Rusko 2021

Deň 7 – z Archangeľsku do Murmansku

18.6.2021

Mirko si bookol let o ôsmej, čo znamená, že na letisku chce byť už o šiestej. Keby sme nemali požičané auto nijak by sa ma to netýkalo, takto ale musím vstávať nekresťansky pred šiestou a pekne ho odviezť. 15 kilometrov dáme ráno za solídnych 17 minút, zostane nám tak čas aj na obhliadku MIGu-31 pred letiskom. Tie tu boli bázované od roku 1980 v rámci 518. stíhacieho leteckého pluku sovietskej PVO. Mira vyhodím rovno pred terminálom, v meste dotankujem na Lukoil plnú a vraciam sa na izbu, kde pokračujem v spánku do 8:30.

идти!

O deviatej majú prísť po auto, tak sa ešte do 8:50 váľam v posteli. Nakoniec som bol presný zbytočne a strávim 20 minút čakaním na ulici. Prevzatie prebehne korektne, doplatím prekročené kilometre (1000 rubľov za 100km nad limit) a prevzatie v meste (300 rubľov) a umytie (700 rubľov). Ďobky v čelnom skle si našťastie nevšimne, hneď som kľudnejší. Do checkoutu ešte mám nejaký čas, povedal som si, že dnes sa nebudem naháňať a spravím si taký oddychovejší deň pred nabitým víkendom. V kaviarni/cukrárni si dám raňajky, na izbe sprchu a pobaliť posledné veci. Na mesto dnes udreli nejaké horúčavy, lebo už od rána je teplo jak sviňa. Ešte že mierim na sever. Program na dnešný deň vlastne ani nemám, tak sa vyberám podvedome smerom k Leninovi. Cestou to však stočím smerom k najvyššej budove v meste, kde je na prízemí kaviareň. Káva z tej cukrárne v hoteli je príliš prťavá a nezapadá do môjho konceptu pochlipkávania tohto čierneho životabudiča aspoň 20 minút. Aby som tu nesedel ako taký lolo, tak si k tomu prihodím aj malý koláč. Vybavené.

Tu sa nachádza aj komplex obytných budov s obchodnými priestormi z čias kedy architektúra ešte niečo znamenala. Stavil by som sa že byty v tomto komplexe sú stále o niekoľko úrovni vyššie ako tie rýchlokvasené novostavby z béžových tehál, ktorých je momentálne plné celé Rusko. Aj tu na samotnej Voskresenskej sa však stále nájdu pôvodné drevené domy, ktoré nepodľahli tlaku developerov. Aj keď trochu (trochu viac) lásky by sa im zišlo.

Schladiť sa vyberiem do Titan areny, čo by na prvé počutie mohlo evokovať štadión, je to však iba obyčajný shopping mall. Samozrejme na tom najčestnejšom mieste. Ale majú tu klímu a pekné záchody, aspoň na niečo sú tie nákupné centra dobré. Bočnými ulicami to strihnem trochu okľukou cez sídliská naspäť smerom k pobrežiu.

To už ale začínam byť hladný a ako na zavolanie sa predomnoou vynorí stolovaja. Mäsom s ryžou nič nepokazím a po výdatnom obede sa vyberiem na pláž, kde to aj dnes zíva prázdnotou. Otvorím si pivko, čo som si kúpil v potravinách a s nohami v piesku pozorujem lode a Andule, ktoré sa tu premávajú ako na leteckom dni. Škoda, že to takto nebolo včera.

So zbytkami pivečka popozerám podarené muraly a po pobrežnej promenáde sa vyberiem smer hotel. Tu majú pri pričaloch (nástupište pre lode, fakt neviem ako to nazvať) spravenú solídnu oddychovú zónu s lavičkami. Remont tomu dosť pomohol, hlavne pohľad do minulosti odhalí retardácie typu motokárová dráha. Už chýbajú iba boxovacie automaty.

Pri silne skorodovanej lodi Kommunar som sa chcel odfotiť, ale Fujifilm aplikácia na spojenie foťáku s telefónom stále štrajkuje. Spravím to teda starým dobrým spôsobom na časovač a môžem sa posunúť ďalej.

Hneď cez cestu je chrám Sv. Nikolaja (Свято-Никольский Храм) a ak sa nemýlim, určite tu bude aj cirkevný obchod so “suvenírmi.” Tak sa aj stalo a o pár minút už vyzbrojený ikonami pre naše sekundárne automobily spokojne vykračujem smer lekáreň. Ortuťové teplomery, ktoré som nakúpil v Kyjeve sú už porozdávané, resp. vďaka mojej grambľavosti porozbíjané, tak treba doplniť zásoby. Táto misia sa však končí neúspechom.

V hoteli zoberiem ruksak a keďže mám celkom čas, v cukrárni sa nechám zlákať koláčikom. Som predsa na dovolenke, zvýšený príjem kalórii si môžem dovoliť. Zvyšný čas idem zabiť na pešiu zónu, kde sa nachádzajú pôvodné staré drevené domy. Kvitujem progres, ktorý tu za posledné roky prebehol, napr. v takom roku 2007 to tu bol číročistý vostok, prašná cesta v strede mesta a auta poparkované ako komu prišlo. A body navyše sú zato, že to tu celé nevyliali betónom, ale dokonca sa nechali pre zeleň. Niekto rozmýšľal.

Čo by to však bolo za centrum mesta, keby tu nebola česká rešturácia. Či čapujú povestnú plzničku som neskontroloval, predsa len necestujem do zahraničia aby som tam pil to isté čo môžem piť doma. Ale to je iba drobná charakterová vada našich lepších, úspešnejších a dokonalejších západných susedov. Iba žeby nie.

