanie, tak to nemá veľký zmysel a vraciame sa na hlavnú. Ale malo by to byť niečo ako kirgizské mŕtve more v menšom. Balykchy je na dosah, je tu veľká pumpa, kde tankujem plnú a kupujeme si konečne kávu.

IMG_20160310_103258

Odtiaľto už ide nová hladká štvorprúdovka medzi skalami, ktorou sme šli pred pár dňami. Za jednou zákrutou nás opäť zastavuje policajt, že sme išli rýchlo. Hlavne, že auto, ktoré išlo 5 metrov predomou rovnakou rýchlosťou nechal ísť a odstavil iba nás 🙂 Tak sa ho pýtam, prečo nezastavil aj auto predomnou. To vraj išlo 67 a my 72. No dobre, tak mu hovoríme, že už vieme ako tu funguje to vaše merianie. Už to berieme s humorom a jeho to tiež asi trochu pobavilo, lebo sa nás pýta kam ideme, tak my že naspäť do Biškeku a domov. Vráti mi doklady a popraje šťastnú cestu. Cesta naspäť ubieha vždy rýchlejšie ako cesta tam a ani sa nenazdáme a už sme skoro v Biškeku. Pri ceste predávajú tety kukuricu, tak aby im nebolo ľúto, že kupujeme u jednej a u druhej nie, tak si každý kúpime u inej. Zasa nastáva problém, že chceme niekde zastaviť a zjesť ju, ale nevieme sa rozhodnúť. Nakoniec to za nás vyrieši benzínka, kde to odstavíme a pri výhľade na Kazachstan ju skonzumujeme.

IMG_20160310_132612

Prichádzame do Biškeku, je piatok poobede a cesty sa začínajú plniť. Pred plavárňou ešte stíhame obed, tak to odstavíme pred reštauráciou Vostočnyj Kvartaľ. Sme jediní hostia, tak sa obsluha venuje iba nám. Dávame si dve soljanky, zelený čaj a ja stejk. Polievka je výborná a stejk? To je jedna báseň. Účet je tiež parádny. Za dve polievky, stejk, čaj, chlieb a servis platíme 1184,50 KGS. To je v prepočte 15,20€.

K sanatóriu je to nejakých 20 km, ale cez mesto, takže najprv zapchaté ulice a potom pre istotu 40tka, ak by sa policajti rozhodli opäť merať niekde meter za značkou. Konečne sme vonku z mesta, míňame hotel Jannat, ktorý vyzerá celkom luxusne a po ceste, ktorá nevyzerá vôbec luxusne pokračujeme pomedzi kopce. S Pajerom si môžem dovoliť ísť rýchlejšie ako osobáky, tak obieham jeden Mercedes a Mazdu. Onedlho sme na mieste.

Kupujeme si dva lístky po 250 KGS, ale teta nám vraví, že skrinky sú neuzamykateľné, tak si veci dávame do auta a berieme iba to najnutnejšie, čiže uteráky, plavky a kameru 😀 To nech máme aj nejaké zábery zvnútra. Čiže brašňu, ktorú obvykle nikdy nedávam z ruky, lebo v nej mám pasy a všetkú hotovosť nechávam na zadnej sedačke auta. Ako hovorím aj inokedy, treba veriť, že sa nič nestane (zas na druhú stranu nie sme v meste, kto by sa tu už len medzi kopcami korzoval, že hej). Teraz trochu odbočím – preto som už 4 roky nebol chorý, lebo verím, že neochoriem, aj keď v zime chodím bez čiapky, šálu a v kancelárií ľudia kašlú a smrkajú 😀 Vo vnútri sanatória sa evidentne nič nezmenilo posledných minimálne 25 rokov od rozpadu zväzu. Steny pri bazéne sú totálne plesnivé, zo stropu už odpadlo pár obkladačiek alebo čo to je a kachličky v bazéne už sú pekne obité. Ale o to je to autentickejšie 🙂 Inak dve steny sú šalamúnsky zakryté gumenými plagátmi, aby tá pleseň nebola vidieť. Čo je ale úplná pecka je voda, horúca voda z prameňa v 25 metrovom bazéne je úplne perfektná. Okrem nás sú tu iba štyri staršie kirgizky, ktoré sa viacmenej iba rozprávajú na kraji, tak máme bazény celý pre seba.

