Kazachstan 2018

Deň 7 – Usť-Kamenogorsk

9.5.2018

Vstávame o siedmej a po raňajkách v Kaganate už aj sedíme v taxíku na letisko. Dnes je 9. mája, deň veľkého víťazstva, ktorý sa v post sovietskych krajinách berie stále veľmi vážne. Ulice sú prázdne a každých 100 – 150 metrov stojí policajt v reflexnej veste. Obskúrnou trasou sa nakoniec dostávame na letisko.

Na raňajky zakúpime opäť samsu v potravinách na príletoch a zvyšný čas pokým sa otvorí check-in trávime na káve. Večer už budeme ulíhať v Semipalatinsku, kam som pôvodne chcel priamo letieť, ale SCAT túto linku dlho nedával do predaja a ich odpovede typu “nevieme kedy letový poriadok zverejníme” mi veľkú nádej na preletenie sa na An 24 neprinášal. Momentálne to vyzerá, že opäť lieta, ale už na striedačku s B737. V každom prípade som mierne musel upraviť plán a do Semipalatinsku sa dostaneme cez Usť-Kamenogorsk, mesto ležiace 3 hodiny jazdy na východ. Tu pravidelne lieta Bek Air, ktorý má v cene aj podpalubnú batožinu. To rovno využívame, na check-ine sa zbavujeme ruksakov pod dohľadom reprezentatívnej kazašky štítkujúcej batožinu.

Onedlho už boarding a autobusom sa vezieme k nášmu Fokkeru 100, teda k rovnakému modelu, aké pre slovenských vyvolených nakúpil Kali. Priemerný vek letky Bek Airu je 24 rokov, tie slovenské Fokkery sú na tom obdobne. Pred nástupom do lietadla ešte zopár rýchlych záberov a už aj vyhadzujem babku z môjho miesta.

Nasleduje dlhý presun až na samotný koniec dráhy a onedlho už dávame zbohom zasneženým kopcom. Let trvá ľahko cez hodinu a už aj pristávame. V Oškemene (kažašký názov mesta) autobus netreba a do terminálu prejdeme peši.

Pred letiskom sa všetci rozpŕchnu v autách so známymi, ktorí na nich čakali. Pozerám, že žiadne yandex taxi nablízku, tak berieme bus do centra. Vystupujeme v centre, kúsok od autobusovej stanice. Stavajú tu nejaký nadchod, ale nič čo by zopár kľučiek pomedzi autá nevyriešilo.

V okienku pýtam dva lístky do Semipalatinsku na 17:15 ale teta ma hneď schladí, že je vypredané a rovnako aj na ďalšie tri spoje, ale na 18:45 má posledné dva. Tak teda rýchlo kupujem. Ruksaky dávame do úschovne, kde sedí najmilšia teta na svete, ktorá hneď vyzvedá odkiaľ sme, kam ideme ako sa nám tu páči. Zbavení záťaže sa vyberáme zabiť zvyšný čas do mesta. Prechádzame rieku Ulba a cez námestie sa dostávame k obchodnému domu Imperator.

Za ním je tu na malej ploche pódium a kultúrny program k Dňu Pobedy. Vypočujeme si zopár pesničiek, poobzeráme staré Volgy a pokračujeme smerom k Strelke, čo je miesto kde sa rieka Ulba vlieva do Irtyšu.

Z hlavnej cesty to stočíme na ulicu Krylova, s tým, že už aj obedovať by sa patrilo. Tu sú však len bytovky a jedna krčma s oznamom “produkty net”. Zachráni nás bowlingové centrum Olympik, pri začiatku promenády, ktoré má vonku “terasu”. Klasické stany ako na festivaloch. Tu hneď zadelíme pivo a polievkovú verziu varennikov, ktorá sa ukázala ako správna voľba. Onedlho totiž začne do stanu solídne podfukovať studený vietor a horúca polievka k tomu výborne pasuje.

Ako dojedáme tak okolo nás prechádza slávnostný vojenský sprievod. Nábrežnou promenádou sa popri šašlikoch dostávame na Strelku, kde už je po funuse a vojaci balia techniku. Ideálne miesto pre pamätník hrdinom Sovietského zväzu.

Po skončení maškarády sa aj počasie umúdri a vyjde slnko. Popri mohutnom toku Irtyšu sa vraciame do mesta a od pamätníka venovanému vojakom padlým v sovietskom Vietname sa vraciame k stanici. Vodič trochu blbec, neoznačil v aplikácii, že dorazil na miesto a nechal si zaplatiť cash a mne potom yandex strhol penále, keď tam poslal druhý taxík a my nikde. No ale to som si všimol neskoro.

Do odchodu ešte máme nejaký čas, ktorý zabijeme v miestnom bistre samsou a čapovaným pivom. Pár minút pred odchodom prichádza nás odvoz – žltý Sprinter v maršrutke po úprave. Sa už nečudujem, že sa to hneď vypredá.

Opúšťame slnkom zaliaty Usť-Kamenogorsk a hneď ako opúšťame mesto začína čistý tankodrom. Pre vodiča evidentne žiadny problém, ale my úplne vzadu nadskakujeme ako epileptici. Prvú a jedinú prestávku máme v dedine Privoľnoe, ktorej existenciu aj Google mapy ignorujú. Vybehnem von len v tričku, ale prekvapí ma aká je tam kosa.

Zvyšnú cestu do Semipalatinsku už nejak doklepeme a pred desiatou poprosím šoféra nech nám zastaví na krajnici. Hotel Europa máme za rohom.  Na recepcii hovorím, že máme rezerváciu, všetko OK, len cena trochu nesedí a teta pýta o 1 100 tenge viac. Pýtam sa ako je to možné a ukazujem jej rezerváciu s cenou 4 900, ale ona že oni medzičasom zvýšili ceny a teraz to stojí 6 000. To už príde nadriadená a hovorí jej nech nešaškuje a pýta odo mňa toľko, koľko mám na rezervácii. Aspoň niekto tu rozmýšľa. Izba za 13 euro ťažký luxus, ale áno, budem sa hádať o dva a pol eura, lebo ide o princíp. Viac ako sprchu toho už dnes nezvládame a ideme rovno spať.