To už je pomaly sedemnásta hodina, najvyšší čas presunúť sa na letisko. Alexander na bielom rapide dofrčí instantne a aj cez piatkovú poobednú špičku sa nám podarí letisko dosiahnuť pod pol hodinu. Checkin na môj let spoločnosťou Severstaľ do Murmansku zíva prázdnotou, tak som vybavený extrémne rýchlo. S otagovaným batohom sa presúvam na kontrolu, kde by pracovníčky síce mohli pomýšľať na účasť v súťaži krásy, ale viac by potrebovali kurz slušného správania. Letisko síce vnútri nie je úplne najmenšie, trpí však viacerými odletmi takmer v identickom čase, čiže nájsť voľné miesto sa mi podarí iba v kaviarni. Zadelím aspoň nealko pivo nech tu nesedím ako taká socka a cez okno vykukujem môj Bombardier.

bezpohlavné, ale aspoň s výhľadom

Severstaľ avia je dcérskou spoločnosťou oceliarskeho a banského konglomerátu Severstaľ, ktorý kontroluje biznismen alebo oligarcha (záleží od uhľa pohľadu) Alexej Mordašov, oficiáne štvrtý najbohatší človek v Rusku. Severstaľ Avia je niečo podobné ako Gazpromavia, aerolinka vlastnená molochom, ktorá začínala ako “interná” pre top zamestnancov firmy a postupne sa nato nabalili regulérne a charterové lety. Severstaľ Avia má síce iba 9 lietadiel oproti tridsiatim Gazpromavie, ale aspoň im funguje online kupovanie leteniek. Boarding začína prekvapivo skoro už 30 minút pred plánovaným odletom. Do autobusu nastupujem medzi poslednými a rovnakú taktiku zaujmem pri nástupe do lietadla, fotka musí byť.

Cez okno dám zbohom Tu-134 a L-410 na odstavnej ploche a onedlho už v oblakoch obzerám firemné nehnuteľnosti na predaj. Po dlhých rokoch toho ako počúvam, že paradajkový džús chutí v lietadle úplne inak ako na zemi sa to konečne rozhodnem overiť na vlastnom jazyku. Pomaly sa napijem aby som nechal vyniknúť chuť džúsu v ústach čo najdlhšie a zisťujem, že buď som retardovaný ja alebo ten, čo toto vymyslel, džús chutí úplne rovnako.

V usmoklenom Murmansku pristávame kvôli protivetru o 15 minút neskôr oproti plánu a hneď píšem do požičovne mail, že nech ma čakajú. Samozrejme 100 metrov do terminálu musíme ísť autobusom, tak tu naberiem ďalšie meškanie a pred letisko vychádzam až krátko pred pol deviatou. Očami rýchlo prebehnem či ma niekto čaká, ale nič, tak prebehnem na autobusovú zastávku schovať sa pred dažďom a píšem ďalší mail, že som tu. O pár minút mi volá chlapík, že má ešte dvoch ďalších zákazníkov, nech zatiaľ počkám dnu, že to bude trvať 10 minút. Z desiatich minút je 50 a auto preberám v lejaku s krásnym hodinovým sklzom oproti plánu.

Aspoň teda oproti Loganu upgrade na Hyundai Solaris. Rýchlo prebehneme všetky nedostatky, podpíšem papiere a do navigácie zadávam najbližší supermarket v 15 tisícovom mestečku Murmaši (Murmashi/Мурмаши). 21:53 parkujem pred obchodom a 21:57 spokojne vykladám nákup na pás. Predavačka mi hneď víno zruší, že žiaden alkohol. Hovorím, že ešte nie je 10 a ukazujem na jej hodiny na pokladni. Hneď schladí, že v Murmansku je zákaz už po deviatej. Vybavené. Pýtam sa či tu aspoň nie je niekde minimarket, kde mi to vedia načierno predať aj teraz, ale že nie, maximálne si môžem ísť kúpiť pivo do baru. No nič, pred spaním tak nebudú fermentované hrozienka ale gazirovanaja voda. A to som sa tak ponáhľaľ, že som si ani nekúpil žiadne jedlo. Do samotného Murmansku to mám ešte 25 kilometrov počas ktorých aspoň vymyslím čo s tým. Centrum dosahujem o trištvrte na jedenásť a už fakt nemám náladu teraz hľadať šaurmy a podobne a idem na istotu do McDonaldu pod Hotelom Azimut. Núdzové situácie si vyžadujú núdzové riešenia, vyše 9 hodín som nejedol a v tejto chvíli sa za túto voľbu naozaj nehanbím.

S čiastočne odtemneným mozgom sa tak konečne vyberám nájsť apartmán a to je tiež na facku tá Google navigácia niekedy. Točiť sa pod potrubiami je to posledné čo sa mi teraz chce, tak to už radšej vypnem a sedliackym rozumom obídem blok z druhej strany. Ešte musím nájsť správny vchod, keďže logika označovania adresy v exsajuze funguje trochu inak ako v Európe – ako Centrálny bulvár 8 je označený celý dom, jednotlivé vchody používajú vlastné označenie nezávislé na adrese. To sa mi nakoniec darí tiež, pomocou kódu si zo skrinky vyberiem kľúče a vyjdem si to na posledné poschodie do príjemného apartmánu. V kuchyni zožerem suchý burger, dám rýchlu sprchu a polomŕtvy zaspávam pri pohľade na Lenina.