tyoplyeklyuchi_1

tyoplyeklyuchi_2

tyoplyeklyuchi_3

V takto teplej vode sa však nedá normálne plávať, takže ma to tak po pol hodine prestane baviť. V každom prípade máme ešte dnes povinnosti, musíme dotankovať plnú, dať umyť auto a dostať sa cez celé mesto na jeho severozápdný koniec k autovokzalu, kde máme rezerovvanú izbu v hosteli Apple. Sanatórium opúšťame krátko pred šiestou, takže na toto všetko máme dve hodiny. Hneď ako skončí rozbitá cesta to odstavím na krajinci, aby Janka išla konečne šoférovať. Najprv sa trochu obáva, ale ako vždy sa jej to potom strašne zapáči, tak prejde cez niekoľko dedín až do mesta. Tu sa už doprava začína zahusťovať, tak sa striedame. Do navigácie volíme náš cieľ podľa mapy, lebo ulicu, na ktorej sa nachádza hostel navigácia neobsahuje. Cestou pozeráme po umývarkach, ale nejak nikde nič a potom zrazu tri na kope. Zabáčame k prvej, kde si auto vezmú do parády dvaja chlapci. Kvôli nedostatku času ho dávame umyť iba zvonka. Umýva sa ručne a auto pred nami ešte aj leštia do sucha. To by sme tu boli vyše hodiny. Jeden z chlapcov sa dá do reči s Jankou, tak sa bavia o cestvaní, Kyrgyzstane a podobne. Nakoniec si vymieňame kontakty.

IMG_20160310_184120

IMG_20160310_185133

Začnú nám umývať aj interiér, ale musíme ich zastaviť. Nie je čas. Tak nám tam aspoň streknú nejakú vôňu 🙂 Za toto ručné umytie platíme 400KGS. Lúčime sa a hneď o pár metrov ďalej je pumpa, kde dopĺňame 23 litrov. Jeden z obsluhy pumpy vie dobre po anglicky a pýta sa ma odkiaľ som. Keď poviem, že zo Slovenska hneď sa zasmeje a povie, že pozná jedno naše slovo. Pýtam sa aké a on že “kurva” 😀 Pracoval v Anglicku s poliakmi a počúval to denno-denne a vedel, že u nás máme to isté. Tak sme sa pobavili a vraciam sa do auta. Vonku sa medzitým zotmelo a dokonca začína pršať. Pršat zasa po pár minútach prestáva a my míňame námestie Ala Too, kde nachvíľu zastavím a vybehneme si spraviť fotky aj za tmy.

Preplnenými ulicami sa nakoniec dostávame k avtovokzalu a tmavých uličkách hľadáme hostel. Janka osloví jednu tetu, čo nevie kde to je, ale tá netuší a hneď tam aj zavolá a pýta sa na polohu. Vraj je to niekde tu. Tak sa autom točíme okolo bloku ako šulini aby sme nakoneic zistili, že sme stáli rovno pred ním, už keď sme sa pýtali tej pani. Tak ale ked tu je všade tma ako v rohu, všetko je obohnané vysokými múrmi a ešte ani nemali zasvietené logo, tak kto si to mal všimnúť. Je osem preč, Sergej tu mal dávno byť. Čakáme ho do pol a potom kapitulujeme a ideme sa ubytovať. Na recepcii pracuje sympatická Aigul, ktorá vie po anglicky a vysvetľujem jej náš problém s autom. Tak volá Sergejovi, ktorý na nás evidentne úplne zabudol a hovorí, že o 30 minút je tu. My sa medzitým ubytujeme a v reštaurácií, ktorý patrí k hostelu najeme. Sergej stále nič, tak ideme na izbu.

IMG_20160310_205040

O chvíľu už Aigul klope, že je tu. Ten sa mi ospravedlňuje za hodinové meškanie. Škoda, nemuseli sme sa tak hnať. Odovzdávam mu auto a doklady, on mi vracia 300€ depozit a lúčime sa. My sa ešte poberieme do neďalekého supermarketu nakúpiť niečo domov. Máme už len 1700 KGS, tak musíme nákup rozdeliť na dva. Zvyšných 217 KGS chcem zaplatiť kartou. Použijem kreditku od Sberbank, aj mi príde sms, ale z terminálu blok nelezie. A začína divadlo. Pokladníčka volá do Demir Bank, ktorej patrí terminál, sbskár sa na nás pozerá, ako keby sme tých 5 korení za 2 eurá chceli ukradnúť a my čakáme. V obchode je prekúrené, my v zimných bundách a riešenie v nedohľadne. Nákup nám dať nechcú, nám je to už jedno, ale stále telefonuje, tak ešte počkáme. Po 10 minútach mi príde druhá sms, že peniaze sa pripísali na účet, platba teda naozaj neprebehla. OK, skúsim ešte VISU od Zuna, ale to isté. Korenia tu bohužiaľ budú musieť zostať. Vraciame sa na izbu, dáme sprchu a musíme sa pobaliť, o 4:45 nás už totiž bude čakať taxík na letisko. Spať ideme pred jednou.

IMG_20160310_222030